(na fotografiách sú autorkine výtvory)

 

Koľko ste mali rokov, keď si vaši rodičia uvedomili, že dobre nepočujete? Ako na to rodičia prišli?

Chodila som už do škôlky keď sa porucha sluchu začala u mňa „vyvíjať“. Moji rodičia – obaja počujúci – si to všimli „klasickým“ spôsobom: bolo im zvláštne, že nereagujem keď na mňa volajú, ale spočiatku si mysleli, že je to nepozornosť. Aj vychovávateľky v  materskej škole s výchovným jazykom slovenským si to všimli, ale keďže sme maďarská rodina a vedeli že viem po maďarsky mysleli si, že nereagujem na ich volanie z dôvodu, že im nerozumiem.

 

Nosili ste od mala načúvacie prístroje? Mali ste ich vtedy radi? Ako je to teraz, používate ich?

Na začiatku som najprv odmietla nosiť načúvací aparát, vadili mi zvuky, ktoré som nepoznala a nevedela som čo s nimi mám robiť ako si ich mám usporiadať v hlave. Neskôr som ho predsa len začala nosiť, a postupne som si zvykla na nosenie. Napriek tomu, že lekári mi podľa mojej praktickej hluchoty priradili dve načúvacie aparáty, vždy som nosila len 1 a dodnes nosím len 1. Hovorím si: na prijatie zvukov mi to postačí.

Aké to bolo vyrastať v prostredí, kde všetci hovorili? Vnímali ste, že ste iná?

Na hovoriace prostredie v rámci rodiny i v širšom okolí som zvykla striedavo dobre aj zle. Niekedy som prijala dobre, že sa okolo mňa hovorí, inokedy som bola frustrovaná, že im nerozumiem a neviem sledovať dej komunikácie. Tieto menej príjemné pocity frustrácie, že nie som vždy 100% aktívnym členom komunikácie ma medzi počujúcimi sprevádza celý život. Možno je to smutné, ale možno povedať, že nepočujúce dieťa v počujúcej rodine nikdy nie je z komunikačného hľadiska v bezbariérovom prostredí. Aj v rámci rodiny sú vždy situácie, keď nepočujúce dieťa, mladý, dospelý nie vedomí toho o čom sa rodina rozpráva. Je to v podstate smutné, ale je to skutočnosť. Z hľadiska svojej komunikačnej bariéry som intenzívne vnímala svoju bytosť ako to, že som iná.

Čo by ste odporučili súčasným rodičom?

Rodičom nepočujúcich detí v každom prípade radím, aby si život svojho dieťaťa neprirovnávali k svojmu, a nevychádzali len z toho, čo oni – rodičia – majú a ich dieťa nemá a malo by to mať za každú cenu. Treba si uvedomiť, že ich dieťa má iný život, inú životnú cestu a aj keď to veľmi bolí radím aby sa nesnažili v každom prípade natlačiť to svoje. Viac to škodí ako pomáha. Pri detí so sluchovým postihnutím je vždy najväčšia otázka ako sa naučí rozprávať ich dieťa a ako bude komunikovať. Je dôležité učiť sa hovorený jazyk pre existenciu v spoločnosti, no ak chcú aby ich dieťa mal aj pôžitok a nielen trápenie v spoločnosti tak touto cestou znamená učiť sa ten posunkový, ktorý je presne tak plnohodnotný ako hovorený. V neposlednom rade nezabúdať, že pre dospelých nepočujúcich je žiť vo svete ticha a komunikovať v posunkovom jazyku životnou cestou, štýlom a môže to byť aj S ELÁNOM.

Ako sa u vás doma komunikovalo? Učila sa vaša rodina posunkovať, keď ste vyrastala? Naučili sa posunkovať teraz, keď ste dospelá?

Moji rodičia nikdy na nenaučili posunkový jazyk, a neposunkujú. Ani s rovesníkmi som si neposunkovala v detstve, chodila som celý život s počujúcimi do bežnej školy.

Kým ste chceli byť, keď ste vyrastali?

Pri výbere budúceho povolania som sa ako malá zameriavala na to, že chcem byť učiteľkou (čo sa v podstate aj stalo hoci ako pedagóg v súčasnej dobe nepôsobím), pri výbere strednej školy som uvažovala o zlatníctve, pretože mám rozvinutú fantáziu a estetický cit, som tvorivý tip, vtedy som mala možnosť dostať sa do kontaktu s nepočujúcimi a nedoslýchavými ak by som šla na strednú školu určenú pre nich, no napokon z dôsledku silných dioptrií a z obáv že pri tomto povolaní sa mi zhorši zrak som napokon pokračovala v gymnáziu spolu s počujúcimi.

Chodili ste na internátnu školu, alebo ste boli integrovaná?

Gymnázium som zvládla dobre aj keď som často nevedela „ako na to“ štúdium mám pristupovať. Učiteľom som rozumela podľa toho nakoľko brali ohľad na môj postih, a nakoľko boli zrozumiteľní. V niektorých predmetoch som vzdala boj porozumieť učiteľom pretože ma už nebavilo sama prekonávať tú komunikačnú bariéru.

