Ako sme už v predchádzajúcich kapitolách uviedli, dieťa môže mať ľahkú až strednú stratu sluchu, pri ktorej môže pomerne dobre počuť hlboké a silné samohlásky, ale vysoké a tiché spoluhlásky (napríklad sykavky alebo t, f) mu už môžu výraznejšie unikať. Pri slove „kaša“ teda započuje takéto dieťa napríklad (-a-a). Otočí sa na rodiča, keďže niečo počuje, ale nevie, o aké slovo ide, pretože „-a-a“ môže byť Saša, tata, čaša, žaba, ťava, čaká… Takéto dieťa bude musieť počas dňa neustále hádať a domýšľať si, čo mu bolo povedané, namiesto toho, aby nasávalo maximum z jazyka, ktorý okolo seba počuje. Je to preto, lebo sú samohlásky v slovenčine hlasité, ale pre porozumenie nenesú skoro žiadnu informáciu (20 %). Spoluhlásky sú naopak tichšie, ale nesú až 80 % rečovej informácie. Dieťa, ktoré nepočuje dobre spoluhlásky a vedelo by svoje počutie opísať, by povedalo – „počujem, ale nerozumiem“. To je dôvod, prečo dieťa musí počuť všetky hlásky reči. Okrem toho malé dieťa si nemôže domýšľať hlásky v slovách, ktoré sa ešte nenaučilo. Ako teda vidíte, aby sa vyvíjala reč vášho dieťaťa bezproblémovo, nestačí, aby „niečo“ počulo. Potrebuje počuť skoro všetko. Reálne sa teda môže stať, že sa za oneskoreným vývinom reči u vášho dieťaťa skrýva doteraz nezistená porucha sluchu.