Koľko ste mali rokov, keď si vaši rodičia uvedomili, že dobre nepočujete? Ako na to rodičia prišli?

Bol som vždy veľmi živé a bystré dieťa, preto nikto nepremýšľal o tom, či počujem. Až okolo 8 mesiaca si mama všimla, že čosi nie je v poriadku. Všimla si, že som sa  nezobudil, keď nablízku zapískal vlak. Zašla za detským lekárom v mieste bydliska, ale on ju utešoval, že je to v poriadku. Mama mu však nechcela veriť. Odborníci konštatovali, že sa u mňa oneskoruje vývin reči. Až v lete 1977, keď som mal 1,5 roka mi nakoniec na foniatrii potvrdili hluchotu.

Narodili ste sa do počujúcej alebo nepočujúcej rodiny?

Obaja moji rodičia počujú a ani nikto iný v rodine nemá stratu sluchu. Súrodencov nemám, lebo sa mama bála, že by sa jaj narodilo ďalšie nepočujúce dieťa. Ja som si však súrodenca vždy veľmi prial.

Nosili ste od mala načúvacie prístroje? Mali ste ich vtedy radi? Ako je to teraz, používate ich?

Ako 5-ročnému mi foniater pridelil vreckové slúchadlo. Vďaka nemu som sa ako dieťa naučil komunikovať, dobre odzerať, napodobňovať jednoduché slová a dobre orientovať v prostredí. Občas ma samého prekvapí čo všetko som vtedy bol schopný počuť. Pamätám si, mohol som mať vtedy asi 5-6 rokov, že na mňa mama volala z kuchyne „Jojko obedovať“ a ja som rozumel a hneď pribehol do kuchyne“. Doteraz si pamätám mamin hlas aj slová. Neskôr som sa noseniu slúchadla začal vyhýbať, vysmievali sa mi deti z Tatranskej Lomnice….

Závesné slúchadlo nosím teraz hlavne z bezpečnostných dôvodov. Nosím ho v práci, do kina, na koncerty, do divadiel. Cez načúvací prístroj reagujem na buchot, krik, klopanie dverí, zvuky z mobilov, autá, brechot psa spoza okna, žblnkot vody, ale slovám nerozumiem!

Keď sa teraz spätne dívate na to ako ste vyrastali, chceli by ste, aby k vám vtedy rodičia pristupovali inak? Čo by ste odporučili súčasným rodičom?

Myslím si, že moji rodičia pristupovali ku mne správne. Som veľmi vďačný mojej mame, ktorá sa mi venovala skoro na každom kroku. Podporovala ma aj v tom, aby som začal chodiť von do prírody s počujúcimi rovesníkmi, s počujúcimi bratrancami a sesternicami. Bolo to najkrajšie obdobie v mojom živote. Mama si veľmi priala, aby som sa adaptoval do sveta počujúcich, rozšíril si okruh počujúcich kamarátov, veľa hovoril, jednoducho, aby so mnou zaobchádzali ako s rovnocenným partnerom.

Rodičom by som odporučil, aby nezanedbali obdobie, keď je nepočujúce dieťa úplne malé, lebo práve vtedy sa u neho rozvíja podstatná časť jeho osobnosti.

Ako sa u vás doma komunikovalo? Učila sa vaša rodina posunkovať, keď ste vyrastali? Naučili sa posunkovať teraz, keď ste dospelí?

Moji rodičia sa nikdy nenaučili posunkovať. Mama v tom čase márne hľadala bližšie informácie o špeciálnych školách alebo knihy o komunikácii sluchovo postihnutých. Až na foniatrickom oddelení sa náhodou dozvedela, že existuje posunkový jazyk. Foniatri jej však odporučili, aby so mnou iba rozprávala. Zvlášť koncom 70-tych a začiatkom 80-tych rokoch bol posunkový jazyk zakázaný (a tak aj moji rodičia poslúchli oralistov). Keby sa boli vtedy naučili posunkovať, tak by som mohol od útleho veku lepšie a ľahšie pochopiť určité informácie a rozumel dianiu okolo seba. Našťastie som to dobehol počas základnej školy pre žiakov so SP v Levoči (kedysi to bola škola pre nedoslýchavých). Mal som tam kamarátov, ktorí mali nepočujúcich rodičov. Od nich som sa veľa naučil o posunkovom jazyku, o dianí vo svete, o láske, o sebavyjadrení a pod.

