Sú založené na tom, že lekár sleduje, ako mladšie dieťa reaguje na zvuk (najčastejšie tón) a staršie dieťa reaguje na tón, prípadne rečový podnet. Skúsený lekár vie na základe objektívnych a zároveň opakovaných subjektívnych vyšetrení nastaviť načúvacie prístroje správne.

 

„Subjektívnymi“ sa tieto vyšetrenia nazývajú preto, lebo výsledky vyšetrenia vo veľkej miere závisia od toho:

  • aké skúsenosti má odborník s danou vyšetrovacou metódou,
  • nakoľko je odborník zvyknutý vyšetrovať maličké deti a zároveň od toho,
  • ako bude dieťa spolupracovať, nakoľko bude sústredené alebo unavené. (U malých detí sa vyšetruje sluch ťažšie ako u dospelých, pretože je často nad ich sily udržať pozornosť a čakať na veľmi slabý zvuk. Ešte ťažšie je to u detí s veľmi ťažkou poruchou sluchu, ktoré majú malú skúsenosť so zvukom, a preto si často nie sú isté, na čo by mali reagovať. Práve preto, aby sa dosiahol čo najpresnejší výsledok, sa musia subjektívne vyšetrenia sluchu u bábätiek častejšie opakovať.)

 

Pozitíva subjektívnych vyšetrení sluchu

Napriek vyššie uvedeným bodom subjektívne vyšetrenia sluchu nepochybne prinášajú veľa výhod.

  1. Ukázalo sa, že sú skvelým doplnkom objektívnych vyšetrení. Ak sa napríklad pomocou objektívneho vyšetrenia (ASSR) určí, akú má dieťa odhadovanú poruchu sluchu, subjektívne vyšetrenia (VRA) by nám mali odhadovanú veľkosť straty sluchu potvrdiť. Následne sa podľa oboch meraní môžu nastaviť načúvacie prístroje.
  2. Subjektívne vyšetrenia (napr. VRA) nám zároveň ukážu, ako s prvým nastavením prístrojov dieťa na zvuky reálne reaguje. To nám dá vzácnu informáciu o tom, aký úžitok má dieťa z aktuálneho nastavenia prístrojov. Následne môže odborník načúvacie prístroje ešte presnejšie doladiť. Obmedzuje sa tak čas, kedy dieťa síce načúvacie prístroje nosí, ale napriek tomu nepočuje všetko tak, ako by malo, keďže ASSR vyšetrenie neposkytuje u všetkých detí presné a spoľahlivé údaje.
  3. Objektívne vyšetrovacie metódy vyšetrujú sluch iba pomocou tónov alebo klikov. Medzi zvukom a slovom je však rozdiel. Keďže práve vnímanie reči je dôležité pri správnom doladení načúvacieho prístroja u starších detí, subjektívne vyšetrenia sluchu (napr. rečová audiometria) sú nevyhnutným doplnkom k objektívnym vyšetreniam.

 

Vo vašej správe od foniatra sa stretnete s pojmom „vyšetrenie vo voľnom poli“. Vo voľnom poli znamená, že dieťa počas vyšetrenia sedí v miestnosti (nie špeciálnej audiometrickej kabínke) a odborník sleduje, ako dieťa reaguje na tóny alebo zvuky, ktoré sú mu púšťané z reproduktorov. Takéto vyšetrenie je napríklad behaviorálna audiometria (BOA), vizuálne posilnená audiometria (VRA) alebo audiometria hrou. Voľné pole má tú výhodu, že odborník môže sledovať reakcie dieťaťa bez toho, aby si dieťa muselo nasadiť testovacie slúchadlá. (Mnoho malých detí má zo začiatku z audiometrických slúchadiel strach a nechce si ich nechať nasadiť). Nevýhodou voľného poľa je, že odborník nevie presne zistiť, aké zvuky dieťa počuje cez pravé uško a aké počuje cez ľavé uško. Reproduktory totiž vysielajú zvuk voľne do miestnosti a dieťa ho zachytáva oboma uškami naraz.

 

U bábätiek a mladších detí sa používa pri zisťovaní prahu sluchu behaviorálna audiometria, audiometria s vizuálnym posilnením, audiometria hrou vo voľnom poli alebo audiometria hrou so slúchadlami na ušiach. Staršie deti zvládajú už prahovú audiometriu v tichej audiometrickej kabínke, pričom zvyčajne sa vyšetruje vzdušné vedenie a v niektorých prípadoch aj kostné vedenie. U detí od 3 rokov sa ako doplnok prahovej tónovej audiometrie (vyšetrenie čistými tónmi) môže použiť aj rečová audiometria, ktorá odborníkovi napovie, pri akej hlasitosti je dieťa schopné rozoznávať jednotlivé slová.

 

Patrí sem:

1. Behaviorálna audiometria (BOA, BOR)

2. Audiometria so zrakovým posilnením (VRA)

3. Audiometria hrou (CPA)

4. Prahová tónová audiometria v audiometrickej kabíne

5. Rečová (slovná) audiometria u detí a hodnotenie sluchových schopností u malých detí