90 % nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom, ktorí majú zväčša nedostatok informácii o komunite Nepočujúcich a ich kultúre. Je zvykom, že sa rodiny majú možnosť stretnúť pred implantáciou s tímom odborníkov -audiológom, logopédom…, ale málokedy s úspešnými Nepočujúcimi ľuďmi.

Rodičia, ktorí sú konfrontovaní s diagnózou hluchoty, ju majú často problém prijať a preto hľadajú „zázrak“ – liek, ktorý zbaví dieťa hluchoty (rozdielnosti). Mnohí odborníci, ale aj bežná verejnosť, vníma implantát ako „lekársky zázrak“. Výber CI by sa však nemal diať na základe chybných dôvodov (kochleárny implantát ako „magický liek“ na vymazanie hluchoty zo života ich dieťaťa), ale na základe komplexných informácií a reálneho zhodnotenia, čo je pre ich dieťa a rodinu najlepšie.

Konflikt 1: Postihnutie vs kultúrna identita

Kontroverzia spojená s kochleárnym implantátom sa začína u diametrálne rozdielnych definícii hluchoty.

Ak je hluchota definovaná ako postihnutie, potom sa prirodzene hľadá prostriedok, ako ju zmeniť alebo opraviť. Z pohľadu medicíny je hluchota postihnutie.

Na druhú stranu, ak je hluchota kultúrna identita (jedinečný jazyk, zvyky), mala by mať možnosť rozvíjať sa. Nepočujúci ľudia, ktorí vnímajú hluchotu ako kultúrnu a jazykovú inakosť (nie chorobu alebo postihnutie), sa často označujú veľkým písmenom „N“. Ak súčasná spoločnosť skutočne kladie dôraz na diverzitu, mala by byť kultúra Nepočujúcich prirodzene akceptovaná a podporovaná. Takýto pohľad je založený na kultúrnom pohľade na hluchotu.

¨ Niektorí Nepočujúci advokáti nie sú spokojní s predstavou, že je hluchota vnímaná ako choroba, ktorá sa má „liečiť“ implantátom, pretože to nepočujúcich posúva na okraj spoločnosti a stigmatizuje tých, ktorí nemôžu alebo nechcú používať implantát. Zároveň takýto pohľad zvyšuje riziko na strane rodiny aj dieťaťa, že hluchota nebude akceptovaná.

¨ Komunita nepočujúcich v minulosti často prudko reagovala na tému implantátu. Táto „revolta“ ani tak nevyjadruje strach, že sa kultúra nepočujúcich s nástupom kochleárneho implantátu vytratí, ale bola (je) skôr reakciou na tendenciu lekárov a médií zameriavať sa na implantát ako na spôsob zlepšenia kvality života, ako keby životy nepočujúcich ľudí bez implantátu boli nedostatočne „kvalitné“. Média zvyknú ospevovať implantát ako „zázračný liek“ nad „tragédiou hluchoty“, čo negatívne podporuje vnímanie, že nedostatok sluchu ničí životy nepočujúcich ľudí.

¨ Ak má dieťa vyrásť v zrelú osobnosť, mala by byť hluchota akceptovaná ako hodnota – súčasť jeho bytosti. Postoj rodiča „Mám ťa rád, ale nepáči sa mi tvoja hluchota“, alebo „Si fajn, ale tvoju hluchotu nevieme prijať“, môže zapríčiniť zmätok v hodnotách a identite dieťaťa. U detí, u ktorých rodičia vybudovali pocit, že na to, aby boli „normálne“ potrebujú operáciu, ktorá ich „opraví“ je riziko, že si vytvoria negatívny obraz o samom sebe ako o niekom, kto je menejcenný kvôli hluchote.