Keďže sa naši rozhodli pre orálnu reč, nasledoval kolotoč trpezlivosti, driny, námahy, únavy u mamy aj mňa. Učil som sa rozprávať aj pomocou diktafónu v kuchyni. Keď som počul svoj hlas z diktafónu veľmi sa mi to páčilo. Bol som však dosť živé a neposedné dieťa a často sa mi nechcelo robiť to, čo som práve musel. Nevydržal som na jednom mieste. Spomínam si ako som sa učil každú samohlásku podľa podlhovastého obrázku s portrétom gašparka, bolo to pre mňa motivačné a pútavé…“. Boli však aj chvíle, keď som neznášal neustále precvičovanie reči a hovorenia v kuchyni.

Chodili ste na internátnu školu alebo ste boli integrovaný?

Mama nechcela, aby som už ako maličký odišiel na internát. Podarilo sa jej vtedy cez mestský výbor vybaviť, aby ma integrovali do materskej školy pre počujúcich v mieste bydliska. V tom čase to bolo veľmi ojedinelé. Zo začiatku som chodieval na 4 hodiny a potom o trochu neskôr mame učiteľky navrhli, aby som chodil na viac hodín ako počujúci rovesníci. Bol som spokojný, učenlivý a mimoriadne citlivý. Vždy som mal rád ľudí okolo seba a hlavne deti. Bol som ochotný počúvať, aby som mohol ostať s deťmi….a v škôlke ich bolo hneď 30 :-). Strávil som tam 2 roky a na škôlku mám skvelé spomienky.

Prišiel osudný september roku 1981, keď ma mama musela podľa „rozhodnutia“ a zákona č.63/78. Zb odbor školstva ONV o špeciálnych školách poslať do najbližšej internátnej školy pre nedoslýchavých, ktorá bola vzdialená 50 km od môjho bydliska. Kým som prišiel sem, vedel som nepresne vyslovovať jednoduché slová. V škole mi s artikuláciou veľmi pomohli. V 1.triede som mal veľmi húževnatú a obetavú učiteľku.

Napriek zákazu sa v škole medzi spolužiakmi posunkovalo. Pamätám si, že som mal dobrú spolužiačku, ktorá mala nepočujúcich rodičov. Bola najbystrejšia a najinformovanejšia z celej triedy. Práve od nej som sa dozvedel rôzne informácie zo sveta, o láske, filmoch, krajinách, humore, manželských problémoch… Od mojich vlastných rodičov som takéto informácie nemal skoro vôbec. Vďaka posunkovému jazyku som čo sa týka vedomostí, skúseností a poznatkov zo sveta dobehol zameškané roky. Niekoľko mesiacov po nástupe na školu som plynule ovládal posunkový jazyk, akoby som ho vedel odjakživa.

Spomínam si, že som ako prvák ešte nevedel svoje meno. Sedel som s najlepšou spolužiačkou v lavici, keď sa mi predstavila. Zľakol som sa, lebo som si uvedomil, že aj ja musím mať meno – dočasne som si vymyslel meno „Dodo“. Až s odstupom času som zistil, že náhodné slovo Dodo je vlastne ľudové meno Jozefa. Nikto z rodiny ma takto nevolal. Neskôr moja schopnosť komunikovať rástla. Celú školu mi rodičia maximálne pomáhali a podporovali ma.

Na 2.stupni sa však moje správanie zhoršilo. Nemal som vôľu, často som mal nepríjemnosti s učiteľkami a hlavne s vychovávateľkami – mal som v sebe taký vnútorný nepokoj – nastalo obdobie puberty. Základnú školu som ukončil s chválitebným prospechom.

V rokoch 1990 – 1995 som odišiel študovať na Strednú priemyselnú školu pre sluchovo postihnutú mládež v Kremnici – smer odevníctvo. Vtedy to bola jediná škola v ČSFR, kde mohol sluchovo postihnutý získať maturitné vzdelanie.

