(na fotografiách sú autorkine výtvory)

Koľko ste mali rokov, keď si vaši rodičia uvedomili, že dobre nepočujete? Ako na to rodičia prišli?

Mala som dva roky. Rodičia mali nepríjemné predtuchy, že sa moja reč „nejako“ nevyvíjala. Neotáčala som sa, keď ma volali, ale hlavne som sa divne správala. Nevedeli sme spolu komunikovať. Keď som niečo chcela a naši alebo moja sestra nerozumeli môjmu želaniu, bola som hyperaktívna a podráždená.

Narodili ste sa nepočujúca (nedoslýchavá) alebo ste stratili sluch neskôr?

Mám trvalú vrodenú chybu sluchu. Možno je to od narodenia. Nosím silné načúvacie aparáty, zo srandy – večný mini „walkman“. Vnímam cez nich nejasné zvuky, nič viac. Cítim, keď vedľa mňa prefrčí auto, cítim rytmus. Nepočujem však samotnú hudbu ani hovorenú reč.

Narodili ste sa do počujúcej alebo nepočujúcej rodiny?

Vyrastala som sa v počujúcej rodine.

Nosili ste od mala načúvacie prístroje? Mali ste ich vtedy radi? Ako je to teraz, používate ich?

Začala som ich nosiť, keď som mala dva a pol roka. Vtedy boli v trende také aparátiky, ktoré sa nosili s kapsičkou na hrudi. Mama vraví, že som bola viac pokojnejšia, keď som mohla nejaké zvuky vnímať.

Teraz nosím furt 2 načúvacie aparáty. Výhoda je, že si ich môžem dať kedykoľvek dole -napr. pri „bláznivom“ športe. Pri jazde na koni – kone nemajú radi, keď nečakane niečo píska a ľahko sa splašia…alebo pri potápaní sa môžem bez prekážok potápať až do hĺbky 35 metrov. Na druhú stranu nevýhodou sú nepríjemné starosti, ktorým čelím. Poisťovne nič neprispievajú, ani na jeden načúvací aparát, pretože potrebujem taký silný, ktorý vôbec nie je zaradený do zoznamu pomôcok, ktoré by preplácali (mám silnú poruchu sluchu a aparát mi odporučila samotná lekárka). Sú tam iba načúvacie aparáty pre ľahšie sluchové poruchy – najmä pre dôchodcov, čo sú „nahluchlí“, ale pre hlucháňa (presne ako ja) už sa asi neoplatí, aby sme niečo počuli, a tak mi nezaplatia nič. Každých 6 rokov si ich buď platím sama, alebo sponzor, ak mám náhodou šťastie.

Aké to bolo vyrastať v prostredí, kde všetci hovorili? Vnímali ste, že ste iná?

Na začiatku som si nič neuvedomovala, iba som vnímala, že som mala večne uplakanú mamu, čo vo mne vyvolávalo hnev. V jasličkách a na začiatku škôlky som si už plne uvedomovala veľké bariéry. V kolektíve to bol hotový horor – večné vysmievanie sa,  šikanovanie a častý pocit odcudzenia. Cítila som z toho vnútorný stres a tak som sa občas pocikávala. Bola som nesmierne nadutá a neposlušná k mame pred tým ako sme išli do jasličiek a pritom ani za svet som nechcela byť v jasličkách, nepáčil sa mi tam kolektív. Raz som bola na skúšku v jasličkách medzi nepočujúcimi, ale ani tam som nevydržala byť viac ako jeden deň. V neskoršom období nastúpila hyperaktivita, bola som utrápená, že si nemôžem dopriať veci tak, ako ostatné deti. Napríklad, nevedela som hovoriť, či posunkovať, keď som chcela zmrzlinu, ktorá bola hore v mrazničke a ja som na ňu nedočiahla…

Keď sa teraz spätne dívate na to ako ste vyrastali, chceli by ste, aby k vám vtedy rodičia pristupovali inak? Čo by ste odporučili súčasným rodičom?

