„Veľmi sme sa potešili, keď sme narazili na lekára, ktorý nás počúval a aktívne s nami diskutoval o problémoch s načúvacími prístrojmi našej dcéry. Venuje sa malej, nie je mu ukradnutá a snaží sa nám čo najviac pomôcť. Je pre nás veľmi dôležité, že nás neberie ako ďalšie číslo.“

 

„Ľudský prístup robí zázraky. Naozaj som nestretla ústretovejšieho lekára ako je náš foniater, je milý a príjemný, ochotný vysvetliť veci a konzultovať.

 

„Chýba nám komunikácia. Prosím, lekári, úplne odstráňte nadradenosť, ktorú cítite voči nám rodičom. Rozumiem, že sa vyznáte do sluchového postihnutia viac ako ja, ktorej bola diagnóza oznámená, ale ja s tým dieťaťom doma žijem, tak ho aj poznám. Je mi ľúto, keď mám po rozhovore s vami pocit, že som sám vojak v poli. Nechcem, aby to bolo ‚ja proti vám‛.“

 

„Neustále sme sa v nemocnici stretávali s negatívnymi reakciami, keď sme sa pýtali na veci, ktoré zjavne nechcú v nemocnici počuť (prečo musíme ostať na pobyte v nemocnici celý týždeň, keď bývame blízko a môžeme dochádzať do nemocnice každý deň ambulantne, prečo nemôžeme postupovať rýchlejšie pri získaní načúvacích prístrojov, keď je zjavné, že má dieťa ťažkú poruchu sluchu, prečo je proces získavania kochleárneho implantátu zo strany nemocnice taký zdĺhavý…). Postupom času sme začali mať pocit, akoby sme boli v nemocnici onálepkovaní ako ‚problémoví‛, pretože sme sa nevedeli stotožniť s ich predstavou a neboli sme ticho. A pritom stačilo, aby nám niekto veci vysvetlil, aby sme s lekármi o rôznych možnostiach mohli diskutovať.“

 

„Po VRA vyšetrení nás pani sestrička poslala za pani doktorkou, aby sa k výsledkom vyjadrila. Pani doktorka sa vyjadrila, že dcérku nepotrebuje vidieť, stačí kontrola o pol roka. Nevzdali sme sa a išli za ňou do ambulancie a žiadali ju, aby sa vyjadrila k VRA a napísala nám lekársku správu. Pani doktorka znova povedala, že máme prísť o pol roka. Keď sme sa spýtali, prečo tak neskoro, tak neochotne dodala, no tak príďte o 3 mesiace. Do správy dala 2 vety, kde bolo uvedené, kontrola podľa pp. Ani sme nevedeli, čo pp znamená L.“

 

„Páči sa mi na našom foniatrovi, že ho práca baví a rozumie jej. Nie je len pasívnym poslucháčom, ale aktívne sa snaží ísť do hĺbky problému. Má zmysel pre humor, čo je pre vystrašeného rodiča veľké pozitívum. Je milý, pri vyšetrovaní alebo vysvetľovaní sa neponáhľa v zmysle: ‚…v čakárni mám milión ľudí, nezdržujte ma.‛ Som rada, že ho máme.‟

 

 „Keď bolo naše dieťa dodiagnostikované, tak som mal pocit, akoby nám niekto zobral kontrolu z rúk. Všetko akoby záležalo od iných ľudí. Pre mňa vtedy bolo veľmi dôležité, aby mi niekto vrátil kontrolu nad životom, možno aspoň tým, že sa ku mne nespráva ako k dieťaťu.“

 

 „Chápem, že toho majú lekári veľa a nestíhajú, ale je mi to aj tak ľúto, že nás z tímu vyradili jedine oni, že nás berú len ako kusy, ktoré im prejdú cez ruky. S logopédmi a špeciálnymi pedagógmi máme dobré skúsenosti.‟

 

„Pani doktorka, s ktorou sme sa stretli, bola veľmi milá a empatická. Navrhla nám vyšetrenie v celkovej anestézii, keďže Hanka bola pri opakovaných vyšetreniach veľmi plačlivá. Báli sme sa anestézie, keďže mala naša Hanička už predtým následkom anestézie vážne zdravotné problémy. Veľmi sme uvítali, že na nás pani doktorka netlačila, bola trpezlivá a chápavá k našim rodičovským obavám a navrhla nám postup, ktorý nám vyhovoval. Opakovane sme k nej chodili na VRA, dala nám kontakt na surdopéda, ktorý pozoroval sluchové reakcie Haničky v domácom prostredí, zapisovali sme si, na čo Hanka doma reaguje. Spolu sme to zvládli.

 

„Bolo by skvelé, keby nás lekári brali ako rovnocenných, chceli vedieť náš názor a veľa vecí nám vysvetlili, aby sme sa netopili v nevedomosti…‟

 

„Keď sa Oliverovi zhoršil sluch a rozhodli sme sa pre implantáciu, všetky informácie sme si museli zháňať sami. Bolo pre nás ťažké, keď sme museli vysvetľovať lekárom, prečo chceme, aby naše dieťa bolo implantované čo najskôr. Boli sme nešťastní, keď zamietli návrh na obojstrannú implantáciu a stručne a bez akéhokoľvek vysvetlenia nám oznámili, že máme dosť času, že nie je kam sa ponáhľať. Tento prístup bol pre nás ťažkou skúškou, keďže sme dovtedy mali výborné skúsenosti s foniatrom, ktorý malému nastavoval načúvacie prístroje a, ktorý nám povedal, že je nutné riešiť kochleár čo najskôr. Veľmi by sme boli vtedy ocenili, keby boli odborníci z implantačného centra ochotní s nami komunikovať o probléme a aspoň nám svoje zamietavé stanovisko rozumne vysvetlili. Narážali sme na nepreniknuteľnú stenu. Jednali s nami spôsobom takto to bude a hotovo! Keď sa vám nepáči, dovidenia. A nám sa nepáčilo, že nemáme inú možnosť a to napriek tomu, že sme vedeli, že iné možnosti existujú.

 

„Arogancia a namyslenosť podľa mňa nemá v profesii lekára miesto, keď zložil Hippokratovu prísahu. Ide o deti, naše deti, ktoré sú bez pomoci nás rodičov stratené. Tak, prosím, spolupracujme.‟

 

„Veľmi sa ma dotklo, keď som foniatrovi vravela, že Tomi cez načúvacie prístroje nepočuje väčšinu zvukov vrátane vysávača, kosačky, traktora a pod. A taktiež, že začal odmietať načúvacie prístroje. Namiesto toho, aby nám foniater veril a prekontroloval prístroje, koncovky a zvážil, či tie, čo pridelil, aj naďalej postačujú Tomáškovej poruche sluchu, tak nám odvrkol, že on urobil všetko, čo má, a teraz je to na nás… že to dieťa treba učiť a máme prísť o pol roka!!! Lekári, rešpektujte, prosím, keď vám niečo hovoríme, nemáme dôvod si vymýšľať. Ak vám niečo hovoríme, tak to nie je preto, aby sme vás zhodili alebo spochybnili, ale preto, lebo potrebujeme byť súčasťou starostlivosti o naše dieťa.‟

 

„Povedali mi: ‚Toto musíte urobiť a viac sa o tom s nami nebavili‛… ale nikto mi nevysvetlil prečo. A keď som sa spýtala prečo, tak sa cítila byť pani doktorka dotknutá, prečo jej nedôverujem. Nie je to o nedôvere, ja len potrebujem vedieť, prečo sú niektoré veci dôležité.‟