Aké to bolo žiť na internáte ďaleko od rodičov? Ako často ste sa s rodinou videli?

S rodičmi som sa vídaval len o víkendoch a cez prázdniny. Najťažšie to bolo, keď som nastúpil do 1.triedy v Levoči. Časom som si zvykol a adaptoval sa na nové prostredie.

Kto (čo) vám najviac pomohol, aby ste školu dokončili?

Rodičia.

Mali ste na vysokej škole tlmočníka alebo asistenta? Čo všetko ste museli urobiť preto, aby ste zvládli študovať na vysokej škole s počujúcimi študentmi?

V rokoch 1995 – 1999 som študoval odbor „Výchovná dramatika Nepočujúcich“ na Divadelnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Tento odbor je zameraný na pohybové výchovné disciplíny. Škola zabezpečila tlmočníka na plný úväzok, čo nám veľmi uľahčilo prednášky. Nielen, že sme nemuseli neustále odzerať, ale rýchlejšie sme chápali a zapamätávali si obsah daného predmetu. Tlmočník bol s nami takmer na každom  kroku, aby nám neutiekli dôležité informácie! Okrem teoretických predmetov (psychológia, špeciálna pedagogika, dejiny kultúry, dejiny pohybového divadla, teória dramatickej výchovy) bol s nami aj  na praktických predmetoch ako sú akrobacia, step, žongľovanie, pohybové divadlo, klasický-spoločenský-moderný tanec, práca s médiami, práca s počítačmi. Zúčastňoval sa dokonca aj skúšok a zápočtov.

Po úspešnom ukončení 3-ročného bakalárskeho štúdia a 1-ročného nadstavbového štúdia „Individuálnej hereckej špecializácie“ som získal akademický titul „bakalár umenia“ (BcA). O tri roky neskôr, už ako herec pantomímy v divadle Aréna, som pokračoval v magisterskom štúdiu špeciálnej pedagogiky – surdopédia na pedagogickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, kde som úspešne získal akademický titul magister. Tu som už tlmočníka nemal, ale ani som ho už toľko nepotreboval. Bol som skúsenejší a vyspelejší – opisoval som si poznámky od kolegov a zvládol som to!

Aké je vaše povolanie?

V rokoch 1998 – 2002 som bol členom pantomimického súboru profesora Milana Sládka  v divadle Aréna. Počas štyroch sezón som stihol hrať v deviatich predstaveniach UBU, Carmen, O divnej čiapke, Grand Pierrot, Labyrint MM, Apocalyptica, Dar, Opera za 3 groše a Mesiac od C. Orffa. Po zániku profesionálnej pantomímy v divadle Aréna, ktorá bola jediná svojho druhu v strednej Európe, som od septembra roku 2002 nastúpil ako učiteľ komunikačných zručností a vychovávateľ na SOŠ pre žiakov sluchovým postihnutím na Koceľovej ulici v Bratislave, kde pôsobím doteraz. Po mojom príchode na SOŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím začali svitať medzi žiakmi nádeje pre pantomímu a pohybové divadlo. Tesne po mojom nástupe do školy som začal viesť divadelný súbor nepočujúcich žiakov DIKO (DIvadlo KOceľova).

Od januára 2008 som sa stal členom profesionálneho divadelného súboru nepočujúcich Divadlo Tiché iskry, ktorý zožal úspechy v predstaveniach Tichý plač ľalie na motívy balady Jána Bottu a v komédii Rómeo a Zuzana na motívy Rómea a Júlie od Shakespeara.

V rokoch 2000 – 2011 som pôsobil ako odborný asistent na čiastočný úväzok na PdF UK na katedre špeciálnej pedagogiky v sekcii pedagogika sluchovo postihnutých. Prednášal som počujúcim študentom posunkový jazyk, dramatickú výchovu, kultúru Nepočujúcich a komunikáciu s nepočujúcimi v posunkovom jazyku.

Kedy ste sa rozhodli,  že budete robiť (študovať) to, čo robíte teraz?

