Ako sme už uviedli, všetky deti, ktoré sa v súčasnosti rodia na Slovensku, by mali mať kontrolovaný sluch ešte v pôrodnici. Vďaka novorodeneckému skríningu sa tak výrazne znížil počet detí, ktorých porucha sluchu ostane po narodení nepovšimnutá. Sú však aj prípady, keď dieťa prejde novorodeneckým skríningom sluchu so záverom, že počuje dobre, a napriek tomu sa u neho o pár mesiacov (rokov) objaví porucha sluchu. Dôvodov je hneď niekoľko – dedičná progresívna (zhoršujúca sa) porucha sluchu, vážne ochorenia spôsobujúce aj poruchu sluchu, požitie ototoxických (sluch poškodzujúcich) liekov, opakované zápaly stredného ucha, úraz hlavy atď. Povinnosťou pediatrov je práve pre tieto prípady priebežne kontrolovať stav sluchu a vývin rečí u detí. Keďže je toto vyšetrenie založené na subjektívnom vyhodnotení pediatra, uvádzame ho v kapitole o subjektívnych vyšetreniach sluchu.

Počas vyšetrenia stojí jedna osoba za dieťaťom a skúša vydávať pomocou rôznych zvukových hračiek a predmetov bežne dostupných v ambulancii rôzne zvuky (vysoké, hlboké, tiché, hlasné). Druhá osoba stojí spredu a sleduje reakcie dieťaťa na dané zvuky. Najčastejšou reakciou detí je, že sa otočia za zvukom, ktorý počujú. Táto schopnosť sa začína objavovať už u 3-mesačných detí.

U starších detí realizuje pediater vyšetrenie sluchu nielen zvukmi, ale aj šepotom a hlasitou rečou. Pediater zároveň sleduje, či sa reč vyvíja v medziach normy, či vývin reči nezaostáva u dieťaťa.

 

Obmedzenia orientačného skríningu sluchu u pediatra

  • Dieťa zareaguje na vibráciu, ktorú hračka vydáva, prípadne na prúd zvuku, ktorý vzniká, keď za jeho hlavičkou hovorí alebo zatlieska lekár.
  • Dieťa si periférne všimne pohyb človeka, ktorý zvuk robí, prípadne si všimne reakcie rodiča, ktorý stojí oproti dieťaťu a úporne sleduje, či dieťa zareaguje. Reakciou rodiča môže napríklad byť, že sa rodič díva na lekára a pri zvuku sa vždy mihom oka pozrie na dieťa.
  • Pediater nevie hračkami, ktoré má v ambulancii, orientačne vyšetriť celé spektrum zvukov (nie je schopný určiť stupeň straty sluchu na jednotlivých frekvenciách, keďže nevie, aké hlasité sú jeho hračky a zároveň nemá hračky pre všetky dôležité frekvencie). Dieťa preto napríklad môže zareagovať na stredne silný zvuk hračky, no napriek tomu môže mať ľahkú alebo strednú stratu sluchu.
  • Dieťa môže byť zabrané do hry alebo vystrašené z pobytu u lekára, a preto nedá najavo primeranú reakciu na zvuk.
  • Deti s oneskoreným psychomotorickým vývinom majú často oneskorené reakcie na zvuk. Pediater môže mylne pripísať oneskorenie sluchových reakcií mentálnej úrovni dieťaťa a nie samotnej poruche sluchu.

 

Predchádzajúce obmedzenia sme uviedli, pretože sme v poradni zaznamenali niekoľko prípadov, keď pediater orientačne vyšetril sluch a vyhodnotil ho tak, že dieťa poruchu sluchu nemá, napriek tomu, že dieťa malo poruchu sluchu. Aj pediater je len človek, ktorý sa môže pomýliť, a orientačné vyšetrenie sluchu nikdy nemôže nahradiť diagnostické vyšetrenie sluchu.

 

♦  Ak máte vy alebo pediater vášho dieťaťa podozrenie na poruchu sluchu, a to napriek tomu, že kedysi vaše dieťa vyhovelo kritériám novorodeneckého skríningu sluchu, malo by byť vaše dieťa čo najskôr odoslané k odborníkovi, ktorý sa venuje poruche sluchu (ORL lekár, foniater). Ten vyhodnotí situáciu a následne odošle dieťa na diagnostické vyšetrenie sluchu, aby získal presnejšiu predstavu o stupni a druhu poruchy sluchu.