V prvom rade chceme povedať, že väčšina počujúcich rodičov na Slovensku, ktorí posunkujú so svojimi deťmi, používa tzv. kontaktné posunkovanie (posunkovanú slovenčinu). To znamená, že k bežnej hovorenej reči pridávajú štandardizované posunky. V takomto prípade sa dieťa učí gramatiku slovenského jazyka prirodzene, pretože slová aj posunky sú vo vete zoradené tak, ako znejú v slovenčine, a nie tak, ako by boli zoradené v prirodzenom posunkovom jazyku. Strach o agramatickosť teda nie je namieste. Rodičia si vyberajú takúto formu komunikácie preto, lebo je pre nich prirodzené, že na dieťa počas komunikácie aj hovoria, a nevedia si predstaviť, že by si mali vybrať medzi posunkom a hovorením. Ak by rodičia chceli komunikovať prirodzeným posunkovým jazykom, museli by vetu buď zaposunkovať, alebo hovoriť. Tieto dva jazyky by nemohli spojiť kvôli rozdielnej gramatike.

 

Ani v prípade prirodzeného posunkového jazyka však dieťa nemusí hovoriť agramaticky. Chce to len vytvoriť prostredie, kde si naplno zažije oba jazyky, stane sa bilingválne. Cez nepočujúcich sa naučí prirodzený posunkový jazyk a cez počujúcich rodičov zasa hovorený a písaný jazyk. Tento prístup pracuje veľa so skorou gramotnosťou a čítaním kníh. Vychádza z toho, že pravidelným čítaním s dieťaťom sa nielen rozširuje jeho slovná zásoba, ale dieťa sa zároveň počas čítania naučí vnímať, ako sa slová správne píšu a skladajú do viet. U detí, ktoré nedokážu vnímať dostatočne reč sluchom, sa v tomto prístupe kladie veľký dôraz na gramaticky správny písaný jazyk. Bohužiaľ, na Slovensku zatiaľ na takéto bilingválno-bilkulturálne vzdelávanie nie sú plošne vytvorené finančné ani personálne podmienky.

 

Vráťme sa teraz späť. Ak je pravda, že posunkovanie neovplyvňuje negatívne vývin reči, prečo teda mnohí dospelí nepočujúci ľudia okolo nás nevedia „dobre“ rozprávať? Tu je niekoľko dôvodov, prečo môže byť reč niektorých nepočujúcich ľudí, ktorí vyrastali v minulosti, agramatická a ich slovná zásoba malá:

  1. Neskorá diagnostika. Dieťa nemalo prístup k jazyku od raného veku, keďže sa nevedelo o tom, že je nepočujúce. V našej knihe sme už mnohokrát spomínali, aké je pre vývin reči dôležité, aby deti s poruchou sluchu začali vnímať reč cez načúvacie prístroje najneskôr do šiesteho mesiaca, inak sa ich jazykový vývin začne oneskorovať. Gramatika slovenského jazyka je mimoriadne komplikovaná a dieťa sa ju rovnako ako slovnú zásobu učí spontánne – každodenným počúvaním. V minulosti sa kvôli nedostatočnej diagnostike prichádzalo na to, že je dieťa nepočujúce, až okolo jeho tretieho, štvrtého roku, keď jeho vývin reči zaostával natoľko, že už sa to nedalo ospravedlniť vetou „začne rozprávať neskôr, rovnako ako jeho tatko“. Tieto deti zameškali vzácny čas, keď je mozog plastický. Prvé slová a gramatiku začali vnímať v čase, keď už počujúce deti ovládajú tisíc slov (na konci tretieho roku), hovoria v komplikovaných troj-, päťslovných vetách, používajú množné číslo, predložky, skloňujú aj časujú. Niet sa čomu diviť, že mnohé tieto deti jazykový sklz nedobehli a v dospelosti je ich slovná zásoba málo bohatá a reč agramatická. Ako teda vidíte, agramatickú reč týchto detí môžeme pripísať na vrub neskorej diagnostike, a nie posunkovému jazyku.

Porucha sluchu u vášho dieťaťa však bola s veľkou pravdepodobnosťou objavená už v pôrodnici, čiže má úplne iné podmienky na vývin ako nepočujúce deti v minulosti.

