Rodičia uviedli tieto situácie, keď ocenili, že ich dieťa pozná posunky:

  • keď si večer zloží načúvačiky a namiesto spánku sa s vami „ešte trošku“ chce porozprávať o rozprávke, ktorú ste si predtým čítali,
  • keď ste v prítmí a dieťa nedokáže odzerať,
  • keď má zapálené ušká a nemôže nosiť načúvacie prístroje a vy mu potrebujete vysvetliť, že spapať liek je naozaj dôležité,
  • keď pláva v mori a chce vám povedať, že má mokré tričko, a teší sa z toho,
  • keď ste od seba vzdialení alebo ste vo veľkom hluku a potrebujete mu niečo vysvetliť,
  • keď sa kúpe vo vani bez prístrojov a chce vám povedať, že jeho loďka pláva a dinosaurus zožral supermana,
  • keď má pokazené načúvacie prístroje alebo kochleárny implantát a chce s vami komunikovať o všetkom tak ako predtým,
  • keď nemôžete hovoriť alebo si situácia vyžaduje šepkanie – v kostole, u lekárky, v banke alebo na rodičovskom združení starších detí :-),
  • keď šoférujete a dieťa sediace vzadu nerozumie, čo mu hovoríte,
  • keď sedíte vo veľkých miestnostiach, v kine, v divadle, v kostole a dieťa nedokáže zachytiť hovorené slovo,
  • keď si zverujete tajnosti :-) .

 

„Filip krásne posunkoval a už aj dosť dobre rozprával. Hovorili sme si, že postupne prestaneme posunkovať a začneme s ním už len rozprávať. Práve v tom čase sme išli na letnú dovolenku k moru. Filipko zrazu nemohol nosiť načúvačiky – nie chvíľu, ale aj niekoľko hodín. Stále chcel byť vo vode, čo znamenalo, že nás nepočul. Zrazu sme si uvedomili, aké nebezpečné a nepríjemné by bolo, keby sme sa v takýchto situáciách nemohli s Filipkom dorozumieť a usmerniť jeho správanie. Odvtedy neprestávame posunkovať, je to jeden z dvoch jazykov, ktoré už ovláda.“

 

„Jonatán ochorel. Dostal zápal stredného ucha, mal tekutinu v ušku a jedného rána sa ,nezapol‘. Dala som mu načúvadlo na ľavé ucho, pozdravila ho… a nič, nepočul vôbec. Trvalo to viac ako 14 dní. Našťastie mu to chytilo iba jedno uško a druhým nás počul, takže v ideálnych podmienkach nám rozumel. Pri predstave, že nás to môže chytiť znovu, som pocítila opäť urgenciu, zlepšiť JEHO a aj seba v posunkoch, pretože by bol zúfalý, ak by sa to znova zopakovalo a chytilo by mu to obe uši. Napriek tomu, že nosí načúvadlá bezmála tri roky, riešili sme otázku „Mami, ja sa hanbím za to, že nepočujem…“. Bolo to vtedy, keď sa mi nechcel priznať, že ma ešte stále tým chorým uškom nepočuje, a zahováral to…“

 

Ako je vidieť z výpovedí rodičov, posunky im mnohým pomohli na spoločnej ceste s dieťaťom. A nie je to iba ich osobná skúsenosť. Rady by sme spomenuli závery výskumov, ktoré realizovali v rámci programu Babysigns (program znakovej reči pre počujúce batoľatá od autoriek L. Acredolo a S. Goodwyn). Je zjavné, že podobné klady, ktoré vnímame na posunkovaní s deťmi s poruchou sluchu my, ocenili aj odborníci, ktorí sledovali počujúcich rodičov počujúcich detí, ktorí znakujú.

 

Znakovanie (babysigns) podľa nich:

  • pomáha deťom odbúravať frustráciu z toho, že nevedia povedať, čo chcú,
  • posilňuje puto medzi deťmi a rodičmi. Rodičia častejšie na dieťa hovoria, komentujú všetko okolo neho a tým, že sa snažia porozumieť jeho posunkom, posilňujú ďalšie komunikačné pokusy dieťaťa,
  • posilňuje záujem detí o hovorenie a komunikáciu vôbec,
  • podporuje vznik neurologických spojení: keď dieťa používa posunok pre určitú vec alebo činnosť, v budúcnosti mu toto spojenie uľahčí pochopenie spojenia slova a veci,
  • posilňuje detskú sebadôveru – dieťa, ktoré sa dohovorí, má viac úspechov v komunikácii,
  • pomáha deťom podeliť sa o svoj svet s blízkymi,
  • podporuje vývin myslenia. Deti, ktoré v detstve posunkovali, mali vyššie IQ ako tie, ktoré posunky nepoužívali.

Poznámka: V tejto knižke používame výraz „znakovať“ iba v súvislosti s babysigns, pretože ho takto oficiálne preložili prekladatelia publikácie o babysigns. „Znak“ je výraz, ktorý sa používa v Českej republike, na Slovensku používame výraz „posunok“.

 

A ešte jedna úvaha na záver. Vždy, keď vidíme rodičov znakovať na malé počujúce deti, uvažujeme nad paradoxom. Zatiaľ čo je široká verejnosť čoraz viac ochotná znakovať (babysigns) s počujúcimi deťmi, ktoré to menej potrebujú, v prípade detí s poruchou sluchu, pre ktorých môže byť dočasne posunkovanie jediný zmysluplný spôsobom komunikácie, sa posunky stále spochybňujú.