„Rodičom by mali dať v nemocnici viac informácií o možnosti výberu lekára v danom regióne. Myslela som si, že tie načúvacie prístroje a tvrdé koncovky, ktoré nám doktor dal, sú dobré, veď predsa vie, čo robí. Bola som vtedy vystrašená a zničená a ani mi nenapadlo, že by som sa mala obzrieť aj po nejakom inom doktorovi, hľadať druhý názor. Neskôr ma mrzelo, že som tak neurobila.“

 

„Už pri prvom vyšetrení a zistení, že je reálna možnosť, že má naše dieťa poruchu sluchu, ste nám mali dať aspoň základné, keď už nie obšírnejšie informácie. Mali ste zhodnotiť realitu, vysvetliť základ a nenadľahčovať, že sa to určite zlepší.“

 

 „Pre nás to bol šok, zmätenie. Doteraz sme sa s ničím takým nestretli a zrazu nám po vyšetrení povedali nejaké čísla, čo nevyzerajú dobre a povedali, že máme čakať mesiac a potom ešte raz. Chýbali nám vtedy prvotné informácie, čo to vlastne je porucha sluchu, čo nás čaká, na čo sa máme pripraviť, alebo aspoň odkaz na webovú stránku www.nepočujúcedieťa.sk.“

 

„Keď nám v nemocnici opakovane nevyšli emisie, povedali mi: ‚NO, SKUTOČNE JE TO VEĽMI VÁŽNE, tie hodnoty sú naozaj veľmi slabé. Nahláste sa u toho a toho…‛ a viac nič. Nechcela som falošnú nádej, ale keby mi už v nemocnici povedali, nebojte sa, v dnešnej dobe je to už inak ako kedysi… mnohé deti sa s načúvacími prístrojmi môžu naučiť komunikovať a ak im nebudú stačiť prístroje, tak existujú ešte aj implantáty…. aspoň takýto základ a nejaké kontakty, to by ma bolo uspokojilo.“

 

„Už vtedy, keď nám opakovane nevyšiel skríning sluchu v nemocnici, by som bola ocenila podrobnejšie informácie. Bolo pre mňa ťažké vyrovnávať sa s diagnózou, keď som nevedela, o čo vlastne ide. Nikto nám nevysvetlil, aké vyšetrenie máme absolvovať a čo znamenajú výsledky. Len nás odosielali z pracoviska na pracovisko so slovami ‚objednajte sa na ASSR‛, ‚choďte na tympanometriu‛ atď. Na niektorých pracoviskách som skutočne nevedela, čo nám vyšetrujú a prečo. Bolo to náročné.“