Už ako 10 ročné dieťa má lákal film, herci – svedčí o tom aj moja zberateľská vášeň (výstrižky hercov, časopisy o hercoch, atď). Mám zbierku 12 hrubých zošitov. Prvé divadelné a režijné pokusy sa u mňa objavili na 1.stupni ZŠ pre nedoslýchavých v Levoči. V tomto hobby som pokračoval aj na strednej škole pre sluchovo postihnutú mládež v Kremnici. Moja záľuba zohrala aj podstatnú úlohu pri rozhodovaní, či ísť študovať na JAMU…..vlastne sa mi splnil detský sen, našiel som svoje umelecké uplatnenie. Táto záľuba pretrváva. Od roku 2005 som začal prispievať článkami  o osobnostiach filmového neba na webovú stránku www.moviemania.sk.

Bolo náročné nájsť si prácu po ukončení štúdia?

Mal som proste šťastie :- )

Čo máte na svojej práci rád?

…že môžem komunikovať a pracovať s nepočujúcimi adolescentmi.

Ktoré 2 vlastnosti  si na sebe najviac ceníte?

Vytrvalosť a optimizmus.

Ktoré sú vaše 2 najväčšie úspechy?

Moja práca v školstve a v divadle.

S akou najväčšou prekážkou ste sa v živote stretli a ako ste ju prekonali?

Najväčšou prekážkou sú asi ľudia, ktorí nie sú informovaní o problematike Nepočujúcich. Neznášam ich predsudky i posmešnosť. Nepočujúcim veľmi prekáža, keď sa používa zastaraný výraz hluchonemý alebo nemý namiesto nepočujúci alebo osoba s poruchou sluchu. V médiach alebo v novinách sa občas vyskytujú také výrazy, ktoré nezodpovedajú skutočnosti ako napr. „postihnutý herec“ či „handicapovaný herec“ (pozn. handicap sa vyskytuje len v určitej situácii) a to ma najviac irituje. Takisto nemám rád, keď sa používa nesprávny termín  „znakový jazyk“, alebo „znaková reč“ – je to čechizmus. V slovenčine používa termín „posunkový jazyk“. Na Slovensku bol dokonca prijatý samostatný zákon o posunkovom jazyku (prestala sa používať výraz „reč“, pretože z hľadiska lingvistiky posunkový jazyk spĺňa všetky kritéria jazyka).

Aký názor máte na posunkový jazyk?

Nepočujúci človek nie je chorý, hluchota je jeho jediným „nedostatkom“. Aj bez kochleárnej implantácie (kompenzačná pomôcka k strate sluchu, je to operačný zákrok vsunutý jemnými elektródami cez vyrezaný otvor lebky až k slimáku vnútorného ucha) môže nepočujúci človek viesť kvalitný život – používať posunkový jazyk a byť členom kultúrnej a jazykovej menšiny nepočujúcich. Posunkový jazyk je materinský jazyk nepočujúcich a nie je to primitívny jazyk. Má rovnaké funkcie a je rovnako hodnotný ako hovorený jazyk. Od roku 1995 je u nás posunkový jazyk uzákonený ako primárny jazyk nepočujúcich. Odvtedy sa u nás veľmi rozšírili kurzy posunkového jazyka pre študentov a verejnosť. Organizujú ich rôzne organizácie ako je napríklad OZ Myslím, Effeta Nitra… Je o nich veľký záujem :- )

Aký názor máte na kochleárny implantát?

Som veľmi rád, že v čase, keď som vyrastal, ešte neboli kochleárne implantáty. My „šťastlivci“ ho fakt nepotrebujeme. Myslím, že pohľad na súčasné nepočujúce deti s KI je smutný až bolestivý. Pokladám to za neprirodzený zásah do organizmu. Viacerí nepočujúci s KI priznali, že s ním majú veľa problémov, starostí i obmedzení. Občas sa stane, že aj ľudia s KI prídu nakoniec do komunity Nepočujúcich. Je to preto, lebo u nás majú istotu a bezproblémovú komunikáciu.

