sa skladá zo sluchového aparátu (z kochley) a rovnovážneho (vestibulárneho) orgánu. Ak dôjde k poškodeniu vo vnútornom uchu, hovoríme o percepčnej poruche sluchu.

 

Kochlea

je špirálovitý orgán, ktorý sa podobá na slimačiu ulitu. Kochlea je vyplnená tekutinou a obsahuje množstvo citlivých buniek, tzv. „vláskových buniek‟, ktoré reagujú na pohyb rozvibrovanej tekutiny. Vláskové bunky sa na rozdiel od iných buniek v našom tele nevedia regenerovať. Ak sa raz poškodia, nové už dieťaťu nenarastú.

  • Vonkajšie vláskové bunky v kochlei pomáhajú zosilniť vibrácie, ktoré prichádzajú do kochley zo stredného ucha.
  • Vnútorné vláskové bunky zmenia tieto vibrácie na elektrické signály, ktoré následne vďaka sluchovému nervu cestujú až do mozgu.

 

V slimáčiku (pozdĺž celej jeho ulity) je uložených mnoho tisíc vláskových buniek. Každá z týchto buniek je zodpovedná za zachytávanie zvuku konkrétnej výšky. (Podobne ako jednotlivé klávesy na klavíri, ale omnoho detailnejšie a zložitejšie.) Keď reč „dorazí“ do kochley, tak jednotlivé, presne určené bunky začnú vo veľkej rýchlosti zachytávať im prislúchajúce hlásky reči a spoločne ich prenášať ďalej. Vonkajšie aj vnútorné vláskové bunky tak ako veľký orchester v neskutočnej rýchlosti prenášajú informáciu o zvuku do sluchového nervu. Táto činnosť je veľmi komplikovaná, pretože počas toho, ako na nás niekto hovorí, bunky zachytávajú nielen zvuky reči, ale aj všetky ďalšie zvuky prostredia, ktoré sú okolo nás.

 

Predstavte si, že by tieto bunky vyzerali ako vysoké vlasy na koberci, ktoré sa hýbu tam a späť počas toho, ako rôzne zvuky prichádzajú. V závislosti od príčiny poruchy sluchu sa môžu tieto „vysoké vlasy“ (bunky) akoby ohnúť, zlomiť, chýbajú alebo neprenášajú správne vzruchy.

  • Ak je poškodenie na rôznych miestach malé, tak stačí, aby do kochley dorazil vďaka načúvacím prístrojom silnejší zvuk a bunky sa znova „rozhýbu“ k činnosti.
  • Ak je poškodenie väčšie a niektoré bunky dokonca chýbajú (ťažká strata sluchu), dieťa musí dostať silnejšie (výkonnejšie) prístroje, aby sa zostávajúce bunky dokázali „rozhýbať“ a preniesli dostatočné množstvo zvukových podnetov ďalej do nervu. Prenesené zvuky sú však už v takomto prípade čiastočne „rozladené“.
  • Ak je poškodenie buniek veľmi veľké alebo dokonca veľa buniek chýba (akoby ste na koberci vystrihli celé kúsky a zostal viditeľný len spodok), tak už zosilnenie prichádzajúcich zvukov nestačí na to, aby dieťa reč počulo. Ani tie najlepšie a najsilnejšie digitálne načúvacie prístroje nevedia v prípade hluchoty pomôcť dieťaťu, aby reč počulo. Miesta bez vláskových buniek totiž nedokážu prenášať ani tie najsilnejšie zvuky. V takomto prípade je možné zvážiť kochleárny implantát (pozri kapitola Kochleárny implantát), ktorý chýbajúce vláskové bunky „nahradí“ elektródou.

Častou otázkou rodičov je, prečo deti s ťažkou percepčnou poruchou sluchu obvykle najhoršie počujú vysoké hlásky reči. Vysvetlíme si to na nasledujúcom obrázku, kde čierne čísla zobrazujú výšku frekvencie. Všimnite si, že najvyššie frekvencie, ktoré meriame pri vyšetrení sluchu  (8 000 – 4 000 Hz), sú umiestnené na začiatku kochley a najnižšie frekvencie (250 Hz) sú schované vo vnútri kochley. Ako vidíte, vysoké frekvencie sú „prvé na rane“. Táto časť kochley je „najotvorenejšia“ škodlivým vplyvom, a preto tu aj zvyčajne dochádza k najväčšiemu poškodeniu vláskových buniek. Vnútorná časť slimáka je naopak dobre schovaná, a preto aj lepšie chránená pred poškodením.