Viac trpezlivosti, empatie a samozrejme kus zdravej guráže a dravosti. Optimizmus a rozvaha – krok za krokom ísť ďalej dopredu. Samozrejme sú ťažké chvíle, „ raz ste hore, raz dole“. Vtedy je na prvom mieste schopnosť držať SPOLU v harmónií.

Ako sa u vás doma komunikovalo? Učila sa vaša rodina posunkovať, keď ste vyrastali? Naučili sa posunkovať teraz, keď ste dospelí?

Keďže som vyrastala v počujúcej rodine a mám o tri roky staršiu sestru, nenaučila som sa posunkovať a ani nikto v našej rodine nevie posunkovať. Uberala som sa iným smerom – viac makať na vývine reči cez hravý tréning poznávania zvukov.

Ľudia na mňa reagujú rôzne, niektorí to ihneď prijmú, iných v prvom momente zaskočím „cudzineckou“ rečou, lebo môj handicap je taký neviditeľný. Odčítavam z úst artikulovaného, preto na mňa vôbec netreba zvyšovať hlas. Keď  rozprávam, druhý musí byť pozornejší, potrebuje nejaký čas si zvyknúť. Odčítanie z pier má aj nevýhody, bez priameho kontaktu pri rozhovore – v tme sa vždy dostanem do úzkych. Bez čelovej lampičky sa pri rozhovore v tme nepohnem ani na krok.

Trvalo mi dlhé roky, kým som si vypestovala citlivosť vnímania a pestovania správnej komunikácie k druhým. Musím uznať, v začiatkoch, v období mojej puberty, som mávala depresie a fóbie z iných ľudí. Je to ťažké v pohode komunikovať so zdravými ľuďmi. V tom mi veľmi pomohli moja staršia sestra a blízki priatelia, všade bez obmedzení ma sprevádzali u ich rovesníkov a známych. Pomaličky krok za krokom, s každým malým úspechom pri komunikácii so zdravými som sa cítila lepšie, a toho som sa nikdy nevzdávala. Stretávam sa aj s nepočujúcimi kamarátmi. Pre mňa je prioritou správať sa prirodzene, nevnímať rozdiely – či už medzi hendikepovanými a zdravými, medzi rasami, v bohatstve duchovnom alebo materiálnom.

Cvičili s vami rodičia doma pravidelne výslovnosť? Chodili ste často k logopédovi?

Áno, pravidelne, systematicky, každý deň. Ale nie stereotypne – vždy to bolo hravou formou. Na logopédiu som chodila raz do týždňa skoro 10 rokov. Okrem toho sme cvičili doma s blízkymi a so sestrou sme sa často hrávali na školu. Poobede som nemávala potrebu pospinkať ako ostatní rovesníci, tak sme v škôlke cvičili s pani učiteľkou pred zrkadlom. A na konci ma čakala vždy odmena! – cukrík alebo hranie sa so sestrou na hojdačke J Ak sa mi nechcelo pracovať, tak som odmenu nedostala.

Ako ste doma budovali slovnú zásobu?

KNIHY, Knihy, knihy…. veľa čítať a rozprávať o jednotlivých slovách z kníh. Mali sme poznámkový blok, kam sme zapisovali neznáme slová. Veľa sme sa rozprávali aj o obsahu príbehu.

Ako dokážete kontrolovať svoj hlas, keď sa vôbec nepočujete?

Je nutné to trénovať – rovnako podobnou metódou, ako keď učíte jesť deti pri stole. Učíte dieťa kontrolovať, aby nebúchalo stoličkou, keď si ide sadnúť….veľa musíte opisovať a vysvetľovať, prečo je nepríjemné búchať. No a potom je dôležité vybudovať vnímanie tak, že naučíte dieťa precítiť vibrácie dotykov. Občas mám potrebu sa nenápadne dotknúť môjho krku, či hovorím potichu, alebo šepkám v miestnosti, kde je ticho.

Čím ste chceli byť, keď ste vyrastali?

