Ako sme už viackrát v tejto knihe spomenuli, to, že dieťa horšie počuje, neznamená, že má menšiu potrebu komunikovať ako počujúce dieťa. Naopak, práve pre malé deti s poruchou sluchu je mimoriadne dôležité, aby pochopili a na vlastnej koži zažili, že komunikovať so svojím okolím môžu a okolie im na ich pokusy o komunikáciu pozitívne odpovedá!

 

Jednoduché tipy, ako začať s dieťaťom komunikovať:

  • Získajte si pozornosť dieťaťa. Znížte sa na úroveň jeho očí, jemne ho poklepte po ramene, pošteklite, zamávajte svojou rukou pred jeho tvárou, skočte po dlážke, aby zacítilo vibrácie, zasvieťte a zhasnite svetlo rýchlo za sebou.

 

  • Vyhnite sa rušivým vplyvom prostredia. Uistite sa, že dieťa vždy vidí na vaše oči a v ústach nemáte žuvačku ani jedlo. Ak je to možné, snažte sa, aby malo dieťa pri komunikácii ruky voľné, aby v prípade potreby mohlo na vec ukázať alebo použiť gesto. Vypnite zvuky na pozadí (rádio, TV), pretože pôsobia na počúvanie rušivo. Dieťa s poruchou sluchu zo začiatku len ťažko sluchom odlíši, čo je reč a čo je šum z pozadia. Väčšinou sa mu to zlieva do jedného vnemu.

 

  • Reagujte na každý zvukový alebo fyzický prejav vášho dieťatka. Hrkútanie, pohľad, naklonenie tela, otočenie hlavy, mimiku, ukázanie ručičkou – týmito spôsobmi dieťa v prvom roku „hovorí“. Ak dieťa vidí, že na jeho pokusy o komunikáciu zareagujete, naučí sa dôverovať vám aj sebe.

 

  • Používajte pri hovorení gestá a prirodzené posunky, aspoň v prvom roku života. Takýto spôsob sa dnes bežne využíva pri komunikácii s malými počujúcimi deťmi. Ukázalo sa totiž, že malé deti gestám a posunkom nielen výborne rozumejú, ale ich aj veľmi skoro opakujú. Je to preto, lebo napr. pohyb rukou, ktorý vyjadruje slovo „jesť“, je ľahšie vykonateľný ako vyslovenie slova „jesť“. Deti, s ktorými rodičia často používajú prirodzené gestá a posunky, bývajú často menej frustrované z komunikácie, pretože sa môžu úspešne vyjadriť ešte pred prvým rokom života a nemusia čakať, kým sa im podarí vysloviť prvé zrozumiteľné slová. Gestám a posunkom sa venujeme v  kapitole Posunkovať alebo neposunkovať.

 

  • Buďte expresívni. Použite svoje telo, intonáciu aj tvár na to, aby dieťa pochopilo, čo chcete slovami vyjadriť. Zmraštené obočie, prísny hlas a vystretý ukazovák zjavne dieťaťu napovedia, že má s činnosťou prestať :-).

 

  • Sledujte záujem vášho dieťatka, nenúťte ho, aby ono sledovalo to, čo by ste chceli robiť vy. Využite záujem dieťaťa na to, aby ste sa spoločne zahrali a počas toho príjemne komunikovali. Ak napríklad dieťa ukazuje na psa, nepokračujte v rozhovore o tom, že idete do obchodu a budete spolu nakupovať. Rozprávajte sa v tom momente o farbe a veľkosti psa, hlasitom štekaní, či sa pes dieťaťu páči a ako vysoko skáče. Ak sa vášmu dieťaťu v danom momente páči hojdanie, nehovorte o gúľaní lopty alebo preliezke. Hovorte o tom, čo je vysoko a čo nízko, o deťoch, ktoré čakajú na hojdačku, zaspievajte mu hojda hojda, spadla mačka z pôjda. Vaše dieťatko bude mať väčší záujem vnímať, čo mu hovoríte, keď bude motivované – a tou motiváciou je práve jeho záujem.

 

  • Všímajte si verbálne aj neverbálne prejavy vášho dieťatka. Ak napríklad dieťatko sedí na stoličke a uvidí fľašu, môže sa začať mrviť, naťahovať za fľaškou, hrkútať viac, aby si získalo vašu pozornosť alebo sa pozerať raz na vás a raz na fľašku. To všetko sú pokusy o komunikáciu. Jeho zámer je jasný – chce fľašku. Môžete napríklad povedať: „Ach, ty chceš fľašku… Tu je.“ Týmto spôsobom mu ponúkate slová, ktoré ešte nemá, a to v situácii, ktorá je pre neho zrozumiteľná a motivujúca.

