Vieme, že sú deti, ktorým sa sluch v prvých dvoch rokoch zhoršuje, prípadne je ich sluchové vnímanie už od začiatku natoľko obmedzené, že neumožňuje dieťaťu vnímať plnohodnotne reč.

 

V prípade, že sa rodičia po minimálnej povinnej perióde nosenia načúvacích prístrojov (aspoň šesť mesiacov) rozhodnú dať dieťaťu kochleárny implantát, musia čakať, kým prejde predimplantačné obdobie. V našich podmienkach trvá toto obdobie pomerne dlho, čo znamená, že dieťa môže ostať bez schopnosti vnímať reč sluchom pokojne až do  tridsiateho mesiaca, niekedy aj dlhšie. Ak sa s týmto dieťaťom nekomunikuje posunkami (zrakom), dieťa má počas celého tohto dlhého obdobia, keď veľmi obmedzene počuje, minimum informácií a jeho rozvoj jazyka aj myslenia je výrazne obmedzený. Naopak, ak sa s takýmto dieťaťom posunkuje od začiatku, vďaka vizuálnej komunikácii sa dozvie o svete všetko, čo by malo dieťa jeho veku vedieť. Pochopí, že veci, ľudia aj činnosti majú svoje meno, a naučí sa s týmito pojmami pracovať. Po implantácii sa začne učiť počúvať a postupne zamieňať posunky za hovorené slová.

 

Posunky umožnia takémuto dieťaťu stimulovať mozog jazykovými podnetmi v kritickom období vývinu reči – v prvých troch rokoch. Stanú sa pre neho záchrannou sieťou v období čakania a odrazovým mostíkom k slovám.

V prípade, že rodičia nechcú kochleárny implantát, posunky zostanú hlavnou pomocou pri rozvoji myslenia aj jazyka. Dieťa pri rozvoji reči bude používať zrak, hmat a zvyšky sluchu.

 

„Keď sme v 15. mesiacoch dostali načúvacie aparátiky, intuitívne sme sa vybrali cestou orálnej metódy.  Veľmi sme sa snažili motivovať Lydku k vnímaniu, rozlišovaniu zvukov naokolo. Rozprávali sme na ňu dôraznejšie a hlasnejšie, tak ako sme to najlepšie vedeli. Verili sme tomu, že posunky potrebovať nebudeme. Náš názor sa však v krátkom čase zmenil, najmä pod vplyvom slabých výsledkov s načúvacími aparátikmi a obrovských nezhôd v komunikácii s dcérkou. K tomu, že sme začali posunkovať, prispeli aj názory iných rodičov nepočujúcich detí, ktorých sme kontaktovali, a, samozrejme, veľmi zavážili aj názory našej pani logopedičky a špeciálnej pedagogičky, ktoré vedeli situáciu objektívne a odborne zhodnotiť.“