Už mám čosi za sebou. Som vďačná za všetko čo som kedy zažila, prežila. Za to pekné, aj za to horšie. Ďakujem za svoju mamu, za svoju rodinu, vďaka ktorej som dnes tam kde som, vďaka ktorej som aj taká aká som.  Ďakujem aj za všetkých ľudí, počujúcich aj nepočujúcich, ktorých som doteraz stretla, ktorí ma niečím obohatili, alebo ma posunuli ďalej. Keby som ich všetkých mala teraz menovať tak by to bol neskutočne dlhý zoznam.

Som nepočujúca, som iná ako väčšina ľudí, ale predsa rovnaká. Už sa mi niečo v živote podarilo, ale aj nepodarilo, mám stále svoje sny a túžby.

Netrápi ma, že nepočujem. Som vyrovnaná s tým, že nepočujem mamin hlas, hlasy mojich blízkych, štebot vtákov, čo sa rozprávajú ľudia okolo mňa alebo ďalšie nespočetné každodenné zvuky. Život je krásny aj bez toho. Prináša stále niečo nové, vzrušujúce, aj keď nepočujem. Samozrejme boli chvíle, keď som sa pýtala, prečo práve ja, ale nebolo ich veľa.

Na tom, že nepočujem nechcem nič meniť. Áno, množstvo vecí by bolo o niečo jednoduchších, keby som počula. Ale možno ani nie. Som taká aká som  a život ide ďalej.

Mojím najväčším životným úspechom, alebo ešte lepšie výhrou je to, že som sa narodila úžasnej a múdrej mame a do fantastickej rodiny. Verím, že aj týchto pár riadkov, ktoré teraz píšem a napíšem pomôže mnohým rodičom uvedomiť si, že i keď ich dieťatko nepočuje, má pred sebou život, ktorý môže byť najmä ich pričinením pekný a úspešný. Moja mama to zvládla a verím, že to zvládnete aj vy spolu s vaším dieťaťom. Chce to neskutočne veľa lásky, trpezlivosti, porozumenia, ale i času a energie zo strany vás-rodičov, i dieťatka. Ale výsledok stojí za to :- )

Ako to všetko začalo

Pochádzam z rodiny, kde všetci počujú. Len prastarý otec nepočul, ale to preto, že keď bojoval v 1. svetovej vojne, tak vystrelilo pri ňom delo a roztrhlo mu to bubienok. To, že nepočujem si mama všimla veľmi skoro. Neotáčala som sa za zvukmi, reagovala som na ňu a iných ľudí, len vtedy keď som na nich videla. Podľa mamy som bola veľmi bystrá a na každého som sa od raného veku stále iba usmievala a tak sa zdalo, že reagujem ako iné deti. Keď som začala chodiť, bola som veľmi živá. Keď sa mi niekto prihovoril, tak som sa usmiala, otočila sa a utiekla som za tým čo ma zaujímalo. Mnohí mame hovorili, že som neposedná. Mamine podozrenie, že niečo mám so sluchom však rástlo a tak jedného dňa povedala lekárke, že sa jej zdá, že nepočujem. Bývali sme na strednom Slovensku, lekárka mamu presviedčala, že je všetko v poriadku, že len nechcem dávať pozor, že to prejde, že z toho „vyrastiem“. Moju mamu však nepresvedčila. Až audiometrické vyšetrenie v Bratislave potvrdilo, že mám veľmi ťažkú obojstrannú percepčnú poruchu sluchu, hraničiacu s hluchotou. O pár rokov ma čakala úplná hluchota.

Obdivujem moju mamu ako situáciu zvládla, keď sa už potvrdilo, že nepočujem. Teraz sa našťastie už len pousmeje, keď na to spomína a nezabudla ani to, ako ju vtedy pani foniatrička povzbudila a povedala jej: „Nebojte sa mamička, vaše dievčatko je šikovné a určite skončí aj vysokú školu!“

Dostala som naslúchací prístroj. Najprv krabičkový, ktorý som nosila okolo krku a potom  som vystriedala niekoľko závesných, len na jedno ucho, vtedy sa na obe uchá strojčeky nenosili. S mamou sme strojček volali „náušnička“. Počula som s ním len zvuky. Aká som bola len hrdá na svoju „náušničku“! Nikto takú nemal, len ja J  Začali sme chodiť pravidelne na logopédiu, k úžasnej pani logopédke, pani doktorke Nádvorníkovej. Zo stredného Slovenska sme sa presťahovali do Bratislavy, aby sme mali bližšie odborníkov.

