Väčšina rodín, s ktorými pracujeme, sa rozhodla pre kontaktné posunkovanie (posunkovanú slovenčinu). Tieto rodiny hovoria a zároveň posunkujú to, čo hovoria. Kontaktné posunkovanie si vybrali preto, lebo im umožňuje, aby pokračovali v hovorenom jazyku, ktorý je pre nich prirodzený, a zároveň umožnili deťom, aby vnímali hovorený jazyk aj vo vizuálnej podobe.

Naučiť sa základnú zásobu v posunkoch a tvoriť jednoduché vety v posunkoch zvládnu mnohí rodičia. Omnoho ťažšie je pre rodičov spomaliť a posunkovať každé slovo, ktoré hovoria tak, aby dieťa dostávalo kompletnú informáciu v hovorenej reči (sluchom) aj posunkoch (zrakom). Dovolíme si tvrdiť, že väčšina rodín, ktoré poznáme, do tejto úrovne kontaktného posunkovania nedospela. Napriek tomu títo rodičia pokladajú posunkovanie za zmysluplné a prínosné, pretože pomáha ich deťom zorientovať sa vo svete okolo nich. Faktom však ostáva, že čím plnšia a kompletnejšia je komunikácia v oboch jazykoch, tým väčší úžitok z komunikácie a učenia dieťa má. Chce to trpezlivosť a prax, začleňovať posunky kúsok po kúsku do vášho života, ale dá sa to. Akokoľvek náročné sa to môže na začiatku zdať, nezabudnite, že komunikácia má byť predovšetkým o vzťahu, hre, zábave a príjemne strávenom spoločnom čase.

 

Naučiť sa prirodzený posunkový jazyk je pre počujúcich rodičov ťažšie ako kontaktné posunkovanie. Je to dané tým, že prirodzený posunkový jazyk je plnohodnotný jazyk a ako taký má svoju gramatiku, svoju posunkovú zásobu, spôsoby tvorenia nových posunkov aj ich spájania do väčších celkov. Učenie sa prirodzenému posunkovému jazyku by sa dalo prirovnať učeniu sa akéhokoľvek iného cudzieho jazyka. Viac sa o ňom môžete dozvedieť v prvom diele tejto publikácie v kapitole Metódy vzdelávania.

 

„Začiatky  posunkovania  boli veru náročné. Zapamätať si správnosť pohybu rúk, držanie  rúk, jednotlivé držanie prstov… často som sa potrebovala vidieť… Ono sa to nezdá, ale i tu je potrebná veľká koncentrácia mysle a tela, disciplína  a presnosť. Stačí  inak pohnúť rukou a význam je iný. Prekonať  náročné začiatky mi pomohol kurz posunkovej reči z Nadácie Pontis. Na ňom som spoznala nielen učiteľky, ale aj mnoho ďalších ľudí, ktorí mali rôzne dôvody naučiť sa aspoň základy posunkového  jazyka.“

 

 „Na začiatku bolo ťažké to, že som mala predsudky. Chcela som, aby Paťko rozprával, nie posunkoval. Okrem toho mi bolo posunkovanie cudzie a zo začiatku až trápne. Neskôr som začala vnímať, že je to naše spojenie, že sme stále v kontakte a viem mu vysvetliť, čo potrebuje, a zároveň s ním môžem robiť všetky aktivity, ktoré by sme bez počutia a bez posunkov nemohli robiť – napríklad ,rozprávať‘ si o tom, čo práve spolu vidíme, čo Paťko chce, alebo si s ním čítať knihy… Pochopila som, že napriek tomu, že Paťko nepočuje, môžeme sa spolu baviť. Časom sa naučila posunkovať okrem nás aj moja sestra aj jej dcéra.“