Koľko ste mali rokov, keď si vaši rodičia uvedomili, že dobre nepočujete? Ako na to rodičia prišli?

Mala som asi rok a pol. Nereagovala som na zvuky, svoje meno a prestávala som hovoriť. Zobrali ma na vyšetrenie do Nitry aj Bratislavy, kde potvrdili, že dobre nepočujem. Môj sluch sa neskôr ešte zhoršil, keď som dostala zápal stredného ucha, keď som bola v nemocnici.

 

Narodili ste sa nepočujúca (nedoslýchavá) alebo ste stratili sluch neskôr?

Pochádzam z počujúcej rodiny a som najstaršia. Keď som mala asi pol roka, musela som zostať v nemocnici na 2 týždne po tom, čo mi zistili nedostatok červených krviniek. Po prepustení z nemocnice sa moja mama dozvedela, že som tam dostala zápal stredného ucha. Mama si myslí, že sa to kedysi mohlo začať prievanom v nemocnici.

Nosili ste od mala načúvacie prístroje? Mali ste ich vtedy radi? Ako je to teraz, používate ich?

Krabicový aparát so slúchadlami som dostala po prvý krát v materskej škole. Keď som mala 7 rokov dostala som svoj prvý načúvací prístroj, ktorý nosím až doteraz. Zvykla som si na neho a nosím ho pravidelne každý deň. Viete teraz, keď mám maličkú štvorročnú dcérku Nikolku, potrebujem počuť, keď na mňa volá „mama“ a takisto ju musím trošku utíšiť, keď priveľmi kričí.

Čo počujete bez načúvacích prístrojov? Ako si dokážete odkontrolovať reč, keď sa nepočujete?

Bez prístrojov počujem iba niektoré zvuky z prostredia. Trvalo mi to 3 roky, kým som sa pod vedením mojej učiteľky a logopedičky naučila kontrolovať reč. Ale ani predtým som nemala strach hovoriť, aj keď to bola len hatlanina.

Učila sa vaša rodina posunkovať, keď ste vyrastali? Naučili sa posunkovať teraz, keď ste dospelá?

Zo začiatku sa ma mama pýtala ako sa ukážu niektoré posunky – napr. chorý, papať, spinkať…chcela sa mi v komunikácii prispôsobiť. Neskôr, ale prestala, pretože musela chodiť do roboty. Doteraz si mama pamätá niektoré posunky, ale väčšinou spolu aj tak hovoríme.

Posunkovať som sa naučila až v škôlke, tam som sa zoznámila aj so svetom nepočujúcich. V triede som mala dvoch nepočujúcich spolužiakov, ktorí nádherne a prirodzene komunikovali v posunkovom jazyku. Mali veľkú posunkovú zásobu, pretože mali nepočujúcich rodičov. Skamarátili sme sa a ja som sa začala viac zaujímať o posunkový jazyk. Začínala som chápať, že hovorený jazyk je iný ako posunkový jazyk.

Aké to bolo vyrastať v prostredí, kde všetci hovorili? Vnímali ste, že ste iná?

Vyrastala som v dvojjazyčnom prostredí – maďarsko/slovenskom. So sestrami aj rodičmi som sa rozprávala po slovensky, ale ostatní sa medzi sebou rozprávali najmä po maďarsky. Na dedine som mala počujúcich priateľov, najmä sesternice a bratrancov. Veľmi rada som sa chodila s nimi hrať, nikomu nevadilo, že som nepočujúca.

V materskej škôlke som sa naučila lepšie hovoriť. Bola som vnímavá, živá a bezprostredná. Veľmi som mala rada knihy, vďaka ktorým som si rozvíjala slovnú zásobu. Bola som zvedavá a všetko som chcela vedieť. Na škole som chodila k logopédovi a ten mi pomáhal s výslovnosťou.

Určite boli chvíle, keď ma v rodine nepochopili. Vtedy som sa snažila použiť okrem reči aj neverbálne komunikačné prostriedky – mimiku a gestá, prípadne som ich požiadala, aby mi to znova a znova vysvetlili. Nešťastná som bola hlavne v puberte…veľmi som chcela vedieť o čom sa všetci rozprávajú. Väčšinou to fungovalo tak, že mama sa najprv porozprávala so sestrami a potom so mnou.

Čo by ste odporučili súčasným rodičom?

