Prax nám v oboch poradniach pri mnohých deťoch ukázala, že posunkovanie s dieťaťom nebrzdí rozvoj hovorenej reči. Dieťa, ktoré má s načúvacími prístrojmi dostatočný prístup k zvukom hovorenej reči alebo dostane čo najskôr kochleárny implantát, aby mohlo hovorenú reč vnímať sluchom, a zároveň žije v prostredí, kde okrem posunkov vníma intenzívne reč aj sluchom, sa hovorená reč prirodzene rozvinie.

 

V našich podmienkach zatiaľ nemáme výskumy s nepočujúcimi deťmi počujúcich rodičov, ktoré prešli ranou intervenciou a od skorého veku sa s nimi posunkovalo, tešia nás však pozorovania kolegýň z Česka, ktoré od raného veku využívajú posunky u detí s načúvacími prístrojmi aj kochleárnym implantátom. Kolegyne z Centra pro dětský sluch Tam-tam v Prahe sledujú posunkujúce deti počujúcich rodičov dlhodobo. Zistili, že u detí s poruchou sluchu najprv intenzívne rastie posunková zásoba, potom začne pribúdať množstvo rozumených a vyslovených slov a nakoniec slovná zásoba v hovorenom jazyku prevýši posunkovú zásobu. Podobne pozitívne skúsenosti začíname mať už aj my na Slovensku u detí, ktoré prešli ranou intervenciou a rodičia s nimi od skorého veku používali posunky. Vo viacerých prípadoch sa nám napríklad ukázalo, že deti, ktoré odmalička posunkovali pred implantáciou, rýchlejšie po implantácii pochopili, že predmety majú okrem posunkov aj „zvukové“ mená.

 

„Neviem, či je to len náš prípad, ale všimli sme si, že spolu s posunkami nám začala nastupovať aj reč. Natálka má teraz 23 mesiacov, aktívne používa sto posunkov a v hovorenom jazyku povie okolo 27 slov. Tieto slová hovorí spolu s posunkami. Viem, že by sa nemalo porovnávať :-), ale vídavam rovesníkov, ktorí vedia povedať omnoho menej. Tak sa teším, že napriek tomu, že je Natálka nepočujúca, tak už vie povedať aj zaposunkovať veľa slov. Osobne si myslím, že práve posunkovanie Natálke dopomohlo, aby sa rozrozprávala…“

 

 „V našom prípade posunky nebrzdili hovorenú reč. My by sme boli bez posunkov stratení aspoň do času (20 mesiacov), kým Ondrík začal počuť cez implantát. Naopak, myslím si, že vďaka posunkom získal zručnosť na komunikáciu. Ondrík sa už ako malinký (cca jeden rok a tri mesiace) prihováral poklepkaním ľudom v čakárni u lekára, na ihrisku alebo susedom na ulici a ukazoval im napr. lietadlo, cicu, hava, auto – teda to, čo videl, a zároveň vedel posunkovať. Chcel proste komunikovať s okolím. Keď začal počuť, vždy som mu ukázala posunok a viackrát zopakovala slovo. Celkom rýchlo si spojil posunok a slovo. Keď som si bola istá, že Ondrík rozumie slovu aj bez posunku, tak som už posunok k tomu slovu nepoužívala. On však používal posunok naďalej až dovtedy, kým slovo nezačal hovoriť. Až keď si ho osvojil, tak posunok postupne vynechal.“

 

„Vyjadrím sa pre tých, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či posunky áno alebo nie. Rozhodne to treba skúsiť, lebo skončiť sa to vlastne dá kedykoľvek – toto som si ja neuvedomovala. Ukončenie predsa závisí len a len od rodičov. Jedine tak zistíte, či to má pre vaše dieťa prínos. Pre nášho Paľka to zmysel malo. Skúste takých 10 –20 základných posunkov – veď to ešte nijaké dieťa nepoznačilo natoľko, aby už v živote nerozprávalo, je to zbytočný strašiak! Môže to byť ako u nás, také medziposchodie, aby sa dieťa vydýchalo a možno zároveň lepšie pochopilo, kam kráča. Nakoniec vyšliape až na to poschodie… A dieťaťu sa rozhodne zapáči, že sa môže vyjadrovať, čo sa zase nie vždy musí páčiť vám :-).“

 

Dieťa sa používaním posunkov učí uvažovať v systéme jazyka

V predchádzajúcom bode vám viacerí rodičia potvrdili, že posunkovanie nespôsobilo oneskorenie hovorenej reči u ich detí. Naopak, viacerým z nich k hovorenej reči dopomohlo. Posunkovanie však nemá zmysel len pri budovaní slovnej zásoby, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak rodičia posunkujú s deťmi vo vetách, prirodzene im modelujú, ako sa správne skladajú slová do vety, keď niečo oznamujeme alebo sa, naopak, pýtame. Ukazujú im, akým spôsobom môžu vyjadrovať myšlienky. Toto modelovanie hovorených viet v posunkoch vytvára výborný jazykový základ pre neskoršie používanie viet v hovorenej reči.