Zo začiatku sa myslenie a reč vyvíjajú samostatne. Okolo druhého roka sa však prepoja – myslenie sa stáva verbálnym a reč kognitívnou – zjednodušene povedané, premýšľame v slovách a nové slová zase menia naše zmýšľanie. Osemnásťmesačné dieťa by malo približne aktívne používať okolo 50 – 70 slov a dvojročné ešte viac, čo mu umožňuje hovoriť o veciach, ktoré sa okolo neho dejú, premýšľať, pýtať sa, komentovať. Dvojročnému dieťaťu dávno nestačí ukázať, že chce piť, papať alebo kakať. Toto dieťa už pomerne zložito uvažuje – chce hovoriť o udalostiach, ktoré zažíva (koza nad dvore u babičky, návšteva u lekára, kamarát, ktorý ho buchol na ihrisku). Spolu s udalosťami potrebuje spoznávať vlastnosti vecí, ktoré ho obklopujú (veľký, drsný, pekný, červený, rozdielny, rovnaký), chápať emócie (smutný, veselý, nahnevaný, vystrašený), vyjadrovať vlastníctvo (bratovo, mamino) alebo rozumieť príčine a následku. Na to, aby mohlo o týchto veciach komunikovať, potrebuje slová.

 

Realita je však taká, že mnoho detí s ťažkou alebo veľmi ťažkou poruchou sluchu nemá v tomto veku primeranú slovnú zásobu. Často sú to čakatelia na kochleárny implantát, ktorí sa dorozumievajú s rodičmi gestami a niekoľkými slovami. Ich myslenie v jazyku je veľmi obmedzené. Gestá totiž majú obmedzenú možnosť vysvetľovať a učiť o nových veciach, ktoré nie sú prítomné. Ak dieťa v určitom veku nemá dostatočnú slovnú zásobu, a tak nevie nové informácie a zážitky spracovávať, môže začať zaostávať nielen v komunikácii, ale aj v myslení. V minulosti boli mnohé nepočujúce deti označované za rozumovo oneskorené, pretože vzhľadom na svoj vek nepoznali množstvo pojmov, nerozumeli pokynom ani tomu, prečo sa veci vo svete dejú tak, ako sa dejú. Ich inteligencia a myslenie sa nemali ako bez jazyka plne rozvinúť. Aj v myslení sú preto posunky záchrannou sieťou. Pomocou nich môžete dieťaťu od malička vysvetliť kde, kto, kedy, ako, prečo. Dieťa získava informácie o svete a učí sa myslieť v čase, keď mu to možno ešte sluch plne neumožňuje.

 

„Posunky nám pomohli pri sluchovej výchove nielen v tom, že sme Benjamínovi vedeli vysvetliť, prečo je dôležité nosiť načúvacie prístroje (haló ušká), ale aj v tom, že sme si vedeli vysvetliť, čo práve započul. Veľmi nám pomohli pri čítaní kníh (leporelá), globálnom čítaní alebo spoznávaní členov rodiny. Používali sme ich pri vysvetľovaní, prečo sa nesmie dotýkať sporáka, prečo sa v práčke točí bubon, prečo je v rozprávke niekto smutný alebo veselý, prečo sa s deťmi môže hrať, ale nesmie ich ohadzovať pieskom, prečo psíka musíme jemne pohladiť atď…. A, samozrejme, posunkovali sme preto, aby sme si vedeli povedať, ako sa veľmi silno ľúbime :-).“

 

„To, že sme urobili dobre, že sme na Ľudku intenzívne posunkovali od raného veku, som pochopila vtedy, keď sa moja nepočujúca dcéra stretla s oveľa staršími nepočujúcimi deťmi, ktoré mali omnoho menšiu slovnú zásobu v hovorenom i posunkovom jazyku ako ona.“

 

„Začať s posunkami som sa definitívne rozhodla na úvodnom stretnutí Mobilného pedagóga v Poprade, keď som si uvedomila, že na správny rozvoj budeme potrebovať nejakú formu komunikácie, a keď to zatiaľ nejde sluchom, tak musíme použiť posunky. Pripustila som si fakt, že to nie je žiadna tragédia, ak to pre začiatok bude práve formou posunkov. Malý mal vtedy deväť mesiacov a silné aparátiky nosil už štyri mesiace bez efektu. Prvý posunok prišiel asi po dvoch mesiacoch. Pamätám si aj to, keď mi ukázal posunkom „MAMA“… bolo to, ako keby mi to povedal, zostala som z toho veľmi dojatá. Potom prichádzali ďalšie a ďalšie posunky. Bolo to, ako keby sme sa chápali. Mohli sme spolu čítať, pomenúvať hračky alebo veci okolo nás, menovať členov rodiny… Keď mal jeden rok a štyri mesiace, odišli sme na dovolenku. Posunky nám vtedy pomohli, pretože sme sa mohli baviť o tom, čo vidíme  – loď, vláčik, rybky, plávať…“

 

Väčšina počujúcich rodičov posunkuje dovtedy, kým si nie sú istí, že ich dieťa vníma dostatočne sluchom reč. Niektorí rodičia však neprestanú používať posunky ani neskôr, keď už si sú istí, že ich dieťa pomocou technológií reč počuje. Prečo? Niektorí rodičia zistili, že dieťa už síce sluchom rozumie, ale vyjadriť sa hovorenou rečou ešte stále nevie, a tak je nutné naďalej budovať jeho aktívnu posunkovú zásobu. Iní zase vidia, že ich deti už síce v bežnom živote veľmi pekne a efektívne komunikujú hovorenou rečou, zložité veci však ešte stále pochopiť nevedia. Posunky týmto rodičom ponúkajú naďalej pomoc, ako podporiť u detí abstraktné myslenie a vysvetľovať nové informácie alebo zložité učivo. Vo všeobecnosti však platí, že väčšina detí začne sama od seba posunky opúšťať v momente, keď od nich prestanú byť pri komunikácii závislé.

 

„Nikdy neskončíme posunkovať, pretože Gabko nikdy nebude počuť tak ako my. Vždy budú situácie, keď to budeme potrebovať, a preto nechcem, aby vedel v posunkoch vyjadriť iba základné veci. Chcem sa s ním vedieť baviť komplikovane – o emóciách, o prežívaní alebo si len tak vymieňať tajné infošky :-).“