Rodičom nepočujúcich detí by som odporučila, aby sa naučili posunkový jazyk. Aby s dieťaťom komunikovali formou totálnej komunikácie, lebo nie každé dieťa vie rozprávať a je dôležité nepremeškať obdobie, ktoré je dôležité pre vývin jazyka. Ale rešpektujem, keď sa rodičia rozhodnú inak a vyberú si iný spôsob ako komunikovať so svojim dieťaťom. Majú na to plné právo.

Čím ste chceli byť, keď ste vyrastali?

Chcela by som byť lekárkou. Až neskôr na strednej škole som pochopila, že lekárkou byť nemôžem.

Aké to bolo žiť na internáte ďaleko od rodičov? Ako často ste sa s rodinou videli?

Od malička som chodila na internátnu školu, pretože moji rodičia bývali pri Nitre. Na internáte mi bolo bez rodičov ťažko. Moji rodičia alebo dedko ma v pondelok priviezli do školy a v piatok si ma zase zobrali domov. Raz sa mi stalo, že si ma rodičia nemohli cez jesenné prázdniny zobrať domov – kvôli práci. Vtedy ma zobrala moja vychovávateľka k nej domov. Neskôr som si na internát zvykla. Bývala som na ňom aj počas strednej priemyselnej školy v Kremnici.

Na čo najradšej spomínate zo školy?

Asi na kamarátov, ktorí so mnou chodili do školy a s ktorými som bývala na internáte. Pamätám si na zábavu, ktorú sme spolu zažili. Všetko sme robili spolu, boli sme spolu v dobrom aj zlom. Pamätám si ako sme sa raz s dievčatami vybrali do lesa a ja som tam zjedla nejaký jedovatý lesný plod (asi lykovec). Nepomohla ani zdravotná sestrička v škole a tak sme museli ísť do nemocnice. Nakoniec všetko dobre dopadlo.

Vždy som bola odvážna, temperamentná a bojovná. Od 11 rokov som preto začala aktívne športovať – atletika, hádzaná aj plávanie. Bavilo ma chodiť na športové hry a súťaže.

Kto (čo) vám najviac pomohol, aby ste školu dokončili?

Najviac mi pomohla moja mama, aj vďaka nej čoskoro dokončím magisterské štúdium na divadelnej fakulte v Brne.

Mali ste na vysokej škole tlmočníka alebo asistenta? Čo všetko ste museli robiť preto, aby ste zvládli študovať na vysokej škole s počujúcimi študentmi?

Po skončení strednej školy som sa prihlásila na Trnavskú univerzitu – odbor sociálna práca. Boli sme tam viacerí zdravotne postihnutí (zrakovo, telesne, sluchovo). Pamätám si, že vedľa mňa sedela v prvej lavici počujúca spolužiačka – telesná postihnutá, ktorá mi pomáhala písať na papier to, čo hovoril profesor. Počas štúdia som nemala zabezpečeného tlmočníka a tak som vydržala s počujúcimi študentmi iba tri dni. Potom som prestúpila na diaľkové štúdium. Chcela som, aby mi niekto tlmočil prednášky a tak mi poradili, aby som si na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre podala žiadosť o osobnú asistenciu. Získať tlmočníka bolo veľmi komplikované. Po roku na Trnavskej univerzite ma prijali na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne, kde sme mali zabezpečeného tlmočníka pri profesoroch.

Prečo ste sa rozhodli ísť študovať na Janáčkovu akadémiu?

Keď som skončila strednú priemyselnú školu odevnú, vedela som, že ešte nechcem ísť pracovať. S prihláškou na vysokú školu mi pomohli kamaráti. Na JAMU sa mi páčilo, že sa popri divadle dalo vzdelávať aj ohľadne práce s deťmi. Najviac ma zaujímala dramatická výchova a jej možnosti uplatnenia v praxi. Veľmi ma bavilo hrať divadlo – najmä rozprávky pre deti.

Aké je vaše povolanie?

Pracujem ako asistent špeciálneho pedagóga na na Spojenej škole internátnej v Bratislave na Hrdličkovej ulici. Pomáham deťom, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby.

Kedy ste sa rozhodli, že budete robiť to, čo robíte teraz?