Neuvedomovala som si, že som iná ako ostatní moji rovesníci. Mala som veľa kamarátov. Rada som sa s nimi hrala, bláznila, vymýšľala.  Vyrastala som v počujúcom prostredí. Nepociťovala som, že mám s komunikáciou problém. Odzerala som, keď som nerozumela, veľmi som sa kvôli tomu netrápila. Zo všetkého najradšej som čítala. Knihy som milovala. Najprv obrázkové, potom tie ďalšie. Vedela som čítať už pred nástupom do školy.

Ako 6-ročná som mala jasno. Chcela som byť učiteľkou. Chcela som učiť deti, aby boli múdre. Myslela som si, že najdôležitejšie pre život je to aby bol človek múdry. Lebo múdri ľudia píšu knihy a ja som knihy milovala.

Čo je v tomto období dieťaťa podľa môjho názoru najdôležitejšie?

Je prirodzené, že každý rodič si želá mať zdravé dieťa. Keď sa potvrdí strata sluchu, je to ťažké, Ale ide to. Dieťa s tým nemá problém, väčšinou si neuvedomuje, že je iné ako ostatné deti okolo neho.   Nemali by sme k dieťaťu pristupovať inak ako k dieťaťu čo počuje. Je dobré s dieťaťom hovoriť o tom,  že cez ušká nepočuje, učiť ho, že sú okolo neho zvuky. Zobrať mu ruku, priložiť mu ju na vaše ústa aby cítilo vibrácie, keď hovoríte, učiť ho „počúvať“ cez ruky, cez vibrácie. Veľmi dôležité je aby dieťa čo najskôr nosilo naslúchacie prístroje, najlepšie na obidve ušká. Dôležité je správne nastaviť prístroje. Aj ten čo len jediný zvuk, ktorý cez prístroje zachytí, je pre neho, pre jeho ďalší vývin, dôležitý. Najdôležitejšia je komunikácia, najlepšie cez posunky, ktoré dieťa „vidí“, môže komunikovať očami, ak neviete posunkovať, tak jasne a zrozumiteľne sa mu stále prihovárať. Čiže s dieťaťom treba čo najviac komunikovať tak aby vám videlo na ústa, ak sa dá prihlásiť sa na kurz posunkového jazyka a komunikovať s ním posunkami. Dôležité je uvedomiť si, že dieťa vníma informácie očami, nie cez sluch, je dobré zahrnúť dieťa vizuálnymi podnetmi, zážitkami, obrázkami, fotografiami.  Veľmi dôležitá je práca s knihami, s dieťaťom čo najskôr „čítame“. Dieťa spoznáva leporelá, obrázkové knižky, komiksy.  Odporúčam rodičom aby čo najskôr navštívili špeciálnopedagogickú poradňu, najlepšie takú čo sa zameriava na prácu s dieťaťom so stratou sluchu, kde odborníci poradia ako s dieťaťom pracovať.

Začala som chodiť do školy

Chodila som do bežnej základnej školy s počujúcimi rovesníkmi. Sedela som v prvej lavici a mala som veľmi dobré pani učiteľky. V prvých ročníkoch to bola len jedna pani učiteľka. Mama chodila za každou pani učiteľkou a rozprávala sa s nimi. Upozornila ich na to, že nepočujem a povedala im ako so mnou komunikuje. Písali si spolu do žiackej knižky a úzko spolupracovali. Aby som to všetko zvládla tak sme sa doma učili. Preberali sme učivo, ktoré učiteľka učila ostatné deti v triede na druhý deň. Čiže som vedela dopredu o čom bude reč, tak sa mi aj ľahšie odzeralo. Takto sme sa s mamou učili po štvrtý ročník. Mala som väčšinou samé jednotky. V kolektíve som bola obľúbená, aby som sa naučila vnímať rytmus chodila som jeden rok aj na baletný a hudobný krúžok, učila som sa hrať na zobcovú flautu, rytmus som vnímala cez vibrácie cez prsty, ktoré som mala na flaute. Navštevovala som turistický, tanečný krúžok, chodila som na výtvarnú do Ľudovej školy umenia. Moja láska k knihám sa prehlbovala.

