Koľko ste mali rokov, keď si vaši rodičia uvedomili, že dobre nepočujete? Ako na to rodičia prišli?

Prvý krát to zistila p. učiteľka v MŠ, ktorá si uvedomila, že keď som niekde ďaleko napr. na ihrisku, tak vôbec nereagujem. Samozrejme, že doma si rodičia nič nevšimli, nevedela som však správne vyslovovať písmena s, c, teda nevedela som dobre vysloviť sykavky. V 5.roku to už deti vedeli, tak začala mama so mnou dlho chodiť k logopedičke. Tá nás nakoniec poslala na foniatrické vyšetrenie, kde mi zistili ľahkú nedoslýchavosť. Ako som však rástla, sluch sa mi postupne zhoršoval a dnes mám ťažkú obojstrannú stratu sluchu.

Narodili ste sa nepočujúca (nedoslýchavá) alebo ste stratili sluch neskôr?

Podľa rodičov som sa narodila zdravá. V 5. rokoch som dostala zápal uší a odvtedy mi doktori zistili, že mám ľahkú stratu sluchu s tým, že povedali, že to mám od narodenia. Rodičia však tvrdia, že keby to bolo od narodenia, tak by som sa nenaučila rozprávať.

 

Narodili ste sa do počujúcej alebo nepočujúcej rodiny?

Narodila som sa v počujúcej rodine.

 

Nosili ste od mala načúvacie prístroje? Mali ste ich vtedy radi? Ako je to teraz, používate ich?

Od malička som mala nosiť načúvací aparát. Vzhľadom na to, že som vyrastala medzi počujúcimi, n. aparát som nenosila, lebo som sa za to hanbila. ZŠ som vyšla s menšími problémami v normálnej škole a na strednú školu som sa prihlásila do Kremnice k nepočujúcim. Tu som sa v podstate po prvý krát stretla s nepočujúcimi a naučila sa posunkovú reč. V súčasnosti bez načúvacieho aparátu nepočujem nič, len ozveny, silný buchot apod. Takže bez načúvacieho aparátu si život neviem predstaviť.

 

Aké to bolo vyrastať v prostredí, kde všetci hovorili? Vnímali ste, že ste iná?

Od malička som vnímala, že som iná, a to hlavne z toho dôvodu, že som vyrastala s počujúcimi. Mala som aj menšie problémy sa dorozumieť, ale o tom nikto nevedel, len ja. Na ZŠ sme písali veľa diktátov a ja som nestihla všetko písať. Pani učiteľka si myslela, že som to nenapísala preto, lebo som nevedela, čo znamená to slovo. Skutočnosť bola iná. V kolektíve to bolo väčšinou tak, že som bola ticho, alebo sa len usmievala. Každý si myslel, že aká som tichá, ale nebolo to tak. Keď človek nerozumie všetkému a nechce to dať najavo, tak to rieši takýmto spôsobom.

 

Myslíte si, že mohlo ovplyvniť to, že ste tak dobre prešli základnou školou to, že ste vtedy mali malú stratu sluchu?

Ani nie, pretože problém som mala vždy. Na druhej strane, spoznala som veľa ľudí, ktorí mali omnoho horšiu stratu sluchu ako ja a vychodili nielen základnú, ale niektorí aj strednú školu s počujúcimi. Veľmi záleží na prístupe učiteliek a samotných spolužiakoch.

 

Keď sa teraz spätne dívate na to ako ste vyrastali, chceli by ste, aby k vám vtedy rodičia pristupovali inak? Čo by ste odporučili súčasným rodičom?

Myslím si, že rodičia urobili dobre, že ma nedali hneď k nepočujúcim do školy, aj keď ich  doktor na foniatrii stále o tom presviedčal. Oni sa ale nedali aj preto, lebo sa o mňa veľmi báli. Keby som chodila k nepočujúcim, tak by som sa nenaučila správnej slovnej zásobe, telefonovať a hlavne komunikovať s počujúcimi. Teraz s tým problém nemám a dorozumiem sa normálne, niektorí ľudia ani nezbadajú, že som sluchovo postihnutá.

 

Ako sa u vás doma komunikovalo? Učila sa vaša rodina posunkovať, keď ste vyrastala? Naučili sa posunkovať teraz, keď ste dospelá?