Najprv som robila ako asistentka KCNS v Banskej Bystrici. Bola som hlavnou redaktorkou časopisu Gaudium. V tom čase sme robili veľa dramatických predstavení pre nepočujúce deti v Kremnici. Spolupracovali sme aj s Divadlom z Pasáže z Banskej Bystrice. V roku 2005 som sa rozhodla ísť pracovať ako vychovávateľka do školy v Bratislave, aby som mohla byť častejšie so svojim manželom. Potom som odišla na materskú dovolenku a teraz som sa vrátila.

Bolo náročné nájsť si prácu po ukončení štúdia?

Áno bolo. Skúšala som viaceré konkurzy, ale neprijali ma. Keď som sa priznala, že som nepočujúca, už sa mi neozvali. Zamestnávatelia často nemajú skúsenosť s nepočujúcimi a nechcú si vyrábať zbytočné problémy. Mnohé zamestnania taktiež vyžadujú komunikáciu so zákazníkmi po telefóne, čo je v mojom prípade náročné. Až vďaka môjmu kamarátovi sa mi neskôr podarilo nájsť prácu.

Čo máte na svojej práci rada?

Páči sa mi, že je tvorivá. Vyhľadávam si nápady v rôznych knihách a spolu s deťmi potom vyrábame veci z rôznych materiálov.

Čo by ste odporučili nepočujúcemu (nedoslýchavému) dieťaťu, ktoré by chcelo robiť to, čo robíte vy?

Myslím si, že je dôležité, aby si každé nepočujúce dieťa zvolilo také povolanie, ktoré ho bude baviť a bude ho robiť s chuťou. Viem, že to nie je ľahké rozhodnutie.

Akú výhodu majú podľa vás špeciálne školy pre sluchovo postihnutých?

Na špeciálnych školách učia špeciálni pedagógovia, ktorí majú dlhodobú skúsenosť s takýmito deťmi. Vedia ich učiť podľa osnov, ktoré sú na bežných školách, ale zároveň vedia prispôsobiť vyučovanie potrebám detí. Na škole, kde pracujem ja, používajú učitelia hovorenú reč aj posunky a pri práci s deťmi ich kombinujú. Myslím, že je to dobre, pretože nepočujúce deti sú často od raného veku nastavené na prijímanie informácií zrakom a tak im používanie viacerých komunikačných prostriedkov pomáha.

Kto bol vašou najväčšou oporou?

Moja mama a manžel.

Kto bol vaším modelom, kde ste vyrastali? Inšpiroval vás niekto?

Počas štúdia na JAMU som mala dobré kamarátky, ktoré boli tvorivé a mali skvelé nápady. Zároveň mám blízkych priateľov, ktorí ma inšpirujú k mnohým spoločným aktivitám.

Ktoré 2 vlastnosti si na sebe najviac ceníte?

Pracovitosť a otvorenosť.

Ktoré sú vaše 2 najväčšie úspechy?

Za úspech pokladám, že sme spolu s nepočujúcimi kolegami – s Romanom a Veronikou začali v rámci občianskeho združenia SNEPEDA vydávať publikácie, knihy aj DVD.

V súčasnosti sa teším, že ako dobrovoľníčka pracujem v rodinnom centre Prešporkovo v Bratislave, kde sme založili malý klub nepočujúcich rodičov a ich detí. Klub funguje v rámci občianskeho združenia Rodinné centrum PREŠPORKOVO. Máme tam napríklad kurz „Zábavné hry pre predškolákov“, ktorý je určený nepočujúcim aj počujúcim deťom nepočujúcich rodičov. Občas tam hráme s mojou kolegyňou Ivicou aj divadielko pre deti.

S akou najväčšou prekážkou ste sa v živote stretli a ako ste ju prekonali?

Najväčšou prekážkou je pre mňa určite komunikačná bariéra – musím hovoriť pomaly, aby mi ľudia rozumeli, prípadne prosiť, aby veci zopakovali.

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec vo vašom živote, aká by to bola?

Priala by som si, aby mali ľudia so znevýhodnením viacej možností uplatniť sa v práci.

 

 Aký názor máte na posunkový jazyk?

Posunkový jazyk používam každodenne, keď komunikujem s inými nepočujúcimi. Je to prirodzený jazyk založený na vizuálno-pohybovom systéme. Páči sa mi, že ponúka nekonečne veľa možností ako sa vyjadriť.

Aký názor máte na kochleárny implantát?

