Frekvencie zobrazené na audiograme sa nachádzajú v rozpätí od 125 do 8 000 Hz (pretože väčšina dôležitých zvukov okolo nás spadá do tohto rozsahu). Na audiograme vidíte, že hlásky našej reči sa nachádzajú približne od 250 do 6 000 Hz. Intenzita bežnej reči zo vzdialenosti 1,5 metra sa pohybuje medzi 40 až 60 dB. Ak sa pozorne pozriete na nasledujúci obrázok, všimnete si tzv. „banán reči“ (vyznačený žltou farbou). Oblasť „banánu“ je  veľmi dôležitá pre porozumenie reči, pretože reprezentuje všetky zvuky, ktoré vydáva ľudský hlas počas normálne hlasitej konverzácie.

Hovorená reč sa skladá zo zvukov (tzv. foném). Každá fonéma má svoje presné miesto na audiograme (hlasitosť aj výšku). Ak sa znova pozriete na obrázok, tak uvidíte, že sa všetky samohlásky nachádzajú na nižších frekvenciách (250 – 750 Hz) a vyslovujeme ich pomerne hlasno (40 – 60 dB). Spoluhlásky, pri ktorých používame hlas a zároveň znejú silnejšie (n, l, r), sa nachádzajú väčšinou medzi nízkymi a strednými frekvenciami. Máme však aj niekoľko vysokofrekvenčných spoluhlások, pri ktorých nepoužívame hlas, a preto sú veľmi tiché (s, f).

Spoluhlásky nám pomáhajú porozumieť tomu, čo bolo povedané. Skúste si napríklad nahlas povedať vetu „Babka a dedko prišli domov spať neskoro.“ Povedzte si ju najprv tak, že prečítate iba spoluhlásky („Bbk ddk pršl dmv spť nskr.“) a potom tak, že v tej istej vete prečítate iba samohlásky („aa a eo ii oo a eoo.)“ Omnoho ľahšie by ste uhádli, čo bolo povedané vtedy, ak by ste počuli iba spoluhlásky. Deti, ktoré majú veľkú stratu sluchu na vysokých frekvenciách alebo stratu sluchu väčšiu ako 50 dB naprieč celým audiogramom, nepočujú predovšetkým spoluhlásky, ktoré sú dôležité pre porozumenie reči. Pre tieto deti bude počúvanie bežnej reči obzvlášť náročné v prostredí, ktoré má veľa hluku na pozadí. Ako vidíte, na to, aby dieťa čo najviac bezproblémovo rozumelo tomu, čo mu počas celého dňa hovoríte, potrebuje počuť všetky – aj tichšie hlásky hovorenej reči.