Z mojej rodiny nevie nikto posunkovať a som tomu rada, pretože ma viedli od mala len k hovorenej reči. Ja sama som sa naučila posunkovú reč. Aj preto nesúhlasím s názorom niektorých pedagógov, al. doktorov, že keď má dieťa poruchu sluchu, musí ísť automaticky do nepočujúcej školy. V prvom rade by sa malo dieťa rozhodnúť, aj keď je ešte malé. Dospelí rodičia by mali svoje dieťa neustále pozorovať a na základe toho usúdiť, či je schopné chodiť do normálnej školy atď. Ako som už spomínala, prvý krát som sa naučila posunkovať na strednej škole, t. j. v 13-tich rokoch.

 

Kým ste chceli byť, keď ste vyrastali?

To je ťažká otázka. Keď som bola malá, chcela som byť asi všetkým. Každé malé dieťa má veľké túžby a očakávania. Ako som rástla, nemala som žiadne také ambície, že by som chcela niekým byť. Ale keď tak nad tým uvažujem, tak vždy sa mi páčilo byť sprievodkyňou vo vlaku, pretože tam je veľa ľudí a netreba tam veľmi komunikovať.

 

Chodili ste na internátnu školu, alebo ste boli integrovaná?

Na ZŠ som chodila v mieste trvalého bydliska. Doktor prehováral mojich rodičov, aby som išla na ZŠ pre nepočujúcich, ale ja ani rodičia sme nechceli. Vychodila som všetky triedy (8 rokov) s menšími problémami. Na strednú školu som chodila do Kremnice pre sluchovo postihnutých, odbor odevníctvo – 5 rokov. Odišla som tam preto, lebo moja najlepšia kamarátka si v tom období dávala prihlášku na umeleckú školu v Kremnici.

 

Aké to bolo chodiť do triedy s počujúcimi deťmi? Bolo náročné sústrediť sa v škole a sledovať vyučovanie?

S počujúcimi deťmi som si veľmi dobre rozumela, mala som veľa kamarátov. Čo sa týka vyučovania, problémy som mala len vtedy, keď učitelia niečo diktovali alebo sa prechádzali po triede. Sedela som v druhej lavici, takže som všetko celkom dobre počula. Najväčšie problémy som mala pri diktátoch a pri vyučovaní nemeckého jazyka.

 

Aké to bolo žiť na internáte ďaleko od rodičov? Ako často ste sa s rodinou videli?

Na tento deň si pamätám veľmi dobre. Prišli sme tam v nedeľu, bola so mnou moja mama a staršia sestra. Keď sme prvý krát počuli hlas nepočujúcej, sestra aj mama sa strašne rozplakali, nechceli ma tam nechať…. Na internáte som mala ťažké začiatky, pretože som tam bola sama a nerozumela som svojím spolubývajúcim. Postupne, ako som ich začala viac sledovať pri posunkovej reči, tak som sa do toho dostávala. Mala som to šťastie, že som sa sama naučila odzerať a preto nebol pre mňa problém naučiť sa posunkovú reč zhruba za 3 mesiace. Nepočujúci ma medzi seba prijali bez väčších problémov.

Chodila som domov každý týždeň, ale po 2 rokoch, keď som sa začala viac kamarátiť s nepočujúcimi ako s počujúcimi, tak to začalo mojej rodine vadiť, pretože som sa zhoršila v rozprávaní a už som s nimi takmer vôbec nekomunikovala.

 

Na čo najradšej spomínate zo školy?

Tých spomienok je dosť. Nepočujúci majú svoj život, je v podstate trošku iný ako u počujúcich, majú taký ten svoj svet… veľa sme sa nasmiali aj na profesoroch, vychovávateľke apod.

 

Kto (čo) vám najviac pomohol, aby ste školu dokončili?

Spoliehala som sa sama na seba ako aj v súčasnosti.

 

Mali ste na vysokej škole tlmočníka alebo asistenta? Čo všetko ste museli urobiť preto, aby ste zvládli študovať na vysokej škole s počujúcimi študentmi?

Keď som začala robiť v administratíve, nemala som potrebné vzdelanie. Vedúci ekonomického oddelenia, ktorý ma na túto pozíciu prijal, mi navrhol, aby som si diaľkovo urobila potrebné vzdelanie. Nahovorila som moju staršiu sestru a začali sme chodiť spolu. Dnes som v poslednom ročníku na VŠ ekonomickej. Asistenta nepotrebujem, sestra píše všetky poznámky a ja sa sústreďujem na profesora a čítam z pier. Je to veľmi náročne, keďže výučba trvá 8 hodín.