Keď som mala 10 rokov presťahovali sme sa na iné sídlisko v Bratislave. Zmenila som školu, učiteľov. Už som sa učila sama. Mala som psíka, ktorý si musel vypočuť všetko čo som sa doma naučila ako domáce úlohy. Pes ovládal dejepis, prírodopis, zemepis, literatúru, myslím, že múdrejšieho psa na svete by ste vtedy asi nenašli. Veľmi rád ma počúval. Asi som bola dobrá „pani učiteľka“.  Aj s mojou láskou ku knihám to začalo byť vážnejšie. Keď sme išli niekde na rodinnú návštevu, chvíľku som sa s každým porozprávala a potom som si našla pokojnejší kútik a čítala som si až kým sme nešli domov.

Pekne som maľovala. Naďalej som chodila na výtvarný krúžok do Ľudovej školy umenia, vyhrávala som ceny za výtvarné práce. Do Ľudovej školy umenia som chodila tri roky. Kam po skončení základnej školy? No predsa na umeleckú školu. Na Strednú priemyselnú umeleckú školu ma neprijali. Bola som ôsmačka a prioritne prijímali deviatakov. Ale nielen to. Mama sa v tom čase dozvedela o strednej škole pre sluchovo postihnutých v Kremnici. A tak v mojom živote nastalo obdobie, ktoré bolo veľmi významné pre môj ďalší život.

Moje prvé stretnutie s nepočujúcimi

V septembri 1980 som nastúpila na Strednú priemyselnú školu odevnú pre sluchovo postihnutú mládež v Kremnici. Veľmi som sa tešila na svojich rovesníkov, ktorí tiež ako ja budú nepočujúci. Už som si uvedomovala, že nepočujem. V škole sa mi na schodoch „prihovoril“ pekný mladý muž. Nevedela som čo robí s rukami, bolo mi to celé čudné, prečo na mňa gestikuluje. Bolo to moje prvé stretnutie s posunkovým jazykom, dovtedy som si myslela, že všetci, aj nepočujúci, rozprávajú. Aj moje spolužiačky „rozprávali“ rukami. Okamžite ma to zaujalo. Nič som o posunkovej reči nevedela, ale rozhodla som sa, že sa ju naučím. Motiváciu som už mala, chlapec čo sa mi prihovoril na schodoch „rozprával“ rukami.

Na tie štyri roky, ktoré som prežila v Kremnici, v škole a na internáte, mám prekrásne spomienky. Ocitla som sa vo „ svojom“ svete. Nikto sa nečudoval, že nepočujem, naučila som sa posunkový jazyk, všetkému som rozumela, v škole som sa učila nové veci. Naučila som sa šiť. Doma som si si pošila sukne, šaty, nohavice, bavilo ma to. V triede nás bolo „len“ dvanásť. Sedeli sme v laviciach umiestnených do polkruhu, aby sme všetky videli dobre na učiteľky. Učiteľky na hodinách väčšinou používali hovorený slovenský jazyk, i keď niektoré ovládali aj posunkový jazyk. My sme na hodinách rozprávali a medzi sebou posunkovali. Pomáhala som spolužiačkam s úlohami. Na rozdiel od nich som dobre ovládala slovenský jazyk. Písala som skoro bez chýb. Písala som im aj listy rodičom, chlapcom, priateľom. Keďže moje spolužiačky mali problém so slovenským jazykom povedala som si, že budem učiť nepočujúce deti v školách tak aby sa všetky naučili čítať s porozumením ako ja. Bola som nesmierne šťastná, že viem čítať a písať s porozumením, že ovládam slovenský jazyk. Nevedela som si ani len predstaviť, že by som nevedela čítať  moje milované knihy. Čítanie bolo podľa mňa bránou k informáciám, ktoré som nemohla prijímať cez uši. Vtedy som ešte nerozumela tomu, prečo má väčšina mojich nepočujúcich rovesníkov problém so slovenským jazykom. Z dvanástich sme len 3 dobre ovládali slovenský jazyk. Všetky tri sme radi čítali.

Čo je v tomto období najdôležitejšie?