Rodičia ma učili rozprávať a vnímať významy slov rôznymi spôsobmi a tak som  prišla do kontaktu s kreslením, ktoré mi pomáhalo ľahšie sa učiť slová. Ako dieťa som navštevovala rôzne výtvarné krúžky, neskôr som chodila do základnej umeleckej školy. Mnohí výtvarníci mi pomohli podporiť môj talent. Na prípravu šupky ma pripravoval maliar Ivan Pavle a na VŠVU sochár Andrej Rudavský. Mala som v tom jasno, čo budem robiť ďalej – byť výtvarníčkou – umelkyňou. Proste som vyrastala vo farbičkách a vo fantastickom kreatívnom svete. Mám už za sebou široké skúsenosti so spoluprácami s vydavateľstvami a 10 vytlačených kníh. Realizovala som kolektívne aj samostatné výstavy. Najúspešnejšou a najbláznivejšou bola výstava v Denpasare v Indonézií. Získala som aj rôzne ocenenia a granty.

Aké to bolo chodiť do triedy s počujúcimi deťmi? Bolo náročné sústrediť sa v škole a sledovať vyučovanie?

Nastupovala som do ZŠ ako sedemročná, prvé dva roky do logopedickej triedy, so žiakmi s poruchou fonetiky a reči, trocha aj mentálne. Neskôr ma to nudilo, lebo som dostávala samé včielky a jednotky s veľkou hviezdičkou. Predstavte si, pri prvej úlohe v čítaní mi učiteľka nechcela dať dobrú známku, lebo mi kládla fakt ťažké otázky, čo nebolo prirodzené ani u zdravých. Tam začala moja ctižiadostivosť a porovnávanie sa so zdravými rovesníkmi. Mala som pocit, že robia toľko dôležitých úloh a my len stále opakujeme tú istú úlohu ako hlupáci. Neskôr sa nám zdraví vysmievali, akí sme mentálne hlúpučkí. Dosť som sa hnevala na triedu v ktorej som bola – učiteľka preškrtla slovné úlohy z matematiky, kvôli tomu, že nie sú pre nás vhodné. Dávala nám ľahšie cvičenia a pritom sme mali učebnice aké používajú zdraví. Nejako som zistila, že v triede u zdravých preberajú aj tie preškrtnuté slovné úlohy. Lákalo ma ísť k nim do triedy. Tak po nepríjemnom tlaku z pocitu urazenosti pani učiteľky sa mi podarilo nastúpiť do tretej triedy u zdravých. Spomínam si na tú chvíľu úžasného pocitu vykúpenia, že som v triede u zdravých. No bola to tvrdá drina, mala som zrazu veľa úloh a počas 2 letných prázdnin som sa učila furt správne skloňovať pády a vzory. Nebola som až taká vzorná, mala som zajačie úmysly, bola som tvrdohlavá aj pri učení. Učiteľka bola dosť prísna, ale ja som si ju obľúbila. K meninám mi darovala slovník, aby som si rozvíjala slovnú zásobu. Neskôr, na druhom stupni som školu zvládla ľahučko ako pierko. Bavilo ma učiť sa nové veci a zúčastňovať sa výletov. No vďaka nepríjemného kolektívu v triede (pst bolo aj dosť šikanovania a vysmievania sa) som pociťovala výzvu makať a vycibriť sa. Dosiahnuť najlepšie výsledky v triede a nevšímať si. Našťastie tieto zlé časy sú už dávno preč a s mnohými z bývalých spolužiakov si teraz vieme nájsť spoločnú reč a tešíme sa navzájom z nových pokrokov.

Na akú strednú školu ste chodili? Bolo to tam pre vás ťažké?

Na šupku – Škola úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave na Odbor propagačnej grafiky. Bola som prijatá na dve stredné školy, mala som prísnejšiu prípravu (naschvál som sa prihlásila na dve školy, v prípade, že by ma na jednu neprijali. Šupka je náročná na referencie od známych a takisto je nutné viac trénovať kreslenie). No ja som bola som od samého začiatku veľmi dravá, strašne som sa tešila, že som na šupke (bolo to úžasne tvorivé obdobie). Na začiatku mali na mňa profesori nepríjemné nároky – dávali mi horšie a nespravodlivé známky. Neskôr to nejak prešlo, keď som od tretieho ročníka vyhrala konkurz na ilustrovanie prvej knihy a iné úžasné ceny popri štúdiu na škole. Neskôr sa z toho aj profesori viac tešili a vážili si nové skúsenosti so mnou a dávali mi viac energie do učenia. To bolo výborne, boli skvelí a bavilo ma zdokonaľovať sa..

