sa tak nazývajú preto, že dieťa nemusí reagovať na zvuky a preto nedochádza k skresleniu údajov (napríklad kvôli nepozornosti). Robia sa skríningové testy (OAE, AABR), ktorých úlohou je zachytiť poruchu sluchu u detí a diagnostické testy (ABR, BERA, ASSR), ktoré zisťujú, aký druh poruchy dieťa má a aká veľká je jeho strata sluchu.

OAE (Otoakustické emisie)

je test, ktorý sa zvyčajne používa ako novorodenecký skríning sluchu, pretože dokáže za krátku dobu odhaliť, či dieťa stratu sluchu má alebo nie. Vychádza z toho, že vonkajšie vláskové bunky vnútorného ucha v slimáku (kochlei) sa rozvibrujú, keď zachytia zvuk prichádzajúci zvonku. Táto ich vibrácia (emisia) sa dá spätne zachytiť maličkým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode. Vibrácie však tvoria iba tie bunky vo vnútornom uchu, ktoré sú zdravé.

Počas tohto testu sa malá sonda s mikrofónom vsunie do uška dieťaťa, pustia sa tóny, alebo kliknutia a merajú sa vibrácie. Výsledky zaznamenáva počítač. Ak má dieťa sluch normálny, alebo má menšiu stratu sluchu ako 30 dB, výsledkom je „PASS“ – otoakustické emisie sú prítomné v dostatočnom množstve. Ak má dieťa stratu sluchu väčšiu, žiadna odozva (echo) sa pri tomto vyšetrení nenameria, výsledkom je „REFER“- otoakustické emisie nie sú prítomné, vyšetrenie treba opakovať a dieťa treba vyšetriť na foniatrickej ambulancii .

OAE sa dočasne nedá namerať ani vtedy, keď má dieťa v zvukovode maz, tekutinu (napr. tesne po pôrode), má zápal stredného ucha a v jeho dôsledku prevodovú poruchu sluchu väčšiu ako 30 dB alebo poškodený bubienok.

OAE vyšetrenie dokáže zistiť, či vnútorné ucho funguje správne, ale nedokáže určiť, akú veľkú stratu sluchu dieťa má. Zároveň nedokáže odhaliť deti, ktoré majú poruchu sluchu spôsobenú nefunkčným sluchovým nervom alebo poruchou v mozgu.

Podľa toho aký zvukový stimul sa použije na vyvolanie otoakustických emisií sa delia na: TEOAE, DPOAE alebo SFOAE.

AABR (automated auditory brainstem response)

je skríningový test, ktorý sa môže použiť už v pôrodnici. Počas vyšetrenia sa na uši dieťaťa položia sluchátka a na hlavičku pripoja tri malé senzory, ktoré sú pripojené k počítaču. Toto vyšetrenie vychádza z toho, že zvuk, ktorý sa šíri od vonkajšieho ucha cez stredné a vnútorné ucho, nerv až k mozgu po určitej dobe latencie vyvolá podráždenie, ktoré sú schopné zachytiť elektródy na hlavičke dieťaťa.

Aby sa dosiahlo presných výsledkov, dieťa by malo spať. Pri pohybe totiž vzniká napätie v krku, ktoré môže ovplyvniť výsledky vyšetrenia. Novorodenci majú prirodzene hlboký spánok, starším deťom, alebo deťom, ktoré sú veľmi pohyblivé, môže lekár podať uspávací liek, ktorý neskreslí výsledok testu.

AABR dokáže zistiť, či zvuk prešiel úspešne celou sluchovou dráhou (mohli by sme to prirovnať kontrole rozličných častí auta predtým, ako vycestujeme), ale nedokáže určiť, akú veľkú stratu sluchu dieťa má. Výsledok je „PASS“ alebo „REFER“. Ak má vaše dieťa výsledok „REFER“ znamená to, že existuje riziko, že môže mať poruchu sluchu a preto je nutné urobiť komplexnejší test (zvyčajne BERA).

BERA

je komplexnejšie diagnostické vyšetrenie, ktoré okrem toho, že sleduje, či sa zvuky z kochlei dostávajú cez sluchový nerv do mozgu, dokáže určiť, aký je najtichší zvuk (tzv. sluchový prah), ktorý je dieťa schopné započuť. Tento test je vhodný pre deti od narodenia. Často sa u nás používa po tom, čo dieťa nemalo v norme skríning OAE a tympanometricky sa zistí A krivka .

BERA sa robí počas spánku. Aj tu sa za obidve uši dieťaťa a zároveň na hlavičku dieťaťa nalepia malé elektródy a cez sluchátka sa dieťaťu púšťajú kratučké impulzy rôznych frekvencií o intenzite  60 – 80 dB. Elektródy zachytia odpoveď sluchového nervu a výsledok sa zobrazí ako séria vĺn na počítači. Podľa toho, ako tieto vlny vyzerajú sa dá určiť v ktorej časti sluchového aparátu došlo k poškodeniu. Vyšetrenie BERA síce určí sluchový prah, ale neodkáže povedať, akú stratu sluchu má dieťa na jednotlivých frekvenciách (vysokých aj nízkych), čiže načúvací prístroj by sme podľa týchto výsledkov nastaviť nevedeli. Takýto údaj nám ponúkne iba vyšetrenie ASSR.