Rovnovážny orgán

tvoria 3 polkruhovité kanáliky, ktorých úlohou je kontrolovať rovnováhu a gravitáciu. Vo vnútri kanálikov je tekutina s otolitmi (kryštálmi), ktorá sa hýbe podľa toho, ako hýbeme naším telom. Určite si spomeniete na ten pocit, keď ste sa ako deti točili na kolotoči a motala sa vám hlava. Veľmi zjednodušene povedané, tekutinu ste „zmiatli“ natoľko, že mozog informácie z nej nestíhal spracovať a vy ste spadli. Informácie z pohybu tejto tekutiny sa neustále zasielajú do mozgu, kde sa spoja s ďalšími informáciami z našich zmyslov. Na základe týchto informácií a informácií z ďalších zmyslov sa náš mozog snaží veľmi rýchlo určiť, či ste pootočený doprava alebo sa nakláňate smerom dopredu, či ste sa príliš nenaklonili a nehrozí riziko pádu. Rovnovážny systém reguluje pohyby tela a pomáha udržovať objekty v zornom poli počas toho, ako sa telo pohybuje.

 

Kanáliky, v ktorých je tekutina, sú spojené s balónikovou štruktúrou, ktorá sa volá endolymfatický vak. Ukazuje sa, že pri jeho zväčšení môže dôjsť k poruche sluchu aj poruche rovnováhy (pozri Zväčšený vestibulárny akvadukt (EVA) v kapitole Príčiny porúch sluchu). Niektoré deti s poruchou sluchu, majú problémy s rovnováhou. Aj niektoré choroby, napríklad Meniérova choroba, majú v príznakoch poruchu sluchu a poruchu rovnováhy.

 

♣ V súvislosti s deťmi s poruchou sluchu je dôležité sledovať, akým spôsobom sa u nich vyvíja rovnováha. Môže sa totiž stať, že napríklad infekcia, ktorá spôsobila poruchu sluchu v slimáku alebo jej následná liečba, mohla spôsobiť okrem poruchy sluchu aj poškodenie funkcie kanálikov a následné problémy s rovnováhou. Porucha rovnováhy môže takisto vzniknúť v dôsledku vrodenej vývinovej poruchy vnútorného ucha a u geneticky podmienených syndrómových ochorení, akými je napríklad Usherov, Pendredov alebo Waardenburgov syndróm. Dočasná porucha rovnováhy a nemotornosť sa občas objavuje aj u detí, ktoré majú časté zápaly stredného ucha spojené s tekutinou v uchu.

 

Kedy môže lekár zvážiť vyšetrenie rovnováhy u dieťaťa?

  • Ak dieťaťu veľmi dlho trvá naučiť sa sedieť alebo chodiť a nie je zjavná príčina oneskorenia vývinu hrubej motoriky.
  • Ak sa dieťaťu točí hlava, častejšie zakopáva a stráca rovnováhu.
  • Ak je jeho porucha sluchu jednostranná alebo asymetrická (rozdielna na pravom a ľavom uchu).
  • Ak sa veľkosť straty sluchu mení.

 

Pri maličkých deťoch sa sleduje držanie hlavy a svalový tonus. Pri starších deťoch patrí medzi základné vyšetrenia pozorovanie dieťaťa pri chodení, pochodovaní na jednom mieste alebo skákaní na jednej nohe, pričom dieťa tieto aktivity vykonáva pri otvorených aj zatvorených očiach. Lekár pri vyšetrení sleduje i pohyby očí. Je to preto, lebo sa zistilo, že existuje spojitosť medzi očami, svalmi očí a vestibulárnym systémom vo vnútornom uchu. Tieto pohyby očí sa volajú „nystagmus“. Existuje viacero možností, ako dieťa vyšetriť, poraďte sa so svojím ORL lekárom alebo neurológom.

 

Ak sa vaše dieťatko narodilo s rovnovážnym problémom alebo ho získalo v ranom veku, vo väčšine prípadov si samo nájde spôsob, ako sa s tým vyrovnať a nebude potrebovať špeciálnu terapiu. Bežné každodenné aktivity by mu nemali robiť väčšie ťažkosti. Je však dobré mať na pamäti, že niektoré situácie môžu byť preň náročnejšie. V určitých prípadoch môže dieťa cez deň chodiť bez problémov, ale chôdza sa zhorší v tme, keď dobre nevidí a nemôže dostatočne dobre kompenzovať poruchu rovnováhy očami (môžete preto nechávať rozsvietené lampičky na chodbách v byte pre prípad, že sa zobudí a potrebuje ísť na záchod). Zvládnutie jazdy na bicykli, kde je dôležitá rovnováha, môže vyžadovať od vás aj od neho viacej trpezlivosti a takisto sa môže stať, že bude viac dezorientované pod vodou.