Kto (čo) vám najviac pomohol, aby ste školu dokončili?

Pri zvládaní školy najviac vďačím svojej mame, ktorá sa mi snažila povysvetľovať veci zo školy, čo som nerozumela. Osobitne vďačím svojmu učiteľovi Američanovi, ktorý ma učil na anglický jazyk a učil ma aj na to v čom som lepšia ako ostatní. Zvláštne bolo, že ovládal americký posunkový jazyk, a ja som žiadny posunkový jazyk neovládala. Vtedy som si povedala, on je v predstihu so svojim vedomosťami predo mnou, pretože vie komunikovať s nepočujúcimi a ja, ktorá je nepočujúca, sa s nim dohovoriť neviem.

Mali ste na vysokej škole tlmočníka alebo asistenta? Čo všetko ste museli urobiť preto, aby ste zvládli študovať na vysokej škole s počujúcimi študentmi?

Po gymnáziu som začala študovať na univerzite, tam som ešte menej rozumela učiteľom. Nemala som ani tlmočníka, a ak sa zamyslím tak je naozaj trápne sedieť na prednáške, ktorú sledovať neviem, ale učiteľ očakáva aby som sa zúčastnila. Na univerzite bola dobrou „kompenzačnou pomôckou“ náš kolektív, pretože sme sa vedeli dohodnúť kto prepíše pre mňa poznámky, a kto koho v čom bude doučovať. Pomáhali sme si vzájomne. Študent so sluchovým postihnutím, ktorý sa chce vzdať učiva odporúčam aby sa čo najväčšej miere snažil svoje učivo porozumieť prostredníctvom doučovania osoby, ktorá je dostatočne pôsobila aby chápala jeho problém a vyzná sa aj v učive a zároveň aby mal na hodine vždy tlmočníka, takého ktorí najviac vyhovuje jeho potrebám.

Aké je vaše povolanie?

Dnes pracujem ako projektový manažér a odborný pracovník. V súčasnej dobe v podstate nerobím to, čo som vyštudovala, viaže sa na to skôr okrajovo.

Bolo náročné nájsť si prácu po ukončení štúdia?

Nájsť prácu je veľmi ťažké, treba veľa hľadať a bojovať, komunikačná bariéra prevláda aj pri budúcom povolaní.

 

Aký názor máte na kochleárny implantát?

Keď som chodila na vyšší stupeň základnej školy, navrhli mi kochleárnu implantáciu, no po dohode s rodičmi sme sa rozhodli jednoznačne to odmietnuť. Pripadalo to mne aj mojim rodičom úplne neľudské a komplikované operovať si do hlavy a do ucha takúto náročnú technológiu a okrem toho obnáša to veľa obmedzení pri výkone rôznych činností v živote. Preto odporúčam rodičom, ktorí sa chcú rozhodnúť pre kochleárnu implantáciu pre svoje dieťa, aby sa neusmerňovali len názormi doktorov, ale aj na názor osôb ktorí už dostali CI, ďalej aj nepočujúcich, ktorí to nenosia, poprípade rodičov a skúsenejších špeciálnych pedagógov. CI dáva zvukový zážitok, ale nevyrieši všetky problémy komunikácie s okolím.

S kým sa viac stretávate s počujúcimi alebo nepočujúcimi ľuďmi? Je pre vás dôležité stretávať sa s inými nepočujúcimi?

Vo svojom čase, sa stretávam aj s počujúcimi aj s nepočujúcimi. Byť členom komunity v týchto dvoch skupinách je diametrálne odlišné. Medzi počujúcimi kamarátmi získavam veľa informácii ohľadom života a diania všeobecne. V nepočujúcom kolektíve prevláda bezbariérová komunikácia – vďaka existencii posunkového jazyka – a to je v existencii sociálnej spoločnosti podstatné.

Čím sa podľa vás najviac líši komunita nepočujúcich od počujúcej komunity?

Komunita nepočujúcich sa vo veľa veciach líši od počujúcej ale neznamená, že je to zlé. Naopak, človek tu môže nájsť bohaté zážitky od zaujímavých ľudí, ktorých spája spoločný jazyk – posunkový jazyk. Musím povedať, že sa stretávam občas ja s takými nepočujúcimi, ktorí posunkový jazyk neovládajú, takže pri komunikácii si musíme navzájom odzerávať a stalo sa mi, že som vôbec nerozumela tomu, čo oni hovorili, čiže nastala medzi nami akási bariéra: nepočujúca sa nevedela dohovoriť s nepočujúcou! Bolo mi z toho naozaj veľmi ľúto. Deti s poruchou sluchu, ktorí sa nenaučia posunkový jazyk nikdy nebudú plnohodnotnými členmi počujúcej komunity a ani nepočujúcej. Všade budú narážať na komunikačné bariéry. Aj keď počujúci ľudia sa nie vždy vysmievajú nad tým, ak niekto nepočuje, ale situáciu vyplývajúcu zo straty sluchu vedia veľmi dobre využiť.