 

Vedia učitelia na VŠ, že ste nepočujúca?

Na prednáškach nie, ale keď mám ústnu skúšku, tak vždy vopred poviem, ale neberú na to ohľad. Robím to len z toho dôvodu, lebo niektorí profesori rýchlo rozprávajú, alebo majú hlavu dole a potom im dobre nerozumiem…

 

Čo by ste odporučili  mladému človekovi, ktorý chce odísť zo školy, pretože sa mu zdá učenie ťažké?

Nie každý má vrodenú schopnosť naučiť sa všetko rýchlo a bez menších problémov. Každý človek si však musí uvedomiť jedno, že aj keď sa mi niečo nechce a keď to musím urobiť, tak to urobím. To isté platí aj pri učení. Škola je v podstate pre každého povinnosť, ktorú by si mal splniť. Keď niekto nechce ísť na vysokú, tak tam nemusí. Ale vzdelanie je aj to, na čom sa odvíja naša budúcnosť, tú si vytvoríme sami. Nenadarmo sa hovorí, že „Trpezlivosť ruže prináša“. Takže určite by som každému odporučila trpezlivosť a trpezlivosť.

 

 Aké je vaše povolanie?

V súčasnej dobe som na materskej dovolenke. V predchádzajúcom zamestnaní som robila administratívnu pracovníčku a momentálne sa chystám na podnikanie. Tých zamestnaní predtým som mala viacej. Vyskúšala som aj fyzickú, manuálnu prácu.

 

Kedy ste sa rozhodli,  že budete robiť (študovať) to, čo robíte teraz?

Popri práci som sa rozhodla študovať, takže to bolo kvôli práci. Nikdy som si nemyslela, že budem robiť v kancelárií, ale asi to tak chcel osud. Vyučila som sa za módnu návrhárku, ale nikdy ma tá práca nelákala. Kedysi nemali SP také možnosti ako sú teraz, boli to len samí stolári, kuchári, krajčírky, kuchárky a pod.

 

Bolo náročné nájsť si prácu po ukončení štúdia?

Pre mňa nie. Robila som aj za málo peňazí. Hlavne, že som mala robotu a príjem, nemusela som tak sedieť doma a nič nerobiť. Robila som v pekárni, pri magnetoch, v sklárni, pri balení krabíc, krajčírku, plastové okná, v čokoládovni, poštovú doručovateľku, tlmočníčku a administratívnu pracovníčku.

 

Čo máte na svojej práci rada?

Že ma motivuje, chuť niečo sama dokázať a hlavne tak pomôcť aj druhým.

 

Čo by ste odporučili nepočujúcemu (nedoslýchavému) dieťaťu, ktoré by chcelo robiť to, čo robíte vy?

Aby sa toho nebálo. Každý má svoje nápady, ktoré raz určite niekto ocení. Hlavne sa nebáť naučiť niečo nové.

 

Kto bol vašou najväčšou oporou ?

Spoliehala som sa sama na seba.

 

Kto bol vaším modelom, keď ste vyrastali?  Inšpiroval vás niekto?

Veľa som čítala knihy, takže by sa dalo povedať, že ma vždy inšpirovali jednotlivé hlavné postavy v románoch.

 

Ktoré 2 vlastnosti  si na sebe najviac ceníte?

Ochotu a hlavne, že nie som závistlivá.

 

Ktoré sú vaše 2 najväčšie úspechy?

Úspešné dokončenie VŠ – bakalár a teraz Mgr.

To, že sa dokážem postarať sama o seba a nie som na nikom závislá.


S akou najväčšou prekážkou ste sa v živote stretli a ako ste ju prekonali?

To, že som sa dokázala vyrovnať s tým, že prečo práve ja som sluchovo postihnutá, a hlavne, že sa už za to nehanbím.

 

Máte nejaké obľúbené motto ktorým sa v živote riadite?

Obľúbene nemám, ale je ich viacero, čo sa mi páčia. „Nikdy nemôže byť tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.“, „Usmej sa, aj zajtra je deň.“, „Aj vo sveta ticha je krása“.

 

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec vo vašom živote, aká by to bola?

Dobre počuť.

 

Aké problémy zažívate v počujúcom svete?

Niekedy nezrozumiteľnosť, neochotu, ohováranie.

 

Aký názor máte na posunkový jazyk?

Je to jazyk nepočujúcich, a kto sa ho naučí tak pochopí, že je naozaj krásny a zaujímavý.

