Napriek tomu, že sme si vedomí, že cieľom veľkej väčšiny počujúcich rodičov je hovorená reč u dieťaťa, komunikácia ako taká by mala byť podľa nás (autoriek) na prvom mieste. Očakávať od malého dieťaťa s ťažkou poruchou sluchu, že bude prekonávať svoj sluchový hendikep, aby mohlo zmysluplne komunikovať s rodičom, nepokladáme za podporné. Je to veľká záťaž pre dieťa, u ktorého nie je jasné, či je schopné vnímať s načúvacími prístrojmi reč, alebo u dieťaťa, ktoré je jasným čakateľom na kochleárny implantát.

 

Pri učení sa chodiť nám pripadá prirodzené, že dieťa potrebuje čas a pomoc. Najprv ho nosíme na rukách, potom držíme pod pazuchami, aby si len tak hopkalo ako baletka a až nakoniec ho necháme stáť s pomocou dvoch rúk na roztrasených nôžkach. Aj pri komunikácii by to podľa nás malo byť tak. Na začiatku rodič uľahčí komunikáciu dieťaťu čo najviac, ako je nutné, a postupne, ako bude dieťa dozrievať, začne sťažovať komunikačné nároky na neho. Už ho nepovedie za dve ruky ani za jednu, ale nechá ho „ísť“ samo. Sme presvedčené, že posunky pomáhajú deťom s ťažkou poruchou sluchu „pevnejšie stáť na nohách“ a dodávajú im istotu v komunikácii.

 

 „S Miškom sme začali posunkovať, pretože sme s ním chceli komunikovať, a pochopili sme, že kým začne rozumieť bežnej hovorenej reči a kým začne sám rozprávať, tak prejde ešte dosť veľa času. Posunková reč je dobrou príležitosťou, ako s dieťaťom začať komunikovať skôr, nečakať a zúfalo nepozerať na jeho pády na zem a žiť naďalej v nepochopení.“

 

„S posunkami sme začali hneď, ako sme sa dozvedeli, že Natálka nepočuje. Mala vtedy osem mesiacov. Mojou prvou myšlienkou bolo, že sa musím naučiť posunkovať ja, aby som sa s ňou vedela porozprávať J. Začala som preto zháňať informácie. Najprv som si naštudovala nejaké posunky ja a postupne som ich učila Natálku. Dnes už máme za sebou tretí kurz posunkového jazyka a myslím, že vieme viac ako 200 posunkov.“