ČÍTAŤ, ČÍTAŤ, ČÍTAŤ a ešte raz  ČÍTAŤ…Najdôležitejšie sú prvé roky v škole. Treba sa intenzívnejšie venovať učeniu sa slovenského jazyka aj v domácom prostredí. Najviac pre to aby vaše dieťa vedelo čítať a rozumelo slovenskému jazyku môžete urobiť vy rodičia. Treba veľa čítať, systematicky a pravidelne sa venovať  slovenskému jazyku. Na týchto základoch môžete neskôr budovať ďalej.   

S bývaním na internáte som nemala problém, domov som sa vždy tešila. Štyri roky ubehli ako voda, a už tu bola maturita. Chcela som pokračovať v ďalšom štúdiu. Učila som sa rada a chcela som byť učiteľkou. Podala som si žiadosť na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Prijímací pohovor som urobila, ale pre nedostatok miesta ma nezobrali. Báli sa ma, že nepočujem a zdôvodnili to nedostatkom miesta tak ako aj v prípade Strednej priemyselnej umeleckej školy, i keď som mala dobré výsledky na prijímacích pohovoroch.

Moje prvé zamestnanie a voľný čas

Našla som si prácu vo Vývojovom stredisku Makyta Púchov v Bratislave. Miesto strihačky alebo návrhárky nebolo voľné, tak som nastúpila ako krajčírka. Naučila som sa ešte lepšie šiť. Po roku som si opäť podala žiadosť na pedagogickú fakultu, opäť ma neprijali.

Vo voľnom čase som sa stretávala s nepočujúcimi priateľmi. Športovala som, chodila som sa lyžovať. Viedla som čitateľský krúžok v Základnej škole internátnej pre žiakov so sluchovým postihnutím na Hrdličkovej ulici v Bratislave. Ďalší rok som si prihlášku na vysokú školu podala po tretíkrát. Na prijímacom pohovore som pedagógom povedala, že to budem skúšať až kým ma nezoberú… Ako sa hovorí do tretice všetko dobré, od októbra 1986 som sa stala študentkou Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, učiteľstvo pre mládež vyžadujúcu si osobitnú starostlivosť.

Štúdium na vysokej škole

Paradoxne už sa mi nechcelo študovať. Bola som spokojná medzi svojimi nepočujúcimi priateľmi, cítila som sa s nimi dobre. Uvedomovala som si, že ak začnem študovať nebudem mať na nich čas. Napriek tomu som však chcela ísť ďalej, chcela som byť raz pani učiteľkou a učiť nepočujúce deti tak aby sa naučili čo najlepšie čítať.  Chcela som nepočujúcim pomáhať, aby mali ľahší život.

Štvorročné štúdium som zvládla sama, s pomocou najbližších. Spolužiačky mi dávali svoje poznámky, ktoré písali cez kopírovací papier. Tlmočníka ani asistenta som nemala, vtedy ešte nebola takáto možnosť. Nemala som ani preukaz ZŤP a mama na mňa nepoberala zvýšené rodinné prídavky. Ak som niečomu nerozumela, opýtala som sa spolužiačok, priateľov, profesorov. Veľa som sa učila, mala som málo voľného času, už som sa málo stretávala aj so svojimi nepočujúcimi priateľmi.

Bola som prvou nepočujúcou študentkou na tejto vysokej škole. Často som myslela na to, že musím byť čo najlepšia, aby som ukázala, že aj nepočujúci sú šikovní a majú na to aby zvládli vysokoškolské štúdium. Menší problém som mala v druhom ročníku s hudobnou výchovou. Vyžadovalo sa aj odo mňa aby som absolvovala hudobnú výchovu, aby som mala skúšku z hudobnej výchovy. Profesorka hudobnej výchovy mi vyšla v ústrety a neskúšala ma zo spevu alebo hry na hudobný nástroj, ale hudobnej teórie.  Zvládla som to. Profesorka však mala problém s tým, že mi ako nepočujúcej nemôže dať ohodnotenie výborný. Po konzultácii s prodekankou a ďalšími profesormi mi do indexu zapísala známku dobrý. Pokazilo mi to prospech, ale bola som rada, že som ďalší rok na vysokej škole úspešne zvládla, že som postúpila do tretieho ročníka.

Promócie som mala v roku 1990. Veľmi som sa tešila. Bol to môj ďalší väčší životný úspech. Dokázala som to! Stala som sa prvou nepočujúcou špeciálnou pedagogičkou-surdopédkou v celej Československej republike. A verila som, že nebudem jedinou.

