V prvom rade by sme chceli povedať, že gestá sú pre komunikáciu s dieťaťom výborný začiatok. Používanie gest a prirodzených „domácich“ posunkov je jednou z najprirodzenejších foriem komunikácie dieťaťa. Vlastne nielen deti, ale aj dospelí ľudia si prirodzene začnú pomáhať  gestami a prirodzenými posunkami, keď sa v ich živote vyskytnú rôzne komunikačné bariéry. Sú to situácie, keď napríklad prídeme pre chorobu o hlas, sme v cudzej krajine a hovoríme s človekom, ktorého jazyk nepoznáme, alebo vtedy, keď nám ľudia okolo nás nerozumejú kvôli nadmernému hluku. Jednoducho povedané, gestá a mimika nám pomáhajú zvýšiť pravdepodobnosť, že nám iní ľudia porozumejú, že im vieme vysvetliť, čo chceme.

 

Pre počujúce aj nepočujúce bábätká sú gestá prirodzeným spôsobom, ako sa snažia komunikovať so svetom. Gestom si dopomáhajú, pretože im v danom momente vývin reči ešte neumožňuje dorozumievať sa hovorenými slovami alebo posunkami. Gestá sú základom, na ktorom sa buduje komunikácia, slovo alebo posunok však plne nenahradia, pretože ich schopnosť preniesť komplikovanú myšlienku je výrazne obmedzená. Gesto totiž na rozdiel od posunku nedokáže opísať predmet, osobu ani situáciu, ktorá nie je v dosahu, a preto už na zložitejšiu komunikáciu nevystačí.

Zatiaľ čo bábätká vo veku od sem do 18 mesiacov s nami komunikujú predovšetkým o veciach, ktoré sú prítomné, takže použitie napríklad ukazovacieho gesta namiesto slova im môže pomôcť vyjadriť sa, deti nad 18 mesiacov začínajú mať čoraz väčšiu potrebu komunikovať o veciach, ktoré cez deň videli, ktoré sa im stali, prípadne veciach, ktoré ich v blízkej budúcnosti čakajú… a na to už gestá nestačia.

 

Aby sme to zhrnuli. Používajte gestá a domáce posunky v ranom veku, ale pamätajte si, že v prípade, že sa vaše dieťatko oneskoruje v porozumení a hovorení slov, tak si s gestami nadlho nevystačíte. Dobre zvážte, či by nebolo lepšie prejsť na štandardné posunky, ktoré umožňujú vyššiu úroveň vizuálnej komunikácie a umožňujú dieťatku hlbšie rozvíjať jazyk aj myslenie. Nebojte sa, od gest je už len krôčik k posunkom, pretože oba sú v nejakej miere založené na mimike a motorike.

 

„Keďže  nik iný  v rodine neposunkuje, stáva sa, že Kajo ukazuje starkej  posunkom jesť, starká však na to nereaguje – nevie, že je to posunok. Všimla som si, že Kajo preto používa posunky hlavne so mnou. U druhých funguje tak, že ich zoberie za ruku a snaží sa ich dotiahnuť tam, kde chce, lebo zistil, že sa tak ľahšie dovtípia, čo si asi myslí.“