Spýtali sme sa rodičov, ako to vidia oni:

 „Negatívny je možno prístup z tej ,druhej‘ strany, zo strany počujúcich ľudí, ktorí nepoznajú posunkovú komunikáciu. A mrzí ma aj prístup starších surdopédov, ktorí tvrdia, že posunkový jazyk przní hovorený jazyk a že sa nepočujúce dieťa nikdy nenaučí dobre rozprávať, keď bude posunkovať. Našťastie to nie je pravda.“

 

„Pri hospitalizácii v nemocnici som musela obhajovať moje rozhodnutie posunkovať s vlastným dieťaťom, keď povedali: ,Ale  so svojím synom neposunkujte.‘  Vnímala som to ako mama asi takto: ,Ale so svojím synom nekomunikujte.‘ Bola som veľmi prekvapená názormi niektorých odborníkov. Zistila som, že každý má iné skúsenosti, na ktorých založil svoje presvedčenie. Akoby si vo svojej profesii vytvorili kapitoly, ktoré sa ťažko prepisujú. Pochopila som, že nájsť porozumenie u niektorých odborníkov  bude zaťažkávajúci proces. V tých chvíľach som očakávala diskusiu, argumenty a dôkazy na otázku PREČO NIE?“

 

„Za negatívne považujem to, že rukami robím množstvo činností a niekedy ich nemám voľné na posunkovanie. Napríklad keď umývam riad alebo nesiem v rukách tašky a potrebujem dieťaťu niečo povedať, tak mám ruky v danom momente nedostupné pre posunkovanie.“