Kultúra Nepočujúcich bola po prvý krát odbornou verejnosťou uznaná až v roku 1965, keď o nej lingvista William C. Stokoe napísal do Slovníka amerického posunkového jazyka (Dictionary of American Sign Language) . Bol to veľký krok, pretože dovtedy boli nepočujúci vnímaní iba z medicínskeho hľadiska ako ľudia so stratou sluchu, nie ako ľudia, ktorých spája určitá kultúra a jazyk. Posunok pre slovo kultúra Nepočujúcich dlhú dobu neexistoval. Používal sa posunok „Deaf Way“ (špecificky spôsob života Nepočujúcich), ktorý sa tvorí tvarom ruky označujúcom vlastníctvo.

Čo sa teda zväčša chápe pod pojmom kultúra Nepočujúcich? Je to správanie určitej skupiny ľudí, ktorí majú veľmi blízky vzťah k posunkovému jazyku, majú spoločné hodnoty, zvyky aj tradície.

Na rozdiel od iných kultúr, kde sa stávate ich súčasťou pri narodení, veľká väčšina ľudí, ktorí sa cítia byť súčasťou komunity Nepočujúcich, sem nepatrí od narodenia. Stotožnenie s komunitou a kultúrou Nepočujúcich sa deje u rôznych ľudí v rôznom čase.

  1. Malé množstvo nepočujúcich ľudí sa naučí posunkovému jazyku a kultúre Nepočujúcich od svojich Nepočujúcich rodičov. Je to preto, že iba 10 percent nepočujúcich detí sa rodí Nepočujúcim rodičom.
  2. Väčšina nepočujúcich detí sa teda rodí počujúcim rodičom a posunkový jazyk a kultúru s ním spojenú začínajú zväčša vnímať až na internátnych školách pre deti so sluchovým postihnutím. Tu sa učia posunovému jazyku, hodnotám a postojom predovšetkým od nepočujúcich detí Nepočujúcich rodičov, prípadne dospelých Nepočujúcich učiteľov a vychovávateľov.
  3. Tretiu skupinu nepočujúcich tvoria ľudia, ktorí sa vzdelávali s počujúcimi a tak sa počas školy nestretli s kultúrne Nepočujúcimi, alebo stratili sluch až v dospelosti. Neskôr, počas hľadania svojej identity sa náhodne stretli s nepočujúcimi používateľmi posunkového jazyka alebo sa sami zo zvedavosti, niekedy opustenosti, rozhodli začať navštevovať kluby Nepočujúcich.

Napriek tomu, že komunity Nepočujúcich v jednotlivých krajinách sa do určitej miery líšia, existujú určité spoločné znaky ich kultúry:

Prirodzený posunkový jazyk

je preferovaný spôsob komunikácie komunity Nepočujúcich. Má vlastnú gramatiku a vo veľkej miere využíva mimiku tváre a postoj hornej časti tela, ktorým sa prenášajú emócie a tón konverzácie. Posunkovanie bez mimiky je ako monotónna reč. Očný kontakt je ako slušný tón a mimika ako výška hlasu.

Napriek tomu, že posunkový jazyk pre bežnú komunikáciu nemá písomnú formu  (poznámka: existujú rôzne notačné systémy, ktoré sa využívajú v jazykovednom výskume, ale pre bežnú písomnú komunikáciu sa nehodia), je natoľko bohatý, že sa pomocou neho môže vyjadrovať poézia. V rámci jednej krajiny sa posunky môžu meniť a objavujú sa dialekty, podobne ako je tomu u hovoreného jazyka. Tento jazyk bol dlhodobo podceňovaný a zakazovaný na školách, kde sa vzdelávali deti so stratou sluchu. Nepočujúci poukazujú na paradox, že ešte aj teraz, keď už sa aj počujúce deti učia posunkovať, aby mohli s rodičmi čo najskôr komunikovať, sa nepočujúcim deťom posunkovanie ešte stále do veľkej miery zakazuje. Napriek tomu, že u nás na Slovensku ešte stále nemá posunkový jazyk dostatočné zázemie, v zahraničí sa o jeho plnohodnotnosti už nediskutuje.

Úcta k histórii Nepočujúcich

Nepočujúci sú hrdí na to, ako sa postupne vyvíjal ich jazyk a zakladali prvé školy, kde sa posunkovalo (1760 – abbé Charles Michel de l’ Épée). Cenia si, že napriek dlhodobému tlaku zo strany počujúcich sa ich komunita nepoddala a dokázala prežiť. Americkí Nepočujúci sa napríklad s hrdosťou hlásia ku Laurentovi Clercovi, ktorý spolu s Thomasom Hopkinsom Gallaudetom priniesli do Ameriky posunkový jazyk z Francúzka. Svojim deťom hovoria o prvej vysokej škole pre nepočujúcich (založená 1864), ktorá sa v 1986 stala Gallaudetovou univerzitou – prvou univerzitou Nepočujúcich, na ktorej  sa v súčasnosti prednáša primárne v posunkovom jazyku a sekundárne v písanej angličtine, pričom mnoho prednášajúcich sú vysokoškolsky vzdelaní kultúrne Nepočujúci učitelia. Takisto si cenia organizácie a asociácie nepočujúcich, či už lokálne alebo medzinárodné, ktoré hája ich potreby, hrdia sa výskumami posunkového jazyka, ktoré sa dostávajú čoraz viac do povedomia…

Naši nepočujúci sú hrdí na to, že vzdelávanie nepočujúcich má na Slovensku dlhodobú tradíciu. V Kremnici napríklad odhalili pamätnú tabuľu na pamiatku pátra Baptistu Jozefa Chládeckého OFM, ktorí sa vyše 50 rokov venoval nepočujúcim v Kremnici.

