„Cítili sme sa strašne, keď nám povedali medzi dverami na chodbe, že je naše dieťa hluché. Bol to šok. Prosím, ak rodičom hovoríte zlú správu, tak nám to povedzte tak, že si nájdete na nás čas, nie medzi dverami.“

 

„V nemocnici nám lekár povedal: ‚Má ruky, má nohy a s týmto (akože s poruchou sluchu) sa dá pracovať.‛ Prišlo nám to veľmi necitlivé.“

 

 „Nedostalo sa mi absolútne žiadnej empatie, keď mi po 3 a pol roku povedali, že je moje dieťa  ‚hluché‛. Doktorka, ktorá nám dala diagnózu, mi na jednu šupu povedala: ‚Choďte na foniatriu, dajú vám tam dva načúvaky a malá bude rozprávať.‛‟

 

„Ja sama som zdravotníčka a očakáva sa odo mňa v práci 100 % odbornosť. Empatia je mojou alfa omegou, keďže sa pacientky výsledkov vyšetrení často boja. Určite sú dni, keď na rozprávanie s pacientkami nemám náladu, ale vtedy si poviem: ‚Je to moja práca!‛ a prekonám sa. Nám sa však empatie nedostalo. Výsledky o ťažkej poruche sluchu môjho syna mi boli oznámené na chodbe, kde ma zastavila lekárka s konštatovaním: ‚Je to zlé, váš syn je prakticky hluchý. Odporúčam kochleárny implantát.‛ Dala mi papier do ruky, odišla a ja som si v tom momente ani neuvedomila, čo hovorí. Až keď som tie slová hovorila do telefónu mužovi a sestre, tak som si ich naplno uvedomila a rozplakala som sa. Cítila som sa stratená a bezmocná. Vôbec som netušila, čo bude ďalej.“

 

 „Na BERA vyšetrenie sme išli preto, lebo sme mali podozrenie, že dcéra nepočuje. Odborníci dovtedy tvrdili, že počuje. Po vyšetrení nepovedali nič, iba nás poslali na izbu. Keď sa doktorka na chodbe rozprávala s primárom a ja som si išla po informácie, otočili sa a odišli. Vtedy sa mi chcelo plakať a kričať. Nevedela som, čo sa deje. Neskôr si nás doktorka zavolala a povedala s pohľadom upreným na stenu, že to vyzerá na ťažkú stratu sluchu. Rozplakala som sa a ona mi nič iné nepovedala, len dala JEDEN strojček, ktorý sme mali striedať na obe ušká.“

 

 „Mali sme vtedy toľko otázok, na ktoré nám nikto nedal odpoveď… nikto si nenašiel čas. Akoby si lekári neuvedomili, že sú to pre nás ťažké chvíle, keď nám oznámia, že naše dieťa nepočuje. Nedá sa to predsa robiť tak, že majú na nás 15 minút a počas nich už premýšľajú, že sú za dverami ďalší…“