 

Aký názor máte na kochleárny implantát?

V žiadnom prípade by som ho nikomu neodporučila. Určite nie deťom, ani dospelým. Osobne sa poznám s troma ľuďmi, ktorí ho majú, jeden si ho dal urobiť v Prahe, mal po 30-tke a vôbec mu to nepomohlo. Druhá si ho dala urobiť hneď po škole a tiež jej to veľmi nepomohlo. Tretej dievčine ho dali urobiť rodičia, keď ešte bola maličká a teraz vôbec nekomunikuje, nepočuje a myslím, že je na tom horšie ako ostatní nepočujúci.

 

Ako komunikujete s počujúcimi ľuďmi?

Viete, keď som chodila na ZŠ k počujúcim, rozprávala som veľmi dobre. Keď som však začala chodiť do Kremnice k nepočujúcim, naučila som sa posunkovú reč a ako keby som zabudla rozprávať. To máte ako keď sa naučíte cudzí jazyk, ale keď ho dlho nepoužívate a nepočujete, tak ho zabudnete. Keď som sa opäť do rozprávania dostala, tak už je to ok. Teraz sa s počujúcimi bez problémov dohovorím.

 

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastná, že nepočujete?

Samozrejme, veľa krát.

 

Vysmievali sa vám niekedy ľudia, že nepočujete?

Áno, hlavne, že som nevedela dobre rozprávať.

 

S kým sa viac stretávate s počujúcimi alebo nepočujúcimi ľuďmi? Je pre vás dôležité stretávať sa s inými nepočujúcimi?

Mám počujúcu rodinu, priateľa a syna, takže s nimi som v každodennom styku. S nepočujúcimi sa stretávam, keď potrebujem pomôcť, tlmočiť a hlavne každé piatky v klube nepočujúcich. Viete, odmalička som mala takú potrebu byť niekedy odvážnejšia, zhovorčivejšia a hlavne sama sebou. Medzi počujúcimi sa niekedy cítim, že si ma nevšímajú, neprejavujú taký istý záujem ako o moju počujúcu kamarátku, aj keď si to možno iba navrávam. Nepočujúci vedia veľa krát vycítiť, kedy to ten človek myslí úprimne. Keď som v klube, môžem sa vyrozprávať koľko chcem. Viem, že sme si rovnocenní, lebo máme také isté postihnutie a nemusíme sa za to hanbiť. Neviem ako by to fungovalo keby boli napr. všetci nepočujúci a len to málo by boli počujúci….

 

Čím sa podľa vás najviac líši komunita nepočujúcich od počujúcej komunity?

Nepočujúci majú menej informácií, skúsenosti. Nemôžu počuť všetko, nové informácie sa k nim často nedostanú vôbec, alebo neskoro. Nevedia, čo je to počuť hudbu, okolité zvuky a hlavne sami seba. Dokážu sa neustále rozprávať – možno preto, že si nenamáhajú hlasivky… Keď sa niekde ako partia stretnú, tak ich debaty väčšinou trvajú až do rána. Takisto  sú viac otvorenejší napr. v súkromných a sexuálnych témach. Neboja sa povedať pravdu do očí. Nikdy nespievajú a ak aj áno, tak len sami, aby ich nikto nepočul. Počujúci majú výhodu pri výbere povolania, keď ho chcú, môžu ho mať. Pri nepočujúcich to tak nie je. Školu si väčšinou vyberajú takú, aby sa mohli aj v zamestnaní ľahko dohovoriť.

U nás nie je ešte kultúra nepočujúcich tak rozvinutá ako v CZ alebo vo svete. Málo nepočujúcich má záujem o divadlo, o politiku už vôbec… Čo je ale u nich na prvom mieste je šport.

 

Čo by ste povedali dieťaťu, ktoré postupne stráca sluch?

Aby sa toho nezľaklo, pretože sú aj horšie postihnutia ako je strata sluchu. Hlavne, aby sa do seba neuzatváralo, lebo to je to najhoršie, čo môže dieťa stretnúť. Ťažko si potom nájde cestu k niekomu blízkemu.

 

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby nepočujúce deti mali lepší život?

Aby boli vytvorené také podmienky, aby sa nielen deti, ale aj všetci ľudia so sluchovým postihnutím vedeli ľahko orientovať všade tam, kde to potrebujú – napr. v obchode, v kine, v škole, u doktora a pod.