S úctou spomínajú na prvé kluby nepočujúcich, napr. Bratislavský spolok nepočujúcich funguje od roku 1930, športový klub v Topoľčanoch, ktorý vznikol r. 1946. Klub síce rýchlo zanikol, ale na jeho činnosť nadviazal športový klub v Bratislave, ktorý doteraz existuje a v roku 2012 oslávi 65. výročie.

Nepočujúci vs. postihnutie

Členovia komunity Nepočujúcich sa necítia byť postihnutí. Stratu sluchu vnímajú ako fyzickú odlišnosť, ale nevidia na nej nič negatívne, čo by sa muselo zmeniť, alebo za čo by sa mal človek hanbiť. Majú tzv. pozitívny postoj k hluchote  – veria tomu, že Nepočujúci človek môže robiť čokoľvek, okrem počutia.

Vzťah k športu

Tímové športy majú dôležité miesto v kultúre Nepočujúcich, pretože vyjadrujú navonok to, že nepočujúci ľudia k sebe patria, spája ich priateľstvo a to bez ohľadu na to, či sú v športe zruční, alebo nie.

Nepočujúci obľubujú futbal, futsal, hokej, volejbal, bedminton, bowling, tenis, stolný tenis, šípky, šach ap.  ktoré sa hrajú nielen na amatérskej úrovni v rámci športových klubov nepočujúcich – ŠK Štart Nepočujúci 1947 Bratislava, ŠKN Trenčín, ŠKN Prievidza, ŠKN Hlohovec, ŠKN Nové Zámky, ŠKN Sokol Bratislava, Sport Club Admirals Deaf Bratislava, AŠKN Amicus. Mnohé tieto športové kluby zastrešovala Slovenská asociácia zväzov nepočujúcich športovcov, ale po problémoch s deaflympiádou v r. 2011 vznikla nová strešná organizácia Slovenská  federácia nepočujúcich športovcov. Na profesionálnej úrovni je známa napr. Ivana Krištofovičová, ktorá sa venuje atletike, hode guľou a diskom. Každý rok sa organizujú celoštátne športové hry sluchovo postihnutých žiakov v Slovenskej republike. Vrcholnou športovou súťažou nepočujúcich na celom svete je Deaflympiáda, ktorá nie je súčasťou Paralympiády.

Umenie, literatúra a humor

umožňujú vyjadriť svoje skúsenosti a pohľad na svet. V niektorých dielach Nepočujúcich je priamo zakomponovaná téma hluchoty aj posunkového jazyka. Detailnejšie sa ním zaoberáme v nasledujúcej podkapitole.

Socializácia

Ako sme už predtým spomenuli, prepojené vzťahy v skupine a skupinové rozhodovanie je vysoko cenené v kultúre Nepočujúcich. Nepočujúci majú veľkú potrebu  stretávať sa a komunikovať v posunkovom jazyku, pretože sa počas každodenného života pohybujú predovšetkým v počujúcej spoločnosti, kde často zažívajú komunikačnú  bariéru. Je to, ako keby ste boli v cudzej zemi, ktorej jazyk nepoznáte natoľko, aby ste sa mohli dobre vyrozprávať. Prehodíte síce s ľuďmi tu a tam nejaké to slovo, ale do dlhších debát sa nepustíte, lebo ste rýchlo unavení. Keď potom konečne stretnete niekoho, kto hovorí rovnakým jazykom ako vy, tak s ním strávite hodiny rozprávaním sa o všetkom, čo vám bežalo počas predošlých dní v hlave.

Kluby a organizácie – slúžia ako prirodzené centrá kultúry Nepočujúcich. Pravidelne sa tu stretáva väčšie množstvo nepočujúcich ľudí, ktorí sa zdieľajú s podobnými zážitkami, vymieňajú si skúsenosti zo zamestnania a školy, deti sa tu učia od dospelých, tínedžeri zase hľadajú partnerov… a to všetko preto, lebo vďaka posunkovému jazyku miznú komunikačné problémy. Na Slovensku je v súčasnosti asi 100 organizácií. Ich zoznam nájdete na stránke nepocujuci.sk Medzi najaktívnejšie patrí napr. Asociácia Nepočujúcich Slovenska, Kresťanské centrum nepočujúcich na Slovensku, Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich, Effeta – stredisko sv. Fr. Saleského.