Ak by som mala nepočujúce dieťa, tak by som mu kochleárny implantát nedala. Je to náročná operácia a veľa trápenia. Po operácii musí dieťa pravidelne precvičovať sluch a učiť sa vnímať zvuky. Myslím si, že je lepšie používať načúvací aparát. Kochleárny implantát síce nahradzuje sluchový orgán, ale je riskantnejší ako načúvací aparát. Myslím si ale, že každý rodič má právo rozhodnúť sa za svoje nepočujúce dieťa a ja jeho rozhodnutie rešpektujem.

Čo by ste odporučili počujúcim ľuďom pri komunikácii s nepočujúcimi?

Aby sa snažili vžiť do sveta Nepočujúcich – do sveta ticha…potom im komunikácia pôjde lepšie.

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastná, že nepočujete?

Pamätám si, že bolo obdobie, keď som pracovala v KCNS v Banskej Bystrici a musela som pomocou sms-iek komunikovať s ľuďmi. Bolo veľmi náročné organizovať aktivity, keď som nemohla telefonovať. Vtedy som bola nešťastná, že strácam čas.

Vysmievali sa vám niekedy ľudia, že nepočujete?

Priznám sa, že ja si nevšímam, keď sa mi ľudia vysmievajú. Ale určite viem, že sú ľudia, ktorí zostanú zaskočení, keď počujú, že nehovorím čisto, alebo mám iný hlas. Niektorí sa pri osobnom stretnutí zľaknú, pretože im nedôjde, že som nepočujúca.

S kým sa viac stretávate s počujúcimi a nepočujúcimi ľuďmi?

S nepočujúcimi ľuďmi hlavne v rodinnom centre Prešporkovo a potom v mojej práci v škole. S počujúcimi zase vtedy, keď pripravujeme programy, alebo máme jednania.

Aké je to byť nepočujúca mama počujúceho dieťaťa?

Keď sa mi narodila dcérka a zistila som, že je počujúca, nevedela som, čo mám robiť – či mám na ňu mám hovoriť, alebo posunkovať. Keď mala moja dcérka Nikolka asi pol roka (ešte nerozprávala), rozhodla som sa, že ju budem učiť posunkový jazyk. Od malička ma sledovala veľmi pozorne – jej prvý posunok bol lampa. Jej materinským jazykom je teda posunkový jazyk, ale snažíme sa na ňu s manželom aj hovoriť.

Moja dcérka Nikolka už chápe, že nepočujem. Počas toho ako na mňa volá alebo kričí, tak zároveň máva rukou, aby som si ju všimla, prípadne sa ma príde dotknúť a a tak ma upozorní, že niečo potrebuje. Ale pamätám si na obdobie, keď to ešte nechápala – priniesla mi mobil a chcela, aby som sa aj ja porozprávala. Vtedy som jej vysvetlila, že nepočujem a preto nemôžem telefonovať.

Je zložité byť nepočujúcou mamou počujúceho dieťaťa?

Nie, ani nie. Nikolka sa už ako malá naučila posunky a tak nemáme problém komunikovať. Snažíme sa ju podporiť, aby sa u nej rozvíjala posunková aj hovorená reč. Veľký vplyv na rozvoj jej hovorenej reči má škôlka aj naša rodina, ale aj rozprávky a pesničky, ktoré Nikolka veľmi rada počúva. Pri výslovnosti alebo skladbe vety ju občas opraví aj naša počujúca rodina. Občas sa stane, že jej s manželom nerozumieme, vtedy sa nám snaží ukázať, čo chce povedať.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby mali nepočujúce deti lepší život?

Bolo by skvelé, keby sa zlepšilo ich vzdelávanie a ľudia sa naučili tolerovať posunkový jazyk. Priala by som si, aby mali možnosť získať viac dôležitých informácií, ktoré by mohli uplatniť v svojej budúcej práci.

Myslíte si, že by malo pre počujúcich rodičov nepočujúcich deti zmysel stretávať sa s dospelými nepočujúcimi ľuďmi?

Určite áno. Myslím si, že stojí za to porozumieť nášmu svetu. Rodičia môžu stretnúť nepočujúcich v klube nepočujúcich alebo v rodinnom centre Prešporkovo. Kedysi to tak nebolo, ale myslím, že teraz majú počujúci  u nás čoraz viac otvorené dvere.