Spomínam si na maturitu, keď sa predseda správal rovnako ako kedysi profesori. Na moje milé prekvapenie, moji profesori sa ma márne počas maturity snažili hájiť pred predsedom komisie (bol celý nesvoj, keď sa snažil pozorne počúvať, keď som obhajovala svoju prácu…ale ani ja som mu vôbec nerozumela – mal dlhé fúzy). Nepodarilo sa, poplakala som si a brala to ako výzvu – novú skúsenosť do života, do mojej dospelosti. Občas som bývala zničená a frustrovaná, keď som si uvedomila, aké je náročné MUSIEŤ sa vedieť prebíjať viac ako rovesníci, ktorí majú rodičov umelcov alebo známosti a pritom nedosahujú vôbec vyššej kvality úrovne duševnosti, morálky a tvorivosti. Boli to prvé pokusy ako viesť viac diplomatickú komunikáciu v medziľudských vzťahoch.

 

Mali ste na vysokej škole tlmočníka alebo asistenta? Čo všetko ste museli urobiť preto, aby ste zvládli študovať na vysokej škole s počujúcimi študentmi?

Okrem posledného ročníka na vysokej škole som počas štúdia nemala asistenta. Mala som priateľku, s ktorou sme spolu sedeli v jednej lavici a držali sme spolu v dobrom aj v zlom. V poslednom ročníku na vysokej škole som sa dostala do „sakra“ nepríjemnej situácie – pri písaní diplomovej práce som nemala moc šťastie na školiteľa. Školiteľ navyše kládol ešte aj vyššie nároky – napísať o 20 strán viac ako bolo podľa pravidiel. Tak som mala potrebu mať asistenta, ktorý mi korigoval opravy pri písaní diplomovky.

Čo by ste odporučili  mladému človekovi, ktorý chce odísť zo školy, pretože sa mu zdá učenie ťažké?

Nie je dôležité, či je to ťažké a chce odísť do školy. Je dôležité sústrediť sa a určiť si priority podľa svojej povahy… čo chce dosiahnuť. Každá priorita má výhody a nevýhody. Ak „sedíte na dvoch stoličkách“, nemôžete sa sústrediť na 100 percent ako je tomu, keď sedíte na jednej stoličke. Stala sa mi taká situácia: do Ateliéru voľnej grafiky a knižnej tvorby u prof. D. Kállaya sa mi podarilo dostať až na druhý rok. V prvom momente ma nechcel začleniť, keď sa dozvedel o mojej cudzineckej reči a o tom, že dobre nepočujem. Neskôr, keď uvidel výsledky, ktoré som dosiahla počas prvého roku u iného profesora, ihneď ma prijal do druhého ročníka. V ateliéri u prof. D. Kállaya som zostala šťastná až do konca – mala som návaly pracovnej a študijnej nasadenosti, ale aj spravodlivej pedantnosti.

Aké je vaše povolanie?

Umelkyňa – grafička a ilustrátorka. Moje práce nájdete na www.barbpaul.com

Kedy ste sa rozhodli,  že budete robiť (študovať) to, čo robíte teraz?

Vážnejšie som sa rozhodla na druhom stupni ZŠ.

Bolo náročné nájsť si prácu po ukončení štúdia?

Už ako 15-ročná som skúšala prvé brigády. Postupne som zvyšovala svoju finančnú gramotnosť a vnímala potenciál rozvoja svojho talentu. Pracujem v oblasti umenia, celkovo je to dosť ťažké a tak schovávam svoj handicap, nepotrebujem ho prejaviť ihneď spoločnosti. Pomáha mať asistenta alebo manažéra – pre efektívnejšiu komunikáciu.

Čo máte na svojej práci rada?

