Rýchlosť s akou deti pochopia, že posunok niečo vyjadruje závisí od veku dieťaťa, ale aj jeho inteligencie a zrakového vnímania. U niektorých detí je to hneď, u iných to trvá dva týždne alebo niekoľko mesiacov. Na prvé posunky dieťaťa si počkáte ešte trošku dlhšie. Je však úplne reálne, že ak na dieťatko intenzívne posunkujete od bábätkovského veku, svoje prvé posunky začne používať skôr, ako počujúce deti povedia prvé slová. Je to dané tým, že urobiť napríklad posunok mlieko je jednoduchšie ako povedať slovo mlieko.

 

K veľkému nárastu posunkov dochádza v období od 18 mesiacov. Deti začnú kombinovať nielen dve gestá, gesto s posunkom, ale okolo dvoch rokov aj dva posunky dokopy. Začnú tak rovnako ako počujúce deti tvoriť prvé vety. Ak ste začali s dieťaťom intenzívne posunkovať neskôr, príde toto obdobie veľkého nárastu približne 18 mesiacov po tom, čo ste začali. Je to preto, lebo dieťa potrebuje  „napozerať“ posunky rovnako dlho, ako by malo „napočúvať“ hovorené slová.

 

Skúseností ukazujú, že nepočujúce deti nepočujúcich rodičov majú porovnateľnú zásobu pojmov  s počujúcimi deťmi počujúcich rodičov. Slovná zásoba posunkov trojročného dieťaťa, ktoré má síce veľkú sluchovú stratu, ale naučilo sa skoro posunkový jazyk, je veľmi bohatá. Trojročné nepočujúce dieťa je schopné pomocou posunkov vyjadriť všetko, čo počujúce dieťa slovami.

 

„S Jankou sme začali posunkovať, keď mala osem mesiacov. Svoje prvé posunky začala ukazovať asi ako 10-mesačná. Boli sme vtedy v štádiu ,nasávania‘ nových a nových posunkov, učili sa postupne, ako sa čo ukazuje. Na jeden moment asi nikdy nezabudnem, keď sme sedeli len tak v obývačke a čítali sme si knižky a Nelka zrazu ukázala posunok včielky. A ja jej vravím: ,Veď v knižke žiadna včielka nie je.‘ A ona sa na mňa pozrela a ukázala smerom do obývačky na stenu. Ja som sa otočila a tam naozaj letela včielka. Toto bol prvý moment našej konverzácie :-). Dnes už využívame posunky každý deň na všetko.“

 

„Ľudko mal 13 mesiacov, keď sme s ním začali posunkovať. Bolo to hneď po zistení diagnózy. My sme, prirodzene, veľa gestikulovali aj pred zistením diagnózy, ale posunkovanie konečne dávalo hlbší zmysel :-) nášmu rozhovoru. Ľudko začal posunkovať v podstate okamžite, hneď ako sme začali my. Uvedomila som si, že posunkovanie bolo dobrým riešením, keď Ľudko zaposunkoval svoje prvé slovo. Bol to ,maco‘ :-). Páčilo sa mu to a ja som uverila, že by to mohlo fungovať a mohli by sme si rozumieť…“