 

  1. Nekvalitné prístroje, chýbal kochleárny implantát. Dieťa nemalo prístup k hovorenej reči od raného veku, pretože nemalo kvalitné a presne nastavené načúvacie prístroje. Aj o tejto téme sa už popísalo dosť. Faktom je, že na rozdiel od súčasnosti, keď sú dostupné silné digitálne prístroje alebo kochleárny implantát, ktoré pomáhajú aj deťom s ťažkou poruchou sluchu vnímať reč, kedysi sa nosili veľké škatuľkové prístroje zavesené na krku alebo opasku, ktoré síce zosilňovali zvuk reči, ale s ním aj všetky šumy a hluky okolo dieťaťa. O presnom, viackanálovom technickom nastavení podľa audiogramu sa vtedy nedalo ani snívať. Mnohé deti s ťažkou poruchou sluchu nemali prístup k celému spektru reči – viaceré predložky aj koncovky slov im boli sluchom nedostupné. Všetky zvuky, ktoré deti nepočuli, museli logopédi a surdopédi prácne vyvodzovať pomocou hmatu. Niet sa čo diviť, že napriek všetkej drine bez skorého začiatku a s nekvalitnými prístrojmi ostala reč mnohých nepočujúcich detí menej zrozumiteľná a agramatická.

Aj v tomto má vaše dieťa iné podmienky na vývin ako nepočujúce deti v minulosti a ani táto príčina nesúvisí s posunkovým jazykom.

 

  1. Internáty a izolácia. Dieťa nemalo prirodzený rečový vzor – nepočulo v dostatočnom množstve gramaticky správnu hovorenú reč. Ako viete, mnohé deti s poruchou sluchu vyrastali v minulosti na školách pre nepočujúce deti a na internátoch. Keďže boli v tom čase ľudia so zdravotným postihnutím izolovaní, týmto deťom sa nedostávalo veľa príležitostí, aby sa priatelili s počujúcimi deťmi a zažívali bežné, každodenné konverzácie počujúcich dospelých. V prostredí, kde bolo počas celého dňa aj večera pokope veľa detí s oneskoreným vývinom reči, nemali deti dostatok rovesníkov ani dospelých, s ktorými by sa hrali a odpozorovali od nich správnu hovorenú reč. Intenzívna logopedická a špeciálnopedagogická starostlivosť kvalifikovaných odborníkov tieto podnety nedokázala plne nahradiť. V čase voľna používali medzi sebou mnohé tieto deti prirodzený posunkový jazyk, pretože bol pre ne prirodzenejší a vyjadrovali sa v ňom oveľa plynulejšie. Hovorená reč bola vo voľnom čase v úzadí, občas dopĺňala posunkovanú konverzáciu. Komunikovalo sa predovšetkým v gramatike prirodzeného posunkového jazyka, gramatika slovenčiny sa precvičovala hlavne počas vzdelávania.

Trochu iná situácia je na špeciálnych školách teraz, keď na viacerých z nich prebiehajú projekty opačnej integrácie, kde dochádza k prirodzeným rovesníckym kontaktom medzi počujúcimi aj nepočujúcimi deťmi. Viaceré deti, ktoré chodia do špeciálnych škôl, odvážajú rodičia poobede na krúžky, kde sa stretávajú s počujúcimi deťmi. Zároveň čoraz viac vidíme, že vďaka pokrokom v diagnostike a technológiách ostáva čoraz viac detí funkčne integrovaných v bežných škôlkach a školách. Tak vyrastajú v domácom prostredí, kde im rodičia a súrodenci môžu poskytnúť veľa podnetov na gramaticky správnu a bohatú hovorenú reč.

 

A ešte dve poznámky nakoniec:

  • Je pravda, že z pohľadu počujúceho človeka sa javí prirodzený posunkový jazyk ako agramatický, lebo má iný slovosled, inak tvorí množné číslo, neskloňuje a nečasuje ako náš hovorený jazyk atď. Faktom však je, že agramatický nie je. Jednoducho je to plnohodnotný jazyk s vlastnou gramatikou, gramatikou odlišnou od slovenčiny. Na nemčinu by ste tiež nepovedali, že je agramatická, len preto, lebo dáva predpony slovies na koniec vety, čiže inak, ako to robíme v slovenčine.
  • Na Slovensku máme šikovných a vzdelaných dospelých ľudí s poruchou sluchu, ktorí sa pohybujú v počujúcej aj nepočujúcej komunite. Títo ľudia čítajú s porozumením a „napriek“ tomu, že používajú prirodzený posunkový jazyk, vedia aj veľmi pekne a gramaticky správne písať alebo rozprávať. V zahraničí je takýchto ľudí ešte viac. Veríme, že s nástupom včasnej diagnostiky a ranej intervencie bude takýchto úspešných nepočujúcich ľudí čoraz viac.