Čo je najdôležitejšie pri štúdiu?

Nevzdávať sa, nepovoliť pri prvých prekážkach. Stále si myslím, že vzdelanie je to najcennejšie čo v živote máme. I keď si mnohí z nás nenájdu možno prácu primeranú tomu čo vyštudovali, už samotné štúdium na vysokej škole dá človeku veľa. Stáva sa samostatnejším, rozhľadenejším a pripravenejším na život.

 

Moje ďalšie zamestnania

Po ukončení vysokej školy som nastúpila do Základnej školy internátnej pre žiakov so sluchovým postihnutím na Hrdličkovej ulici v Bratislave na miesto vychovávateľky. Pracovala som tu dva roky, potom som sa zamestnala vo Výskumnom ústave pedagogickom, teraz Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. V súčasnosti pracujem ako výskumno-vývojový zamestnanec v oddelení špeciálnej pedagogiky. Venujem sa výskumom a úlohám, ktoré sa týkajú výchovy a vzdelávania detí a žiakov so sluchovým postihnutím. Publikujem, som spoluautorkou viacerých učebníc pre žiakov so sluchovým postihnutím, vrátane učebníc s posunkami. Svoju prácu mám rada. Veľmi si vážim, že môžem pracovať v oblasti, ktorú som si vybrala už dávno. V školstve sa už odvtedy veľa vecí zmenilo. Ako pozitívne vnímam to, že pedagógovia v špeciálnych školách už akceptujú posunkový jazyk ako prirodzený jazyk nepočujúcich a kladú na žiakov rovnaké nároky ako sa kladú na žiakov, ktorí počujú. Negatívne vnímam to, že ak sa rodičia rozhodnú dať svoje nepočujúce dieťa do bežnej školy v mieste bydliska tak väčšinou nie sú zo strany školy zabezpečené všetky podmienky pre jeho úspešné vzdelávanie. Aby bolo integrované alebo inkluzívne vzdelávanie úspešné, je potrebné aby škola spolupracovala so špeciálno-pedagogickým centrom alebo školou pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím, aby pedagógovia mali dostatok vedomostí a skúsenosti so vzdelávaním žiaka so sluchovým postihnutím a aby úzko spolupracovali s rodičmi a ďalšími pedagógmi a odborníkmi.

Raz sa na mňa ako na nepočujúcu absolventku vysokej školy obrátila pani redaktorka zo Slovenskej televízie a tak som účinkovala v Televíznom klube nepočujúcich. Práca s ľuďmi v štábe bola veľmi príjemná, onedlho som dostala ponuku na moderovanie tejto relácie. Stala som sa tak externou nepočujúcou moderátorkou Televízneho klubu nepočujúcich. Robím to doteraz a veľmi rada :- )

Reláciu moderujem popri svojej práci. Som veľmi rada, že môžeme prostredníctvom tejto relácie pomáhať nepočujúcim. Myslím si, že aj Televízny klub nepočujúcich výrazne prispel k tomu, že sa niektoré podmienky v živote nepočujúcich zlepšili. Som rada, že máme možnosť aj touto cestou poukazovať na význam posunkového jazyka v živote nepočujúcich. Aj vďaka Televíznemu klubu nepočujúcich sú nepočujúci a posunkový jazyk v našej spoločnosti viacej akceptovaní. Ale stále to nestačí. Treba sa usilovať o to ešte viac. Som veľmi rada, že príbehy mnohých úspešných nepočujúcich, ktoré sa odvysielali v Televíznom klube nepočujúcich ďalších nepočujúcich inšpirovali a išli za svojimi snami.  Teším sa, že stúpol aj počet vysokoškolsky vzdelaných nepočujúcich, že nepočujúci sa nevzdávajú a majú záujem ďalej sa vzdelávať. Myslím, že je veľmi dôležité aby nepočujúci mali túto svoju reláciu, lebo môže byť pre mnohých motiváciou.

Dizertácia

V roku 2004 som úspešne obhájila dizertačnú prácu Komplementárnosť a suplementárnosť vizuálnych výrazových systémov v procese komunikácie nepočujúcich adolescentov a bol mi udelený titul vedecko-akademickej hodnosti philosophiae doctor PhD. v odbore doktorandského štúdia 75-18-9 špeciálna pedagogika.