Do sveta ilustrácií a knižnej tvorby sa cítim ako stvorená. Súvisí to s mojím detstvom. Vždy som kládla vysoké nároky na estetiku obrázkov v knihách.  Kvalitné a bohato ilustrované knihy sú pre mňa akýmsi animizmom, pomohli mi uľahčiť ťažké chvíle prežívania v mojom detstve. Čím bolo v knihách viac obrázkov a krajších obrázkov, tým som ich pri čítaní chcela lepšie vyslovovať, bolo mi radosťou pokračovať ďalej. Fascinovali ma chvíle, keď sme navštevovali BIB a hrali sa so sestrou na mimoriadnych expertov ilustrácií.

Čo by ste odporučili nepočujúcemu (nedoslýchavému) dieťaťu, ktoré by chcelo robiť to, čo robíte vy?

Viac si všímať, či ho to naozaj baví  :- )

Kto bol vašou najväčšou oporou ?

Mama a blízki, ktorí ma podržia, keď sa cítim kriticky, keď som moc odporná a nahnevaná.

Kto bol vaším modelom, keď ste vyrastali?  Inšpiroval vás niekto?

Prvým modelom bola Iris Domancová a potom Katka Chovanová. Poznáme sa s ňou osobne. Bola pre nás také slnko, povzbudenie, že sa dá ísť ďalej.

Obidve rovnako, pretože majú iba mamu a obe toho naozaj veľa dosiahli ešte v období totality. Páči sa mi ich distingvované správanie, že si človek ani nevšimne, že sú nepočujúce – nemajú výrazné gestikulovanie, ani neprirodzenú mimiku tváre.

A ešte mám rada Beethowena. Výborná inšpirácia, ako dosiahnuť ako nepočujúci svoje „slnko“. Beethowen po nečakanom ohluchnutí skomponoval majstrovskú skladbu, ktorú doteraz hrajú svetoví hudobníci.

Ktoré 2 vlastnosti  si na sebe najviac ceníte?

Húževnatosť a rozvahu.

Ktoré sú vaše 2 najväčšie úspechy?

Jedným je titul Mgr. art. a druhým sú okamihy vydarených pracovných rokovaní, či vybavovačky na úradoch, pri ktorých som nepociťovala potrebu asistenta

S akou najväčšou prekážkou ste sa v živote stretli a ako ste ju prekonali?

Počas ročného pobytu v Indonézii som mala citový chaos, ale napriek som tam zostala celý rok a veľa toho vytvorila. Chce to veľa húževnatosti vytrvať do cieľa a pokračovať a to hlavne vtedy, keď sa iní čudujú a robia nepríjemnosti, pretože vás nechápu.

Máte nejaké obľúbené motto, ktorým sa v živote riadite?

„Žiaden strach pre mňa neexistuje, zo všetkého mám radosť“.

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec vo vašom živote, aká by to bola?

Skrotiť moju prílišnú a silnú ctižiadostivosť  :- )

Aké problémy zažívate v počujúcom svete?

Niektorí zdraví majú „jednoduché a obmedzené vnímanie“. Dosť sa vyhýbam ľuďom, ktorí nedokážu pochopiť, že s mojím vnímaním často nerozumiem hovoreným vtipom. Sú naštvaní, netolerantní, že sa na ich vtipe ani neusmejem. Nevedia pochopiť, že som ako cudzinka.:-) veď každý inak rozumie reči a iné sa mu páči.

Prekážkou sú aj nepríjemné a nepraktické papierovačky na úradoch. Ale to platí aj u zdravých.

Niekedy som psychicky vyčerpaná, čo sa odrazí na tom, že si určujem limity s kým sa budem stretávať. Je dobré naučiť sa vyjadriť, nebáť si vypýtať si pomoc, viac sa pripraviť, lepšie si plánovať alebo menej pracovať…..

Aký názor máte na posunkový jazyk?

Neovládam ho. Nie každý „zdravý“ je ochotný byť veľmi trpezlivý pri komunikácii. Myslím si, že je omnoho ťažšie presadiť sa v práci s konkurenciou v spoločnosti tak, aby bol nepočujúci s posunkovým jazykom plnohodnotne zamestnaný.

Aký názor máte na kochleárny implantát?