¨ Mnohí nepočujúci ľudia sú názoru, že nie je dobré brániť deťom v prirodzenej vizuálnej komunikácii v snahe integrovať dieťa do komunity počujúcich a to predovšetkým preto, že nikde nie je garantované, že pomocou neúplného sluchu bude dieťa v budúcnosti plne akceptované počujúcou komunitou. Preto je dôležité umožniť dieťaťu pohybovať sa v oboch svetoch. S tým súvisí aj žiadosť, aby rodičia umožnili dieťaťu s kochleárnym implantátom rozvíjať kontakty s inými nepočujúcimi rovesníkmi (aj tými ktorí posunkujú).

Poznámka:

Mnohé rozhovory s nepočujúcimi ľuďmi ukazujú, že ak by bol kochleárny implantát vnímaný ako prístroj (podobne ako načúvací aparát), ktorý môže pomôcť nepočujúcim ľuďom urobiť svet počujúcich viac dostupným a zároveň by sa rešpektovala kultúra nepočujúcich a posunkový jazyk v edukačnom systéme, komunita nepočujúcich by bola pravdepodobne omnoho viac ochotná akceptovať kochleárny implantát.

Napriek „horúcim“ diskusiám, komunita nepočujúcich začína byť dostatočne silná a zrelá na to, aby rešpektovala plný rozsah možností v oblasti kochleárnych implantátov. Ukazuje sa, že ľudia s kochleárnym implantátom potrebujú komunitu rovnako ako iní nepočujúci ľudia, pretože reprezentujú unikátny aspekt hluchoty, podobný nedoslýchavým osobám, ktoré sa často cítia byť na okraji – nezakotvení vo svete počujúcich ani svete nepočujúcich. Komunita nepočujúcich by sa tak s ich prispením mohla stať väčšou a viac divérznou.

Konflikt 2: Oneskorenia v jazyku vs posunková komunikácia

¨ Implantačné centrá preferujú, aby boli deti vzdelávané orálnou alebo auditívno-verbálnou metódou, čo môže spôsobiť zanedbávanie iných metód komunikácie. Vychádzajú z predpokladu, že dieťa bude mať vďaka implantátu dostatok sluchových vnemov na osvojovanie jazyka. Niektoré deti však majú minimum úžitku z implantácie a to aj napriek dlhodobej sluchovej výchove. Znamená to, že v čase, ktorý je kritický pre rozvoj jazyka, nemajú k jazyku dostatočný prístup, pretože im to ich sluch nedovolí. Deti preto začnú vo vývine jazyka výrazne zaostávať.

Posunkový jazyk by sa v takýchto prípadoch mohol stať pre dieťa s minimálnym úžitkom z implantátu akousi „záchrannou sieťou“ pred zaostávaním, ktorá by dieťaťu zabezpečila prístup k jazyku. Pre dieťa, ktoré s implantátom napreduje, by predstavoval možnosť bezproblémovej komunikácie v období, než si dieťa dostatočne osvojí orálnu reč alebo čase, keď dočasne počas dňa zloží rečový procesor. Ukazuje sa, že časť ľudí s kochleárnym implantátom si napriek dobrej reči praje fungovať v oboch svetoch – svete počujúcich aj nepočujúcich. Znalosť posunkového jazyka, ktorý sa učili od raného detstva, im to neskôr umožní.

¨ Rodičia nepočujúcich detí sa často chcú uistiť, aby ich dieťa bolo úspešné. Ak je im prízvukované, že na to, aby bolo dieťa úspešné, musí vedieť dobre hovoriť a implantát je prostriedok pomocou ktorého to deti dosiahnu, samozrejme, že sa rozhodnú pre implantát. Problém však nastáva, keď sa dieťa ani po dlhodobej námahe orálnu reč nenaučí – vystavujú tak seba, aj dieťa pocitu zlyhania. Podľa komunity Nepočujúcich dokážu nepočujúci ľudia žiť plný a uspokojujúci život aj bez zdôrazňovania reči (učenie sa Slovenskému jazyku v jeho písanej podobe je dôležité, ale učenie sa schopnosti zreteľne hovoriť už menej).