 

  • Napodobňujte a opakujte. Je to veľmi dôležité, ak chcete dieťa naučiť komunikovať. Podporte VŠETKY pokusy dieťaťa o napodobňovanie a opakovanie.

Všetky nasledujúce aktivity sú pokusy o komunikáciu:

  1. Ak dieťa povie gŕrrrrrrr, zopakujte gŕrrrrrr. Ak si ťapká po hlave, ťapkajte si tiež. Ak sa začne točiť, točte sa s ním. Ak sa zaškerí, urobte to aj vy…
  2. Napodobňovanie zvukov a pohybov, ktoré vaše dieťa robí, je často pre rodiča aj dieťa zábavná hra. Deti často milujú hru „nasleduj vodcu“, kde napríklad každý, kto sedí pri stole alebo na koberci, musí zopakovať to, čo urobí „vodca“. Vodcom pritom môže byť dieťa, súrodenec alebo rodič.
  3. Umožnite dieťaťu, aby sa dívalo do zrkadla, ktoré je v jeho výške – deti sa často od raného veku zaujímajú o svoj obraz v zrkadle a robia doň grimasy.
  4. Keď sa na vás dieťa díva, ukazujte mu rôzne emócie – prekvapenie, uspokojenie, strach, smútok…

 

  • Vymeňte sa! Pri každom rozhovore si s ľuďmi vymieňame roly – chvíľu hovoríme my a chvíľu zasa čakáme a počúvame ich. Už malé dieťa vie, že keď zaplače alebo ukáže na niečo prstom, tak sa k nemu obrátite a zareagujete. Možno pri tom zdvihnete obočie, aby ste zdôraznili, že chcete povedať – „Čo by si chcel?“ Dieťa zvyčajne odpovie späť. Tým, že si dieťa všímate a zareaguje na jeho pokusy o komunikáciu, premieňate postupne gestá na skutočný jazyk. A nemyslite si, že na výmenu musí byť dieťa už veľké. Výmena je výborná príležitosť na hry už s maličkými deťmi. Vymieňajte sa pri hrkaní, výskaní, hádzaní lopty, búchaní na bubon alebo lození po štyroch. Ako na to? Jednoducho. Nechajte dieťa zahrkať a hneď nato povedzte: „Teraz ja“  a zahrkajte tiež. Pokračujte tým, že dáte dieťaťu najavo, že prišla jeho chvíľa a vy teraz očakávate, že bude pokračovať v hrkaní zase ono. Ukážte preto na neho prstom a povedzte: „Teraz ty.“

 

  • Podporte dieťa v tom, aby si aktívne zvukom, gestom, slovom alebo posunkom povedalo, čo potrebuje, nemusíte mu hneď vyjsť v ústrety. Mnohí rodičia sa postupom času intuitívne naučia rozoznať, čo ich dieťa chce, a už pri náznaku zamrnkania mu danú vec dajú. Ak však dieťaťu dáte všetko, čo chce, bez toho, aby ste od neho požadovali napr. ukázanie prstom na pohár, gesto pitia, náznak slova –„pííí“ alebo posunok piť, tak sa dieťa naučí, že hmkanie na „komunikáciu“ stačí a o nič viac sa nebude pokúšať – veď načo sa namáhať :-). Vyzvite preto dieťa opakovane, aby vám povedalo, čo chce, a ak to nevie urobiť samo, ukážte mu, ako to má povedať, ukázať, zaposunkovať – pokojne aj s jeho ručičkou. Povzbuďte ho tým, že sa usmejete, pokývate hlavou, zatlieskate od radosti. Ďalším spôsobom, ako dieťa prirodzene motivovať na komunikáciu, je, že budete „prefíkaní“ a dáte mu iba jeden kúsok čokolády, jedno autíčko alebo kocku a počkáte, kým si dieťa samo vypýta ďalšie.

 

  • Čakajte na reakciu svojho dieťatka, kým napočítajte do 10. Nechajte mu priestor a čas, aby mohlo na vaše podnety zareagovať. Deti potrebujú oveľa viac času na prejavenie sa, ako si my dospelí myslíme. Buďte preto trpezliví a neodpovedajte hneď za neho.

