Z rozhovorov s rodičmi vyplýva, že prvých 18 mesiacov sú konflikty v rodine sporadické, dieťa aj rodič si zvyčajne dopomôžu gestom. Frustrácia na oboch stranách sa však výrazne zhorší okolo druhého roka, keď príde obdobie „ja“ a obdobie „prvého vzdoru“. Rodičia začnú byť čoraz viac rozčarovaní z toho, že dieťa nerozumie im a oni nerozumejú jemu. Nevedia zistiť, keď plače a hádže sa o zem, čo danú nepohodu spôsobilo, ani mu vysvetliť, prečo si napríklad nemôže dať na obed čokoládu a musia odísť z ihriska domov.

 

Úlohou rodiča nie je len hrať sa a učiť sa, ale aj vychovávať. Radi by sme sa preto dotkli aj tejto citlivej oblasti. Opakovane stretávame troj-, štvor- či päťročné deti s poruchou sluchu bez výchovných hraníc. Vidíme, že bez efektívnej komunikácie rodičia veľmi ťažko stanovujú základné výchovné pravidlá. Deťom je mnoho odpustené práve preto, že im rodičia na ich vekovej a jazykovej úrovni nevedia vysvetliť, čo sa smie a čo nie, a správanie dieťaťa potom ospravedlňujú tým, že im dieťa nerozumie, a preto neposlušnosť potrestať nemôžu. Faktom je, že viaceré tieto deti skutočne v ranom veku sluchom rodičovi nerozumeli, a preto po chvíľke vysvetľovania prestali udržiavať očný kontakt a začali sa ošívať. Jednoducho ich nebavilo sledovať rodiča, ktorému nerozumejú, a urobili, si čo chcú. Časom však z nich začali rásť malé tvrdohlavé a často aj prefíkané stvorenia. Veľmi rýchlo pochopili, že dôsledok nikdy nepríde, a preto si začali robiť, čo chcú, a to aj v situáciách, keď veľmi dobre rozumeli, čo sa od nich očakáva. Začali zneužívať mäkkosť rodiča. Takýchto situácií sme zažili s rodičmi  viac.

 

Samozrejme, je nám jasné, že posunkovanie nezabezpečí, aby bolo vaše dieťa dobre vychované a rešpektovalo pravidlá. Prinajmenšom vám však ponúkne možnosť pravidlá zmysluplne vysvetliť a pri neposlušnosti vyvodiť dôsledky, a to už vtedy, keď sa dieťa ešte o sluch nevie dostatočne oprieť.

 

„Keby som sa znova mala rozhodnúť, určite by som znova posunkovala. Myslím si, že je dôležité, aby dieťa nielen rozumelo, ale aj vedelo samo vyjadriť svoje potreby. Bolo pre mňa ťažké porozumieť dieťaťu, ktoré nerozpráva, s ktorým je komunikácia sťažená. Keď neviete, čo ho bolí, len na ňom vidíte, že je v nepohode. Prešli sme si týmto obdobím, kým sme začali posunkovať, a bolo to strašné. Som rada, že je to už za nami a moje dieťa mi vie povedať, čo ho trápi a prečo je smutné.“

 

„Pravidelne sa nám stávalo, že sme strávili 15 minút obliekaním bundy a obúvaním sa, pretože bola Hanka frustrovaná, kričala a hádzala sa o zem. Nevedeli sme jej vysvetliť, kam ideme, čo tam budeme robiť, nevedeli sme ju motivovať, aby s nami išla bez obáv a rada. Keď si predstavím, že nepočujem a niekto ma začne obliekať, predpokladám, že odchádzam niekam preč… no vôbec neviem kam. Vidím, že sa mi snažia rukami-nohami vysvetliť, čo sa bude diať, no nerozumiem. Ideme na ihrisko? Na návštevu k babke? Zasa do nemocnice na vyšetrenie? Nečudujem sa, že bola Hanka frustrovaná, že sa hádzala o zem a nechcela sa obliekať. Všetko sa však zmenilo, keď sme sa naučili spoločnej komunikácii. Hanka potrebovala počuť: „Ideme k babke a dedkovi na návštevu, budeme sa spolu hrať.“ Alebo: „Ideme na ihrisko za deťmi, potom do obchodu a kúpim ti rožok.“ Hanka nielen porozumela, ale začala sa tešiť a chystať sama! Posunky nám teraz pomáhajú aj pri menej príjemných situáciách. Napríklad: „Ideme k lekárovi, bude ti pozerať do hrdla, ale neboj sa, bude to trvať len chvíľku a  celý čas tam budem s tebou. Lekár zistí, čo ti je, dá ti lieky, aby si vyzdravela.“ Dieťa potrebuje vedieť, čo sa okolo neho deje, potrebuje istotu v rodičovi, ktorý mu všetko vysvetlí.