Môj voľný čas v súčasnosti

Vo voľnom čase  pracujem J V súčasnosti mám málo voľného času. Ak ho mám, najradšej ho trávim so svojimi najbližšími a s priateľmi. Stále milujem čítanie, dobrú knihu dokážem prečítať aj za jeden deň alebo noc. Rada varím, športujem, milujem prírodu a zvieratá. Angažujem sa v občianskom združení Kresťanské centrum nepočujúcich na Slovensku ( KCNS ) ako dobrovoľníčka, v tomto roku sme si pripomenuli 20. výročie, som členka redakčnej rady časopisu Gaudium, ktoré vydáva KCNS, podieľam sa na organizovaní podujatí pre ľudí so sluchovým postihnutím, aj na organizovaní stretnutí rodín s deťmi.

Na záver  

Žijem vo svete počujúcich, mám počujúcich priateľov, stretávam sa aj s nepočujúcimi priateľmi. Svet počujúcich je pre mňa náročnejší, ale posúva ma ďalej. Svet nepočujúcich je pre mňa zase povzbudzujúci a dodáva mi pocit pohody a spolupatričnosti. Som rada, že ovládam posunkový jazyk, ale som ešte radšej, že rozumiem slovenskému jazyku a že v mnohých prípadoch môžem komunikovať s ľuďmi písomnou formou a tiež takto získavať informácie, ktoré ma zaujímajú a ktoré potrebujem.

Čo by som si priala aby sa v živote nepočujúcich ľudí zmenilo? V prvom rade porozumenie. Aby ho bolo viac nielen zo strany počujúcich, ale i nepočujúcich. Ľudia majú stále málo informácií o nás nepočujúcich. O tom ako s nami komunikovať. Stretla som ľudí, ktorým som nerozumela a keď som ich poprosila aby hovorili pomalšie, že im čítam z úst, tak to vzdali. Niektorí sa dokonca otočili a odišli. Veľmi si želám aby komunikačných problémov v živote nepočujúcich bolo čo najmenej, aby boli čo najmenej odkázaní na pomoc ľudí, ktorí počujú. Aby kontakt s ľuďmi u lekára, na úradoch, na súdoch, bankách a iných inštitúciách bol bezbariérový.  Na druhej strane si myslím, že nie je správne ak si niektorí nepočujúci myslia, že počujúci sú „povinní“ nám pomáhať a chápať naše práva. Nesúhlasím s tým keď sa práva nepočujúcich presadzujú agresívne a militantne.

Málo informácií je určených aj vám rodičom. Mnohí rodičia nevedia, že existujú špeciálnopedagogické poradne, kde odborníci rodičov správne nasmerujú, povzbudia ich. Včasná starostlivosť o dieťa so sluchovým postihnutím je to veľmi dôležitá.  Je dôležité vedieť aké je nepočujúce dieťa, čo potrebuje a v tom mu pomáhať.

Verím, že sa zlepšia aj podmienky na výchovu a vzdelávanie detí a žiakov so sluchovým postihnutím, že bude dostatok kvalifikovaných pedagógov,  dostatok vhodných učebníc, kompenzačných a audiovizuálnych pomôcok nielen v špeciálnych školách.  Veľmi dôležitá je pre nepočujúceho znalosť slovenského jazyka. Najviac informácií nepočujúci človek získa písomnou formou a preto je nesmierne dôležité aby sa naučil písať a čítať s porozumením. Že sa to dá,  svedčia o tom mnohé konkrétne príbehy nepočujúcich.

Verím, že aj v televíziách bude stúpať počet programov vysielaných so skrytými titulkami. Skryté titulky nielen sprostredkúvajú potrebné informácie, ale rozvíjajú aj čítanie s porozumením.

Veľmi dôležité je aby sa podporoval výskum posunkového jazyka, aby sa realizoval v inštitúciách aj za účasti nepočujúcich. Posunkový jazyk má pre kvalitu života nepočujúceho veľký význam.

Prajem rodičom pri výchove ich dieťaťa so sluchovým postihnutím veľa lásky, pochopenia, trpezlivosti, odvahy, optimizmu a najmä veľa radosti z každého spoločného, čo len maličkého, úspechu a kroku vpred. Drobnými krôčikmi sa všetko začína, takže treba ísť vpred a nebáť sa aj prípadného neúspechu. Verím, že tých úspechov bude stále viac a viac…