Kochleárny implantát nepokladám za jedinú možnú cestu!!! Stále mám pocit, že odborníci v zdravotníckych zariadenia neposkytujú rodičom dostatočné informácie o rôznych možnostiach vzdelávania ich nepočujúceho dieťaťa a nehovoria ani o kultúrnej a jazykovej menšine nepočujúcich…

Nepočujúci sa cítia byť nepočujúcim. Väčšina z nás nemá pocit, že sme zdravotne postihnutí, jednoducho to vnímame inak ako lekári, ORL, psychológovia… Počujúci odborníci nevedia pochopiť, že byť Nepočujúcim je v poriadku, lebo to nezažili na vlastnej koži.

Ako komunikujete s počujúcimi ľuďmi?

Problémy v komunikácii nemám, pretože výborne odzerám i hovorím. Vybavovanie po úradoch zvládam sám (bývam mimo domova, tak si to vybavujem sám). Iba ak ide o nejaké komplikované vybavovanie cez telefón, poprosím mamu alebo dobrých kamarátov, aby mi pomohli.

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastný, že nepočujete?

Jáááj, to si už nepamätám. Myslím, že so bol nešťastný dovtedy, kým som nenašiel rovesníkov s poruchou sluchu. Vtedy som sa ukľudnil.

S kým sa viac stretávate s  počujúcimi alebo nepočujúcimi ľuďmi?

V poslednom čase s nepočujúcimi, ale mám aj veľa počujúcich kamarátov, s ktorými si dobre rozumiem.

Čím sa podľa vás najviac líši komunita nepočujúcich od počujúcej komunity?

Jazykom a psychologickým pohľadom na svet.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby mali nepočujúce deti lepší život?

Malo by sa trvať na tom, aby školy a predškolské zariadenia zamestnávali kvalifikovaných Nepočujúcich učiteľov a vychovávateľov, aby usporadúvali kultúrne akcie (napr. Nepočujúci rečník či moderátor na absolventskom večierku, atď.), aby dospelí Nepočujúci mohli porozprávať deťom o svojej príprave na povolanie a zobrali ich na svoje pracovisko. Je nutné začať vyvíjať úsilie, aby sa Nepočujúce osoby zapojili do rozličných aktivít.

Bolo by skvelé, keby sa šírila osveta o živote nepočujúcich ľudí, o ich kultúre, úspechoch… Ukázalo by sa, že nepočujúci majú šancu byť rovnako dobrí ako počujúci vrstovníci. Necítia sa byť postihnutí, lebo sa považujú za jazykovú a kultúrnu menšinu. Môžu prežiť kvalitný život aj bez „vyliečenia sa“ zo svojej hluchoty.

Páčia sa mi slová Nepočujúceho Gannona: „Ako nepočujúci človek verím, že najúčinnejšou „liečbou“ hluchoty nie je ani medicína, ani mechanická pomôcka, či elektronické zariadenie, ale POROZUMENIE. Pritom porozumenie je zadarmo. Avšak skôr ako môžeme dosiahnuť porozumenie, musíme Nepočujúcich najprv chápať!“

Myslíte si, že by malo pre počujúcich rodičov nepočujúcich deti zmysel stretávať sa s dospelými nepočujúcimi ľuďmi? Ak áno, prečo? Kde by ich pripadne mohli stretnúť?

Áno, je dôležité, aby sa deti  stretávali s dospelými Nepočujúcimi. Možno sa časom stanú vašimi priateľmi a vy ich pozvete na návštevu, alebo ich necháte opatrovať vaše dieťa. S Nepočujúcimi sa môžete zoznámiť v kluboch, zhromaždeniach, na športových turnajoch, počas akcie sviatku Medzinárodný deň Nepočujúcich (koncom druhého septembrového týždňa), na festivale pre nepočujúcich (záujmovo umelecká činnosť v divadle Aréna – organizuje ZŠ Drotárska), Festivale kultúry Nepočujúcich (Effeta Nitra), alebo na  kurzoch posunkového jazyka. Nájdite si spôsob, ako informovať svoje dieťa o týchto udalostiach. Odporúčam vám ale, aby ste nevtrhli medzi Nepočujúcich bez znalosti posunkového jazyka. Radšej tam choďte so sprievodcom – skúsenejším rodičom alebo Nepočujúcou osobou s ktorou sa predom dohodnete.