Posunkový jazyk je prirodzeným jazykom komunity Nepočujúcich. Ak chcete pomôcť svojmu dieťaťu  s jeho vlastným sebaurčením, je dobré umožniť mu, aby malo kontakt s počujúcimi ľuďmi a zároveň s ľuďmi s poruchou sluchu (nedoslýchaví, nepočujúci, s načúvacími prístrojmi, BCHD alebo kochleárnym implantátom).

 

Na akciách sme sa rozprávali s viacerými úspešnými nepočujúcimi ľuďmi, ktorí majú zrozumiteľnú reč a vyrastali v počujúcej spoločnosti. Viacerí z nich sa v detstve nikdy nestretli s iným dieťaťom s poruchou sluchu a cítili sa vo svojom svete poruchy sluchu izolovaní. Niektorí sa na strednej škole alebo v dospelosti začali učiť posunkový jazyk. Prečo? Pretože hľadali sebe podobných ľudí, ktorí majú rovnako ako oni poruchu sluchu, ktorí rozumejú, aké to je byť nepočujúcim. Nie všetci sa v komunite nepočujúcich našli. Sú však aj takí, ktorí sú presvedčení, že im posunkový jazyk umožnil nadviazať nové priateľstvá, ktoré im pomohli lepšie porozumieť samým sebe, a zároveň otvoril bohatý svet nepočujúcich – ich kultúru aj športové aktivity.

 

„Raz sme zapli správy na dvojke v posunkovom jazyku. Barborka zvýskla od radosti a nalepila sa na telku, pokúšala sa opakovať posunky. Myslím, že to bolo v medzičase, keď sme chceli prestať posunkovať. Videla som, že uvidela niekoho ,svojho druhu‘ a veľmi ju to potešilo, aj keď určite nerozumela, čo sa posunkuje…“

 

„Vnútorne som cítila, že mám Filipkovi ukazovať oba svety: svet  ticha a svet zvuku. A prečo? Pretože priateľov a podporu môže nájsť  v oboch svetoch – medzi  nepočujúcimi aj  počujúcimi. Tieto dva svety spolu dávajú silu a dopĺňajú sa. Iba vďaka môjmu synovi som zistila, aká som chudobná a aký je môj jazyk jednofarebný. Priniesol nám dúhu.“

 

„Pre nás posunkový jazyk nie je nič nové. Moji rodičia sú počujúci, ale moji starí rodičia boli nepočujúci. Moji rodičia a súrodenci ma podporujú a chápu môj svet – svet nepočujúcich. Neovládajú síce posunkový jazyk perfektne,  ale vedia, ako majú s nepočujúcimi komunikovať. Vďaka tomu máme krásny vzťah a držíme spolu. Poznám to aj zo života. Ak nepočujúci nepoužívali posunky v detstve, lebo to nechceli ich rodičia, aj tak sa ako starší posunky naučili. Myslím však, že tým stratili veľa času. Ich život mohol byť od detstva zrozumiteľnejší, ľahší , pochopiteľnejší a určite šťastnejší.“