Nielen rodič, ale aj dieťa môže byť zúfalé z mnohých pokusov, keď sa pokúša svojim rodičom opakovane povedať, čo chce. Deti sa prirodzene snažia používať gestá, tie však v určitom veku nestačia na to, aby vysvetlili, že sa boja strašidla na posteli alebo chcú ísť za babičkou vlakom a nie autom. Ak im to úroveň hovorenej reči dovolí, vyjadria sa slovne. Ak je však ich reč málo zrozumiteľná a slovná zásoba malá, tak im neostáva nič iné, ako dookola opakovať zopár slov, kým ich rodič nepochopí. Mnoho detí na takéto vysvetľovanie nemá „nervy“ a po chvíľke to vzdajú. Hodia sa o zem a zúria alebo si samy vezmú, čo chcú, bez ohľadu na zvolenie. Sú však aj také deti, ktoré sa namiesto hnevu navonok začnú uzatvárať do seba. Vzdajú pokusy komunikovať, pretože je to príliš náročné a výsledok napriek vynaloženej snahe minimálny. Tieto deti pôsobia skoro ako „autistické“, uzatvorené vo svojom vlastnom svete, z ktorého je veľmi náročné ich neskôr vyťahovať.

 

Sme presvedčené, že k tomu, aby z dieťatka vyrástol sebavedomý človiečik, výrazne pomáha, ak má možnosť bez námahy komunikovať svoje túžby, myšlienky, potreby. Nie je žiadnou novinkou, že nás pozitívne skúsenosti motivujú snažiť sa ďalej. Aj v komunikácii je to tak. Detskú sebadôveru posilňuje, ak sa dieťa dohovorí a zažíva úspechy v komunikácii. Pre jeho budúcnosť je veľmi dôležité, aby neprestalo veriť tomu, že svojou komunikáciou dosiahne aspoň čiastočnú zmenu J. Z toho, čo vidíme, je zjavné, že dieťa, ktoré verí, že o veciach „môže diskutovať“, menej často upadá do „záchvatov hnevu“. A ak aj do nich upadne, rýchlejšie sa upokojí a začne spolupracovať, pretože vie, že ste už predtým spoločné riešenie našli. Takéto dieťa napríklad skôr zmotivujete na spoluprácu aj pri náročnejších úlohách, akými sú napríklad logopedické cvičenia alebo učenie sa básničiek. Jednoducho povedané, dieťa, ktoré rozumie, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú, a zároveň je porozumené v jeho potrebách, spolupracuje lepšie.

 

„Posunky nám pomohli napríklad pri jedení. Nebolo treba sa opakovane vypytovať, či ešte chce jesť alebo už stačí. Sama ukázala ,hotovo‘ alebo ,ešte‘. A aj keď už teraz neposunkujeme, sem-tam posunky ešte využijeme, keď je veľký hluk a dobre sa nepočujeme alebo len tak pre zábavu :-) .“

 

„Všímam si, že za posledný mesiac posunkovania, vysvetľovania, kartičkovania a ukazovania na zvuky sa nám pomaličky upokojila situácia a odchádzajú veľké, plačlivé hysáky. K tomu  prispieva  aj fantastický denník s fotografiami rodiny, situáciami, predmetmi. Toto radím všetkým rodičom. Denník je úžasná pomôcka a stačí fakt málo. Napríklad: „S Janíkom sme išli  ku kaderníčke už po šiestykrát. Prvých päť strihaní neskutočne plakal, pri šiestom som ho prostredníctvom fotografie pripravovala na situáciu a ukazovala strihanie. Na šiestykrát nevyronil ani slzu… úžasný  pokrok. Denník má veľký efekt aj v tom, keď sme ako rodina spolu a máme oslavu. Neskôr si na fotografii ukazujeme, kto je kto, a opisujeme, kde je.“

 

 „Odkedy sme začali posunkovať, musela som mať v aute vždy natočené spätné zrkadlo tak, aby som videla, čo mi Félix z autosedačky ukazuje. Všetko som musela okomentovať. Doteraz ďakujem za možnosť zúčastniť sa kurzu posunkového jazyka. Bol to začiatok našej komunikácie a odvtedy Félix len napreduje.“