Pre niektorých z vás môže byť obdobie, keď dieťa dostane načúvací prístroj, zložité. Ešte stále ste si úplne nezvykli na fakt, že má vaše dieťa poruchu sluchu, ktorá je na začiatku  „neviditeľná“ a zrazu máte dávať dieťaťu načúvacie prístroje, ktoré poruchu sluchu „zviditeľnia“.

Viacerí rodičia zažívajú zmätok medzi vlastnými pocitmi a tlakom odborníkov, ktorí od nich požadujú, aby ich dieťa začalo nosiť oba načúvacie prístroje čo najskôr. Skúste preskúmať svoje pocity. Deti totiž často vycítia postoj rodičov a prístroje odmietajú preto, lebo ich odmietajú samotní rodičia. Ak sa budete cítiť ohľadne načúvacích prístrojov veľmi negatívne, skúste sa porozprávať s inými rodičmi, ktorí si touto skúsenosťou prešli a pocity „húsenkovej dráhy“ už poznajú. Hľadanie pomoci je znakom sily a silný rodič sa časom naučí uprednostniť potreby dieťaťa pred svojimi vlastnými pocitmi.

 

♣  Skúsenosť rodičov: Chvíľu to dcérke (aj mne) trvalo zmieriť sa s načúvačikmi –  Danielka dostala prístroje, keď mala 6 mesiacov. Ako každé bábo, aj my sme mali „ušká“ v puse veľakrát. Ešteže začali pískať vždy, keď si ich vybrala z uška, čím ma na vybratie prístroja nechtiac upozornila :-). Nevideli sme zo začiatku veľký rozdiel medzi tým, keď ich nosila alebo ich mala vybrané. Zo začiatku Danielka nosila prístroje 2 hodiny, potom 4 hodiny a potom prišlo leto a načúvačiky nenosila vôbec. Problém nebol v nej, ale v tom, že sme sa my sami nevedeli nejako s jej novými uškami stotožniť. Po lete sme začali nosiť prístroje „aktívnejšie“ a v podstate zo dňa na deň celodenne okrem spánku. Danielka si rýchlo zvykla, ale občas boli dni, keď ich odmietala. Okolo roka začala krásne reagovať a rozprávať prvé slovká. Teraz nás prekvapuje stále novými slovíčkami a veľa rozumie. Najviac sa teším z toho, že prvé, čo ráno urobí, je, že povie ham ham a ukazuje na prístroje. Dokonca s nimi aj zaspávame a to má len 1 rok a 5 mesiacov. Zrejme pochopila, že s prístrojmi lepšie počuje.

 

♣  Skúsenosť rodičov: Cesta od odmietania prístrojov k ružovým prístrojom – Áno, priznávam, bola som to hlavne ja, ktorá sa za ušká hanbila. Ostatní to akosi neriešili. Keď bola Julka malá a nemala vlásky (a nemala ich dosť dlho, skoro do roka a pol), tak sa mi stalo veľakrát, že ju ľudia očumovali. Pamätám si, že raz predavačka v potravinách prestala blokovať a pozerala na Julku ako na zjavenie. Bolo leto a Julka nemala na hlavičke nič. Vtedy mi to bolo veľmi nepríjemné, a tak som jej začala dávať rôzne čelenky a skrývala pod nimi aparátiky. Stále som striehla, či niekto na Julku nepozerá. Po lete sa ochladilo a začali sa nosiť čiapky, problém sa akoby stratil, ale mne to stále vŕtalo v hlave. Jedného dňa som sa rozhodla a objednala krásne ružové kryty na aparátiky. Prišlo stretnutie s inými rodičmi a tam sa to myslím zlomilo… Keď som videla toľko úžasných ľudí, toľko zlatých detičiek so špeciálnymi uškami, nejak sa to samo pohlo vpred. Odvtedy si reakcie ľudí nevšímam, respektíve nevšímam si už ani to, či sa niekto pozerá alebo nie. Raz sme boli na kožnom a sestrička si všimla, že má Julka ružové ušká. Povedala mi: „Chúďatko, nepočuje vám?“ Keby ste počuli, čo všetko som jej povedala, samozrejme, v rámci všetkej slušnosti :-). Myslím, že si to zapamätá navždy, že nemá takéto deti ľutovať. Už sa za načúvacie prístroje nehanbím, viem sa ozvať a za svoju dcérku bojovať.

 

♣  Skúsenosť rodičov: S dávaním načúvákov mi pomohlo, keď som uvidel zmenu v správaní dcérky. Kým načúvaky pískali a mal som pocit, že nie je rozdiel medzi tým, či ich naša Tamarka nosí alebo nie, bolo ťažké samého seba presvedčiť, že ich skutočne potrebuje. Okrem toho pískanie nám liezlo strašne na nervy a ľudia sa za nami otáčali. Potom sme si nechali urobiť nové koncovky a zároveň upraviť nastavenie prístrojov. Ukázalo sa, že tie prvé koncovky neboli urobené dobre. Bol to skvelý pocit vidieť, že Tamarka reaguje s prístrojmi čoraz viac a, samozrejme, ani pískanie ma už nerušilo. Veľmi ma to namotivovalo, k častejšiemu nasadzovaniu.