 

  • Pomenúvajte veci, činnosti a ľudí jednoduchými, veku primeranými slovami a vetami. Nepoužívajte gramaticky nesprávne vety. Odporúča sa hovoriť pomalšie a zreteľne, tak, aby ste boli vždy o jeden krok (slovo) dopredu pred dieťaťom. Napríklad ak dieťa hovorí jednoslovné vety – „Lopta.“, vy by ste mali hovoriť dvojslovné vety – „Máš loptu.“, prípadne trojslovné vety – napríklad: „Kde je lopta? Lopta spadla dole.“  U malých detí s poruchou sluchu je dobré vyhýbať sa dlhým vetám aj preto, lebo dlhší prúd slov vo vete pôsobí na dieťa mätúco. Dieťa v tomto veku ešte nevie sluchom odlíšiť jednotlivé slová, a tak sa v prúde vašej reči začne veľmi rýchlo strácať.

 

  • Spojte sluchové a rečové „prechádzky“. Zoberte vaše bábätko na ruky a chodievajte s ním pravidelne po byte. Hľadajte spolu zvuky, ktoré sú prirodzené pre vašu domácnosť – hučiaci vysávač, tečúcu vodu, búchajúcu práčku, húkajúcu sanitku alebo štekajúceho psa za oknom. Cielene upozorňujte dieťa na tieto zvuky tým, že ukážete na svoje ucho a poviete: „Počujem… to je sanitka.“ Zároveň počas prechádzky pomenovávajte veci, ktoré sa nachádzajú v izbe alebo na ihrisku. Napríklad: „Pozri, okno. Ťuk ťuk ťuk, urobíme na okno. ÁÁÁ aha! Tu je kvetinka. Ovoňaj ju. Hmmmm, ale vonia. Hapčí!!!“ Podobne môžete pomenovávať aj obrázky, na ktoré vy alebo vaše dieťa ukážete prstom v knižke.

 

  • Ak si dieťa pojem osvojilo, nebojte sa ho použiť v nových situáciách, prípadne ho viac vysvetliť. „To je pes. Pes je malý. Pes robí hav-hav. Pes ide s tetou na prechádzku.“ Alebo: „Pohár je rozbitý. Malý je tvoj a veľký tatov. Pijeme z neho…“ Používať môžete rôzne kombinácie slov, pričom dôraz dávajte na to slovo, ktoré chcete dieťa naučiť.

 

  • Parafrázujteak dieťa povie „píííí“, spýtajte sa: „Chceš piť? Si smädný? Prosíš si vodu?“

 

  • Komentujte všetko, čo s dieťaťom robíte, čo dieťa vidí, čo ho zaujíma. Opísať slovami môžete aj to, ako sa dieťa cíti, či je smutné, nahnevané alebo veselé. Predstavte si komentátora v rádiu, ktorý komentuje každý jeden pohyb na ihrisku. Hovorte podobne :-). Napríklad: „Pozeráš von oknom. Páčia sa ti kvietky.” Dieťa prikývne a ukáže rukou von. „Áno, sú vonku.“ Dieťa zíde dole a začne otvárať dvere. „Vidím že, otváraš dvere. Chceš ísť von.“ Dieťa kývne hlavou, ukáže na dvere, márne tlačí na kľučku a hnevá sa. „Nejde ti to. Si nahnevaný. Potrebuješ pomôcť.“ Pri hravom krájaní môžete hovoriť: „Zoberieme si nožík. Šmyk, šmyk. Táááák, už sa to podarilo. Odkrojila si mrkvu.“ Pri obliekaní: „Nejde to. Ešte to skúsime. Jedna ruka a teraz druhá. Šup a už je vonku.“ Keď vidíte dieťa zívať, môžete povedať: „Vidím, si unavený. Chceš ísť spinkať. Poď, pohojdám ťa.“

 

  • Vytvárajte denné rituály (rutiny). Ranné vstávanie, dojčenie, odchod von, uspávanie, kúpanie – všetky tieto rituály pomáhajú dieťatku zorientovať sa počas dňa a získať prehľad o veciach, ktoré sa okolo neho dejú. Rituály sú zároveň výbornou príležitosťou na to, aby vaše dieťa započulo tie isté slová v rovnakých (ale aj v nových) súvislostiach MNOHOKRÁT za deň. Opakovanie tých istých slov a viet pri rovnakých činnostiach pomáha dieťaťu porozumieť im. Rituálom pritom môže byť aj hra, ktorú opakovane s dieťaťom hráte – napr. varila myšička kašičku, hijo heta, uspávanie bábiky alebo fúkanie bubliniek vo vani. Podrobne sa venujeme rituálom v kapitole Rutiny a prirodzené prostredie.

