Áno, je. Nevidíme to často u detí, ktoré majú dobrú kompenzáciu sluchu a vnímajú hovorenú reč okolo seba, ale aj také deti sú.

 

Podľa rozhovorov s kolegami by sa dali rozdeliť tieto deti do niekoľkých kategórií:

  • Predčasne narodené deti, ktoré sa narodili výrazne nezrelé a sluch stratili predovšetkým vplyvom ototoxických antibiotík. Tieto deti zvyknú mať okrem poruchy sluchu aj výraznejšie oneskorenú jemnú a hrubú motoriku. S načúvacími prístrojmi alebo kochleárnym implantátom sa síce naučia porozumieť hovorenej reči, ale motorika hovoridiel, prípadne pridružené zdravotné problémy im naďalej sťažujú samotné hovorenie. Vďaka tomu, že na ne rodičia hovorili aj posunkovali súčasne, majú deti primeranú slovnú zásobu v posunkoch a vedia ju využiť pri aktívnej komunikácii s rodičom. U väčšiny týchto detí sa za pomoci logopéda postupne rozvinie aj hovorená reč, len im to trvá dlhšie.
  • Deti rôzneho veku, ktoré majú narušenú sluchovú pamäť, a preto sa im slová zo sluchovej pamäti ťažko ,vyťahujú‘, alebo deti, ktoré majú okrem poruchy sluchu aj vývinovú dysfáziu (špecificky oneskorený vývin reči). Pre mnohé tieto deti je hovorenie veľká drina, a preto preferujú plynulejšiu komunikáciu v posunkoch. Nevzdávajte to s posunkami. Práve pre tieto deti môžu byť posunky záchrannou sieťou, pretože reč nenabieha spontánne. Pamätajte, že funkčná komunikácia v detstve je viac ako hovorená reč.
  • Staršie deti, ktoré získali dobrú kompenzáciu sluchu zvyčajne až v neskorom veku. Tieto deti uprednostňujú posunky, pretože majú málo hovorených slov a posunky im ponúkajú plynulejšiu komunikáciu. U väčšiny z týchto detí „naskakuje“ hovorená reč pomalšie, pretože zameškali kritické obdobie pre vývin reči – obdobie prvých troch rokov.
  • Deti, ktoré sa navonok zdajú „lenivé“. Nevyzerá, že by mali problém hovoriť prvé slová, napriek tomu ich nepoužívajú a namiesto nich použijú iba posunok bez hlasu. Nie sme si úplne istí, či by sme to nazvali lenivosťou, ale faktom je, že takéto deti sú.

 

Čo teda robiť? Sme presvedčené, že väčšina detí s poruchou sluchu začne používať svoj hlas, ak svoj hlas počujú a zároveň počujú, ako na nich ľudia hovoria. Opakovanie rečových zvukov, napodobňovanie pohybov úst, intonácie, rytmu a sily hlasu je pre deti prirodzený a hravý proces.

Ak napriek tomu používa vaše dieťaťa hovorenú reč menej ako posunky, nevzdávajte sa. Modelujte mu aj naďalej, ako hovoriť a posunkovať súčasne. Pochváľte ho za každý zvukový prejav, povzbuďte ho, aby sa hralo s hlasom pri speve. Hrajte sa s ním veľa zo zvukmi a vibráciami, šepotom a krikom. Je možné, že vaše dieťa nehovorí, pretože mu chýba radosť z počúvania svojho vlastného hlasu. Používajte veľa melodických citosloviec zvierat a dopravných prostriedkov alebo zvolaní – fíha, ach-jaj, ups, tra-dá, helá-hop… Opakovanie zvukov, ktoré dieťa vydáva, a zároveň hry, ktorú robí, podporuje dieťa k vokalizácii a interakcii. Namiesto tlaku na hovorenie preto imitujte všetko, čo vaše dieťa robí (a nie je proti domácim pravidlám), a pridajte k tomu zaujímavý zvuk. Ak napríklad dieťa parkuje auto, parkujte aj vy a zatrúbte pri tom, ak dieťa narazí s autom, narazte aj vy a vydajte zvuk hodný veľkej zrážky. Ak dieťa uspáva bábiku – urobte ššš-ššš alebo, naopak, „wuá-wuá“, aby bolo počuť, ako bába plače.

Ak dieťa začne produkovať slová, vytvorte situácie, ktoré ho „prinútia“ hovoriť, aby získalo to, čo veľmi, veľmi chce. Nechajte ho vyberať si medzi obľúbenými vecami, jedlom, hračkami alebo aktivitami. Ak dieťa napríklad posunkuje, že chce čokoládu, odmodelujte to aj slovom a povzbuďte ho „ešte čokoládu“. Čakajte, kým sa o zvukový prejav pokúsi. Slovo nasilu nevyžadujte, ale snažte sa dieťa k zvukovému prejavu vždy povzbudiť a akúkoľvek jeho snahu oceniť.

 

„S Mimou sme začali posunkovať, keď mala asi osem mesiacov – chceli sme jej ,rozumieť‘ čo najskôr. Skončili sme, keď mala asi rok a trištvrte. Všimla som si, že posunky využívala namiesto toho, aby odpovedala slovami, pritom hovoriť už niečo vedela, akoby bola pohodlná odpovedať a radšej posunkovala.“

 

„Po troch rokoch, keď už naozaj nemáme problém s komunikáciou prostredníctvom posunkov, sme narazili aj na jedno veľké negatívum. Naša Alica už síce pekne vokalizuje, napodobňuje slabiky, dvojslabičné slová a používa niekoľko slov, no musíme ju k tomu veľmi motivovať a cielene nabádať. Len čo sa dostane do úplne rutinnej situácie doma, tak oveľa viac posunkuje, ako rozpráva.“