Naše zdravotníctvo príliš reklamuje, aby to mal každý. Viac som za to, aby ho dávali starším – tým, ktorí po nehodách, alebo chorobách nečakane stratili sluch.

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastná, že nepočujete?

Samozrejme, zažila som to, ale sú aj iné horšie situácie a preto treba ísť ďalej dopredu….

Vysmievali sa vám niekedy ľudia, že nepočujete?

Najmä v puberte, keď mi bolo „-násť“. Niekedy to boli dospelí hlupáci – potom to treba riešiť a použiť diplomaciu a ak to neprejde, tak to nie je dospelý vhodný pre mňa, nie je moc zdravý.

S kým sa viac stretávate s  počujúcimi alebo nepočujúcimi ľuďmi?

Viac s počujúcimi.

Čím sa podľa vás najviac líši komunita nepočujúcich od počujúcej komunity?

Počujúci –  široké spektrum fonetickej a vizuálnej komunikácie.

Nepočujúci – viac vizuálu, viac herectva, jednoduchosť, priamosť, viac mimiky a gestikulácie.

Čo by ste povedali dieťaťu, ktoré postupne stráca sluch?

Na to je ťažko odpovedať. Pamätám si, že som to vycítila, keď sa mi v druhom ročníku na strednej škole začal sluch rapídne bez dôvodu zhoršovať….mamina mi, ale o tom nič nehovorila. Na druhú stranu, nesmierne som sa vtedy zlepšila v tvorivosti pri komunikácii s ľuďmi.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby mali nepočujúce deti lepší život?

„ Ako zaseješ, tak budeš žať“. Prijímam veci také, aké sú. Snažím sa vidieť hodnotu aj tam, kde sa mi to nepozdáva. Viete, problém je v niečom dar, ktorý učí mňa aj ľudí v mojom okolí. Učím sa to celé prijímať ako svoju výzvu a dar.

Rada vnímam názory druhých. Pre mňa je hlavnou prioritou správať sa prirodzene k druhým, nevšímam si handicap, ale zamerať sa na duchovné bohatstvo. Kladiem si vysoké nároky na ľudskosť.

Vďaka vyššiemu vzdelaniu a poznaniu, môžem lepšie žiť a mám aj väčšiu slobodu. Neuznávam to, čo terajšia spoločnosť stále opakuje, že čím viac financií, tým lepší život. Prečo by sme sa nemohli naraz rozvíjať vo viacerých oblastiach, iba vo financiách?  Nové kontakty a postrehy z okolia, rozvíjanie medziľudských vzťahov a vycibrenie svojich zručností (napr. vytrénovanie svojho prejavu – komunikácie). Z kvalitnej, čistej a krásnej  práce pochádzajú kvalitné a chutné koláče.

Myslím, že je skvelé, ak rodičia vedú deti k poznávaniu rôznych skúsenosti. Mne sa páčili pantomíma u Milana Sládeka, kurz šermovania,  krasokorčuľovania, spoločenských  a orientálnych tancov…to všetko prispelo k rozvoju motoriky a zdravému sebavedomiu. Najnovšie sa učím hrať tenis. Možno je to výhodou mojej povahy, že si rada všeličo vyskúšam, neodmietam nové výzvy, keď mám šancu využiť príležitosť. Ale hlavne je dôležité – nebáť sa.

Myslíte si, že by malo pre počujúcich rodičov nepočujúcich deti zmysel stretávať sa s dospelými nepočujúcimi ľuďmi? Ak áno, prečo? Kde by ich prípadne mohli stretnúť?

To je individuálne rozhodnutie – niekomu to vyhovuje, inému nie. Ale určite zo zvedavosti by bolo zaujímavé zúčastniť sa niektorých akcií.

Z vlastnej skúsenosti viem, že pomáha „zdravým“ ľuďom (mojim priateľom), keď im vysvetlím, aké to je byť nepočujúcou. Pomáha to hlavne vtedy, keď sa s nepočujúcim v živote nestretli a majú prehnané nároky. Začnú potom vnímať mnohé veci z iného – nového pohľadu, pomáha nám to neskôr sa vyhnúť viacerým neporozumeniam.