Ak ste mali možnosť byť okolo malých jedno, dvojročných počujúcich detí, tak viete, že sa ich reč na začiatku líši od reči, ktorú používajú, keď majú šesť alebo desať rokov. Výslovnosť je skomolená, niektoré hlásky v slove chýbajú (ha je havko), deti si vytvárajú vlastné verzie slova (žeráb je žeriav), jedno slovo môže znamenať celú vetu (dieťa povie „mama“, ale myslí tým „mama poď sem“). Prvé vety sú zoskladané slová bez spojky alebo skloňovania (mama ponožky). Až neskôr deti zvládnu správnu výslovnosť aj gramatiku.

 

Podobne je to u detí s poruchou sluchu, ktoré posunkujú. Vývin posunkovej reči prebieha nasledovne:

1. Inštinktívna komunikácia. Plač, vrtenie, kopkanie, pretieranie očí, stuhnutie tela, ovisnuté ruky a nohy, zívanie, otáčanie očí a hlavy iným smerom. To všetko sú komunikačné signály, ktoré vám hovoria o tom, ako sa vaše dieťa cíti – či má radosť, je unavené, vystrašené alebo unavené. Čítanie týchto skorých signálov pomáha rodičom vedieť, či dieťa potrebuje zmenu, potrebuje viac alebo, naopak, menej stimulácie.

Výskum ukázal, že nepočujúce deti hýbu rukami a nohami viac ako počujúce deti. Nepočujúci rodičia sú na tieto pohyby špeciálne naladení a snažia sa deti nielen povzbudiť, ale ich aj interpretovať ako snahu dieťaťa komunikovať, napríklad: „Aha, tak ty chceš ísť von z postieľky.“ Deti sa tak od mala podvedome učia, že ich pohyby vyvolávajú v dospelákoch  reakciu, a preto ich začnú časom používať viac a viac.

 

2. Manuálne džavotanie. Výskumy posunového jazyka ukázali, že malé nepočujúce deti vystavené posunkovému jazyku majú tendenciu „džavotať“ ručičkami rovnako, ako počujúce deti džavotajú hlasom (ba-ba, de-de). Pri manuálnom džavotaní opakujú deti napríklad jednoduché pohyby prstov (otváranie a zatváranie prstov), kývanie zápästím alebo ťukanie prstom na tvár, ako keby sa snažili zopakovať posunky, ktoré okolo seba vidia. Tieto pohyby sú hrou, ešte neznamenajú nič konkrétne, sú však postupnou prípravou na budúce posunky.

3. Gestá. Rovnako ako počujúce deti, aj deti s poruchou sluchu, na ktoré sa posunkuje, používajú ako prvú zámernú komunikáciu gestá. Dieťa vám gestom vystrčeného ukazováka ukazuje na psa, ktorý ho zaujíma, ťahá vás za ruku ku hračke, ktorú chce získať z poličky, kýva alebo krúti hlavou na znak (ne)súhlasu, zdvíha ruky hore, keď sa chce pritúliť, búcha lyžičkou po stole, lebo je nedočkavé a hladné, máva papá alebo posiela pusinky. Gestá sú veľmi dôležité pre vývin jazyka, pretože sa cez ne dieťa učí výmenu strán. Dieťa sa učí chápať, že má zmysel komunikovať s rodičom, že niečo svojou snahou dosiahne – dostane nedostupnú hračku, prestane byť smädné alebo ho mamka potúli. Neprehliadajte preto tieto prvé snahy o komunikáciu. Naopak, ukážte dieťaťu, že mu rozumiete, že si ceníte a tešíte sa z toho, že vám niečo komunikuje. Ak gestujete na dieťa vy, uistite sa, že vaša mimika odráža gesto – nemôžete sa usmievať a zároveň ukazovať gesto „NONO!“.

 

4. Detské posunky. Hovoríme „detské“ (alebo hrubé), pretože sa viac alebo menej podobajú na tradičné posunky, ale posunok nevyzerá úplne tak, ako by ho urobil dospelák. Z kapitoly Metódy vzdelávania si možno pamätáte, že sa jednotlivé posunky navzájom líšia tým, kde je posunok robený, pohybom ruky a zároveň spôsobom, akým sú zoskladané prsty ruky.

Detské posunky sú prvé, krásne, „nemotorné“ pokusy dieťaťa napodobniť tradičné posunky. „Nemotorné“ sú preto, lebo jemná motorika (pohyby prstov) u detí dozrieva postupne a aj schopnosť dieťaťa pozorovať rodiča a zameriavať sa na detaily sa zlepšuje s narastajúcim vekom. Aj tu je paralela s počujúcimi deťmi. Aj ich prvé hovorené slová sú zo začiatku menej zrozumiteľné a deťom trvá, kým sa naučia ovládať jazýček a správne ho ukladať v ústach tak, že ich reč začne znieť „čisto“. Mimochodom, aj motorika úst je jemnou motorikou, a preto trvá určitý čas, kým ju dieťa úplne zvládne.