 

  • Urobte si denník (zážitkovú knižku). Urobte dieťaťu knižku zážitkov, kde budete spolu zakresľovať zaujímavé situácie, ktoré ste cez deň zažili. Môžete si tam lepiť fotografie zo zoo, lístky z vlaku, nalepiť náplasť na rozbité koleno, čokoľvek, čo cez deň vaše dieťa upútalo. K takýmto situáciám a spomienkam sa potom dá opakovane vďaka denníčku vracať a hovoriť o nich. V knihe nájdete kapitolu Denník – kniha zážitkov, kde sa dozviete, ako si denníček vyrobiť.

 

  • Opakujte donekonečna tie isté slová, gestá, posunky. Každé dieťa je iné. Neporovnávajte svojho drobčeka so susedovým nezbedníkom. Niektoré deti potrebujú počuť slovo zopárkrát, aby ho pochopili, iné aj tisíckrát, aby sa ho naučili. Deti s poruchou sluchu to majú o to ťažšie, že im počas dňa často unikajú mnohé slová a vety, ktoré vyslovia ľudia vo vedľajšej miestnosti, v rádiu alebo televízii. Hlavne zo začiatku im chýba tzv. náhodná pozornosť – nezámerné počúvanie konverzácií, ktoré sa okolo nich dejú počas toho, ako sa deti hrajú. Počujúce deti ich na rozdiel od detí s poruchou sluchu prirodzene vnímajú, a preto si nové slová alebo vety skôr zapamätajú. Aj preto je také dôležité slová neustále opakovať a veci, činnosti a ľudí pravidelne cielene pomenovávať. Ale aj túto schopnosť si veľa detí s poruchou sluchu časom vytvorí. To, že je „za vodou“, poznáte podľa toho, keď vaše dieťa úplne správne a často veľmi zrozumiteľne použije v príhodnej situácii neslušné slovo, ktoré započulo u niektorého člena rodiny :-).

 

  • Modelujte. Ak dieťa slovo alebo vetu vysloví chybne alebo nekompletne, predveďte mu, ako by to malo znieť správne. Robte to tak, že dané slovo alebo vetu po ňom zopakujete, ale tentoraz bez chyby.

Úplne rovnako to urobte aj v prípade posunku. Ak dieťa zaposunkuje „detský posunok“, ktorý vyzerá inak ako tradičný posunok, ukážte mu, že ste ho porozumeli, ale posunok, ktorým mu odpovedáte, použite tak, ako by mal správne vyzerať. Viac o tom, ako komunikovať v posunkoch, sa dozviete v kapitole Posunkovať alebo neposunkovať.

Nikdy dieťa neopravujte nasilu ani ho nenúťte zopakovať slovo alebo posunok znova správne. Zároveň sa vyhýbajte negatívnym komentárom: „Nehovoríš správne.  Zle si to povedal…“ Ak bude dieťa zažívať opakovaný pocit neúspechu, je možné, že sa hovorenia zľakne a nebude chcieť s vami komunikovať vôbec.

  • Ak dieťa prikývne na otázku, či chce kocku, tak za neho povedzte: „Áno, chcem kocku.“
  • Ak dieťa povie „mm“ pri pohľade na mamu, tak sa usmejte a povedzte: „Áno, MAMA. MAMA prišla.“ Slovo mama môžete jemne zdôrazniť.
  • Ak dieťa používa nesprávne gramatiku – napr. „búcham palicom“, môžete povedať „vidím, búchaš palicou“.

 

 

Vývin jazyka a mnohé stratégie a tipy, o ktorých sme sa v tejto kapitole zmienili, sú podrobne rozpísanie vo vynikajúcej knihe s názvom Kniha o detskej reči od Kataríny Horňákovej, Svetlany Kapalkovej a Maríny Mikulajovej, z ktorej sme vo veľkej miere čerpali informácie do tejto kapitoly. Napriek tomu, že je kniha určená predovšetkým rodičom počujúcich detí, aj pre rodičov detí s poruchou sluchu ponúka množstvo skvelých nápadov a príkladov, ako rozvíjať reč. Kniha vyšla v slovenskom aj českom vydaní.