Napriek tomu, že BERA je pomerne rýchle a užitočné vyšetrenie, jeho výsledky sa musia vyhodnocovať opatrne, keďže toto vyšetrenie vysiela zvuk (impulz) iba na vyššej frekvencii. Stať sa teda môže, že dieťa, ktoré má veľkú stratu sluchu na vyšších frekvenciách neprejde testom a to aj napriek tomu, že na nižších frekvenciách môže mať sluch o dosť lepší. Nevýhodou tejto metódy je, že nemôžeme použiť impulzy nižšie ako 1000 Hz. Rozdiel vo vyšetreniach BERA a behaviornou audiometriou nie je väčší ako + – 7 dB.

ASSR

ustálené evokované potenciály – vznikajú tiež v mozgovom kmeni, podnetom pre ich vznik je však tón a  výsledkom je frekvenčne špecifický prah sluchu. Tento test sa zvyčajne používa u detí starších ako 2 roky. Podobe ako u predošlých vyšetrení, aj tu sa dieťaťu umiestnia elektródy na čelo a výbežok spánkovej kosti. Dieťaťu sa potom cez sluchátka púšťajú rôzne tóny. Toto vyšetrenie dokáže zistiť stupeň straty sluchu na rôznych frekvenciách (t.j. aké tóny je dieťa schopné započuť medzi nízkymi, strednými aj vysokými frekvenciami) a preto sa podľa neho dajú nastaviť načúvacie prístroje.

ASSR vyšetruje frekvencie od 250 do 8000 Hz a zvuky o intenzite od 10 do 130dB a preto zachytí aj deti s ľahkou stratou sluchu. Vyšetrenie oboch uší trvá asi 40 minút.

Tympanometrické vyšetrenie

zisťuje, ako pracuje bubienok a aké sú pomery v bubienkovej dutine. Test sa robí tak, že dieťaťu vložia maličkú sondu do ušného kanála a zvukovod sa utesní. Zvuk, ktorý prístroj vyšle by mal správne pokračovať do stredného ucha a iba malá časť by sa mala odraziť späť od blanky bubienka. Ak sa odrazí od bubienka príliš veľa zvuku, znamená to, že bubienok nefunguje správne.

Okrem vysielania zvuku, môže sonda zmeniť aj tlak v uchu dieťaťa. Ak je bubienok v poriadku, mal by sa voľne pohybovať tam a späť aj pri zmenenom tlaku. Ak sa bubienok voľne nehýbe, môže to byť spôsobené infekciou, tekutinou, alebo inou prekážkou v strednom uchu. (Tekutina v uchu môže zapríčiniť dočasnú prevodovú poruchu sluchu, ktorá spôsobí, že deti majú problém počuť tichšie zvuky. Znie to ako keby ste si zapchali uši prstami.)

Tympanogram (záznam z vyšetrenia) zobrazuje, ako dobre bubienok vibruje pri rozdielnom tlaku. To ako krivka vyzerá a kde je umiestnená môže pomôcť lekárovi určiť, čo spôsobuje problém so sluchom. Na nasledujúcom obrázku si môžete prezrieť príklad tympanogramu.

Rozoznávame 3 základné typy tympanometrických kriviek.

Naľavo (krivka A) je tympanogram, ktorý ukazuje, ako vyzerá krivka pri normálnom tlaku v zdravom uchu. Jej vrchol je od -100 do +50 daPa.

V prostriedku (krivka B) je tympanogram, ktorý sa vyskytuje, keď má dieťa v strednom uchu infekciu (tekutinou), krv alebo zrasty – krivka je rovná (plochá). Rovnaká krivka sa takisto objavuje pri pretrhnutom bubienku a ventilačnej trubičke. Dieťa má prevodovú stratu sluchu.

Napravo (krivka C) je tympanogram, ktorý má síce normálny (ostrý tvar) krivky, avšak vrchol krivky je posunutý do hodnôt tlaku menšieho ako -100 daPa. Vzniká vtedy, ak je nefunkčná sluchová trubica a v strednom uchu je podtlak. Dieťa má prevodovú stratu sluchu.

Meranie akustickej impedancie (strmienkového reflexu)

je vyšetrenie, ktoré zisťuje, ako dobre sa zvuk vedie stredným uchom. Strmienkový sval sa pôsobením silného zvuku stiahne (reflex), čo spôsobí, že sluchové kostičky akoby „stuhli“. Tento proces dokáže zaznamenať prístroj. Väčšina detí s normálnym sluchom má reflex na silné zvuky. Deti s percepčnou stratou sluchu väčšou ako 80 dB tento reflex nemajú. Reflex sa zároveň neobjavuje pri niektorých problémoch v strednom uchu, poškodení mozgového kmeňa alebo nádore na sluchovom nerve.