Detský posunok môže napríklad vyzerať tak, že si dieťa namiesto posunku „mama“ (ťukanie vystretým ukazovákom zboku na nos) prikladá k nosu celú dlaň (nielen ukazovák). Namiesto posunku „jesť“, si ukazuje na ústa iba jedným prstom.

Prvé detské posunky môžu prísť skôr ako prvé slová u počujúcich rovesníkov. Práve táto skorá komunikácia je jedným z dôvodov, prečo počujúci rodičia učia posunkovať, respektíve znakovať svoje počujúce deti. Je dôležité, aby ste tieto prvé detské posunky podporili, dieťa povzbudili a dali mu jasne najavo, že mu rozumiete. Veľa počujúcich rodičov totiž v očakávaní, keď príde prvý „skutočný“ posunok, prehliadne, že dieťa už vlastne posunok robí. Pamätajte, že tieto prvé pokusy dieťaťa s vami zmysluplne komunikovať sú dôležité stavebné kamene na budúce veľké stavby.

 

„Ako sme prišli na to, že posunkom rozumie? Pamätám si, že najskôr sa začal očný kontakt. Riško očami vyhľadal predmet alebo človeka, ktorého sme mu zaposunkovali. Potom začal posunkovať sám. Posunkovali sme pomerne plynule ešte pred dovŕšením jeho prvého roka.“

 

♦  Nesnažte sa dieťaťu naprávať pršteky do správnej pozície a neustále ho opravovať. Ak dieťa urobí detský posunok podobný posunku jesť, ukážte mu, že mu rozumiete, tým, že zaposunkujete jesť tradičným spôsobom a k tomu ešte pridáte ďalší posunok. Napríklad „jesť jablko“ alebo „ešte jesť“. Zo začiatku nemusíte na dieťa posunkovať kompletné vety, stačí spojenie dvoch posunkov (slov). Dieťa sa časom naučí opravovať svoje posunky samo, pretože vo vašej reakcii vždy uvidí, ako má posunok správne vyzerať.

 

„Napriek tomu, že ja posunkujem správne, Adamko používa niektoré posunky veľmi ,neohrabane‘. Snaží sa napodobniť pohyby rúk, zladiť ich s časťami tela, ale niekedy ani ja sama neviem, čo mi ukazuje. Pripomína mi to, ako keď chce dieťa niečo povedať a nedokončí slovo alebo nevie vysloviť určitú jeho časť, a tak vznikne skomolenina slova.“

 

5. Tradičné posunky. Deti sa naučia tradičné posunky vtedy, ak ich vidia okolo seba v dostatočnom množstve. Deti sa najprv zvyknú naučiť správne umiestnenie posunku, potom pohyb rukou a nakoniec zvládnu správny tvar prstov pri posunku. Pri správnom tvare prstov najprv zvládnu jednoducho zložené prsty (napríklad vystrčený ukazovák) a potom zložitejšie (napríklad písmeno K).

Väčšina detí sa zvykne ako prvé naučiť tzv. ikonické posunky, čiže tie, ktoré vyzerajú podobne ako predmet alebo činnosť, ktorú zobrazujú (posunok lopta naznačí okrúhly tvar lopty, posunok spať je rovnaký ako gesto spať, keď si ruky skladáme k tvári ako vankúšik). Neskôr deti zvládnu aj posunky, ktoré sú viac abstraktné – také, pri ktorých z tvaru a pohybu posunku nevieme vytušiť, čo by mali znamenať (napríklad posunok mama, keď sa ukazovákom dotýkame z boku nosa).

 

6. Skladanie posunkov do vety. Počujúce deti zvyknú kombinovať dve gestá dokopy okolo 18 mesiacov. V rovnakom čase a niekedy aj skôr začnú deti, ktoré používajú posunky, skladať dve gestá alebo posunok a gesto dokopy. Odtiaľ je už len krôčik k dvom alebo trom posunkom, ktoré sú zložené do jeden vety. Samozrejme, tieto vety nie sú zo začiatku gramaticky správne. Rovnako ako keď počujúce deti skladajú zo začiatku slová iba k sebe, bez preložiek alebo skloňovania, tak aj deti, na ktoré sa posunkuje, skladajú zo začiatku posunky k sebe bez toho, aby dodržali gramatiku vety. Postupne sa však gramatika týchto viet upraví v závislosti od toho, či používate posunky spolu s rečou, a tým používate gramatiku slovenčiny, alebo používate prirodzený posunkový jazyk s vlastnou gramatikou.

 

„Dnes som si usporiadala myšlienky, postoje a pohľady. Zaspomínala  na  prežité a sem-tam aj poplakala, pretože  sa vo mne vynorili  pocity a spomienky na rôzne chvíle, ktoré sme s Riškom prežili. Dodalo mi to vieru a energiu, že všetko, čo pre Riška spravím, má veľký  potenciál zanechať v ňom stopu, že ani jedna omrvinka snahy, lásky nebude na zmar. Zistila som, že mám úžasné dieťa a takých nepočujúcich detí je kopec… len  potrebujú komunikovať  inak – úsmevom, pohladením a teplým rukami.“