S rodičmi, ktorí chodia do nášho CŠPP, hovorievame často o posunkoch. Jednou z prvých otázok, ktorá príde na pretras, je: „Prečo nám lekári tvrdia, že nemáme posunkovať, lebo naše dieťa nebude vedieť dobre rozprávať, a vy tvrdíte, že by to mohlo byť pre naše dieťa prínosné?“ Aby ste pochopili, kde sa tradícia odmietania posunkov v Európe vzala, vráťme sa trošku do histórie.

 

Zo začiatku boli v Európe rôzne školy. Niektoré boli čisto orálne (zameriavali sa iba na hovorenú reč), iné umožňovali vzdelávanie aj posunkami. Na školách, kde sa aj posunkovalo, pracovali nepočujúci vychovávatelia a učitelia, ktorí posunkovali.

V roku 1880 sa v Miláne konalo druhé medzinárodné stretnutie učiteľov nepočujúcich. Prečo o ňom hovoríme? Pretože na základe záverov z tohto stretnutia sa nastavilo vzdelávanie nepočujúcich hlavne v Európe, ale aj v Amerike, na najbližších 130 rokov. Na konferencii sa stretlo 164 delegátov z viac ako ôsmich krajín. Výber delegátov však nebol neutrálny. Výrazne ho ovplyvnili organizátori, ktorí boli silne za orálnu metódu. Iba 13 delegátov z tých, ktorí boli pozvaní na konferenciu, podporovalo používanie posunkového jazyka vo vzdelávaní nepočujúcich. Počas konferencie vystúpilo 12 odborníkov, ktorí hovorili o ich názore na vzdelávanie. Deviati z 12 boli oralisti, traja boli obhajcovia posunkového jazyka (medzi nimi T. H. Gallaudet a jeho syn). Následkom veľkej nerovnováhy sa stalo, že sa počas hlasovania zvolila orálna metóda ako jediná odporúčaná metóda na vzdelávanie nepočujúcich detí s tým, že sa posunkový jazyk oficiálne začal pokladať za nekompletnú formu komunikácie, ktorá znižuje úroveň hovorenia, a preto má byť zo vzdelávania vylúčený. Následkom tejto konferencie sa orálna metóda plošne rozšírila do škôl pre nepočujúce deti a nepočujúci učitelia, ktorí na školách predtým pracovali, stratili prácu. Jedným z mála miest, ktoré si v týchto náročných časoch zachovali možnosť posunkovať so študentmi aspoň na stredoškolskej úrovni, bola Gallaudet College, v súčasnosti známa ako Gallaudetova univerzita. (Doteraz je to jediná univerzita, kde je posunkový jazyk hlavným jazykom vzdelávania študentov.)

 

Ďalším vážnym míľnikom na Slovensku bolo obdobie komunizmu a vytláčanie všetkého, čo s postihnutím a inakosťou súviselo. Nepočujúce deti boli posielané do škôl pre nepočujúcich, kde mali zákaz posunkovať. Ak ich niekto pristihol, že posunkujú, dostávali po rukách. Deti napriek tomu tajne posunkovali počas prestávok, po chodbách alebo na svojich internátnych izbách. Ako je možné, že sa posunkový jazyk napriek širokému zákazu zo škôl nevytratil? Posunkový jazyk zostal, pretože ho prinášali z domu nepočujúce deti nepočujúcich rodičov, ktoré ho ďalej šírili medzi ostaté nepočujúce deti.

 

Medzitým v zahraničí v 60. rokoch známy lingvista W. C. Stokoe začal publikovať výskumy o americkom posunkovom jazyku (ASL), ktoré ukázali, že ASL nie je „nejaké mávanie rukami“, ale je to plnohodnotný jazyk. Postupne na poli pedagogiky sluchovo postihnutých nasledovali ďalšie výskumy, ktoré ukázali, že používanie posunkového jazyka nebráni osvojeniu si hovorenej reči. Prvá veľká oficiálna zmena prišla v roku 1980, keď po 110 rokov od milánskej konferencie veľký kongres v Hamburgu potvrdil, že nepočujúce deti majú právo na takú flexibilnú komunikáciu, ktorá najlepšie napĺňa ich potreby. Posunkový jazyk sa pomaly začal vracať vo väčšej miere do škôl, a to vo forme totálnej komunikácie alebo bilingválno-bikulturálneho prístupu. Po 130 rokoch, v roku 2010, na 21. medzinárodnom kongrese  vo Vancouveri v Kanade nakoniec došlo aj k oficiálnemu odmietnutiu chybných a posunkový jazyk znevažujúcich odporúčaní z roku 1880. Posunkový jazyk sa naspäť rozšíril do škôl po celom svete.

 

Ako je to v súčasnosti na Slovensku?

Od roku 1995 máme zákon, ktorí umožňuje deťom a žiakom vzdelávanie  prostredníctvom posunkov a posunkového jazyka (zákon č. 149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich).  Je to zakomponované do školských zákonov a dokumentov na všetkých stupňoch škôl od materskej školy až po vysokú školu.  Zákon zároveň umožnil aj niektoré ďalšie služby – napr. tlmočenie v televízii, bohoslužby v posunkovom jazyku atď. Na základe tohto zákona viaceré školy pre sluchovo postihnutých organizujú aj kurzy posunkového jazyka pre rodičov detí s poruchou sluchu.

 

Napriek všetkým pokrokom a výskumom, ktoré potvrdzujú, že posunky môžu byť pre deti s poruchou sluchu prínosné, mnohí odborníci z radov lekárov aj učiteľov naďalej na Slovensku zostávajú pri záveroch z roku 1880, že posunky škodia vývinu reči. Veríme, že ich časom oslovia úspechy slovenských detí s poruchou sluchu, ktoré posunkovali od malička, a „napriek“ predsudkom o posunkoch a možno práve „vďaka“ nim dosiahli veľkú slovnú zásobu a zrozumiteľnú reč. Možno potom pripustia, že neexistuje jedna „najlepšia“ metóda pre všetky deti a právom rodiča je byť informovaný o všetkých metódach pravdivo a rovnocenne, aby si rodič mohol sám vybrať spôsob komunikácie s dieťaťom. Takéto stanovisko je v modernej pedagogike sluchovo postihnutých všeobecne akceptované.