Vyrastala som v počujúcej rodine v ktorej bolo niekoľko nepočujúcich príbuzných. Tretia generácia sme mali problém so sluchom. O svojom detstve by som rada písala možno inokedy, ale podelím sa o svoje skúsenosti s nepočujúcimi, ktorým robím artikulačného tlmočníka. Píšem o tom preto, lebo niekedy aj zdraví ľudia bez postihnutia majú problém odhaliť podvody, ktorými niektoré firmy za účelom zbohatnutia zneužívajú najmä chorých  a postihnutých ľudí.

Mamina 60-ročná sesternica Marienka je nepočujúca, s množstvom vrodených i získaných chorôb. Bolí ju celé telo, niekedy je ľahšie spýtať sa čo ju nebolí ako počúvať, keď vymenováva, čo všetko ju bolí :- ) Myslím, že najhoršie je pre ňu asi to, že je okrem toho, že je nepočujúca ešte aj prakticky nevidiaca. Má zelený a šedý zákal, problém s rohovkami…jednoducho ťažkú stratu zraku. Je to ťažké nielen pre ňu samotnú, ale aj pre iných ľudí, ktorí s ňou komunikujú. To, čo sme jej kedysi presne vysvetlili za 10 minút, nám trvá hodinu i viac, keďže dobre nevidí ani nepočuje. A to napriek tomu, že je veľmi šikovná a inteligentná.

Pri toľkých bolestiach raz našla reklamný letáčik s alternatívnou metódou – vyšetrovanie zdravia a chorôb celého tela. Podrobne si s lupou preštudovala letáčik a rozhodla sa, že toto vyšetrenie absolvuje, hoci bolo dosť drahé. Pochádzala z lekárskej rodiny, tak niektorým termínom aj rozumela. Konečne bude vedieť, čo jej je. Na letáčiku stálo, že predávajú aj nejaký úžasný magnetický prístroj, ktorý pomôže na úplne všetko.

Ja som vtedy nemala čas tam s ňou skočiť, lebo som pracovala ďaleko a oni ordinovali presne v čase mojej pracovnej doby a tak sa teta Marienka vybrala sama, bez tlmočníka. Dala sa vyšetriť, dostala veľmi podrobné informácie hlavne v angličtine, niečo aj v slovenčine a latinčine, napísane drobulinkým písmom, čo aj vidiaci človek musel čítať lupou. Zaplatila nemalú sumu za vyšetrenie a šla si do obchodu s magnetickým zázračným prístrojom jeden na skúšku vyzdvihnúť. Zaplatila zálohu, ktorú jej mali vrátiť, keď sa rozhodne prístroj vrátiť. Pri preberaní podpísala asi 6 či 7 papierov popísaných mikroskopickým písmom. Pochopila, že ho má zapožičaný na skúšku na mesiac a pre istotu sa aj spýtala. Zrejme jej nerozumeli a prikývli. Teta Marienka si spokojne vykračovala so vzácnou vecou domov. Hneď doma však nastali problémy. Návodu vôbec nerozumela a keď sa prístroj konečne zapol, tak nevidela na digitálne svietiace čísla a tak si ho nevedela nastaviť. Mala smolu, lebo dcéra s manželom boli na dvojtýždňovej dovolenke a ja som za ňou prichádzala hlavne cez víkend, kedy sme si robili spoločný program.

V sobotu sa mi pochválila s novým „úlovkom“. Neviem prečo, ale od začiatku sa mi zdali tie ceny prehnané. Aj som ju vyhrešila, že pri svojom nízkom dôchodku tak míňa. Sľúbila som jej, že za ňou prídem každý večer, aby si to mohla preskúšať za mojej pomoci. Dva dni ho používala, potom dostala silnú virózu a tak nemala náladu na nič iné ako čaj. O prístroji vtedy nechcela ani počuť. Vyskúšali sme ho ešte niekoľko krát, ale keď sme nevideli žiadnu zmenu, rozhodla sa ho vrátiť. V predajni na ňu nechápavo pozerali a nechceli prístroj nazad. Nechala ho tam a dúfala, že jej pošlú papier o prevzatí….no, neposlali.

 Asi o rok dostala výhražný list, že mala vrátiť prístroj do týždňa. Keď sa tak nestalo, musí zaplatiť nielen plnú sumu prístroja, ale aj pokutu, ktorá sa vyšplhala na štvornásobok jej dôchodku. Ak to nezaplatí, bude vec postúpená na exekučný úrad. Teta Marienka samozrejme prístroj vrátila, ale nemala potvrdenie. Mala síce priateľku, s ktorou tam bola, keď to vracala, tá však stála vonku a fajčila pred predajňou. Začalo sa vybehávanie, vysvetľovanie vo firme, s ktorou sa dostala do konfliktu a podobne. Volanie do Prahy, Ostravy, kde mali nadriadených, jednania s exekučným úradom a ich právnikmi. Všade pochopili, aspoň sa tak tvárili a každým rokom sa znovu objavil výhražný list, aby zaplatila stále vyššiu sumu, ako narastali úroky. Dosahovalo to skoro 1000,- Eur. Nielen tete, ale aj mojej mame sa z toho zvýšil krvný tlak, báli sa súdu, súdnych poplatkov a podobne. Jedného dňa mama oslovila známeho advokáta, aby sa s ním poradila a on sa veci ujal. Súd vyhrali, lebo teta podpisovala bez tlmočníka, nemohla vôbec svojím zrakom a  sluchom ničomu rozumieť. Kvôli neopatrnosti teraz musela absolvovať veľa lekárskych vyšetrení a získať veľa potvrdení. Neviete si predstaviť, koľko potvrdení muselo byť vydaných, koľko behačiek, telefonovania po Slovensku aj do zahraničia, koľko svedeckých výpovedí, atď.

Po troch rokoch sme si konečne vydýchli a teta Marienka sa poučila. Verte mi, bez artikulačného či posunkového tlmočníka už nepodpíše ani malý kúsok papierika :- )