Koľko ste mali rokov, keď si vaši rodičia uvedomili, že dobre nepočujete? Ako na to rodičia prišli?
Ohluchol som v 4 rokoch (praktická hluchota), keď som ochorel na zápal mozgových blán. Mama sa o tom, že nepočujem dozvedela hneď po chorobe.

Narodili ste sa do počujúcej alebo nepočujúcej rodiny?

Rodičia boli počujúci.

Nosili ste od mala načúvacie prístroje? Mali ste ich vtedy radi? Ako je to teraz, používate ich?

V detstve som nenosil načúvací prístroj pravidelne, nemal som ho rád. Teraz ľutujem, že som sa s ním nenaučil počúvať hovorenú reč, aj keď je otázne, či by sa mi to vtedy podarilo, vzhľadom na veľkú stratu sluchu a nekvalitné prístroje. Keby som to vtedy skúsil, teraz by som vedel povedať, či to naozaj pomáha. Momentálne nosím načúvacie prístroje cca 2 hodiny denne, niekedy dlhšie resp. podľa potreby. Keď však nemusím, tak ich nenosím, lebo  ma z dlhšieho používania bolí hlava a potom som viac unavený.

Aké to bolo vyrastať v prostredí, kde všetci hovorili? Vnímali ste, že ste iný?

Príliš som si neuvedomoval, že som iný. Bral som to ako raz dané. No, nie je príjemné byť štatistom pri komunikácii s počujúcimi osobami za jedným stolom a tváriť sa, že takmer všetkému, čo si pri stole povedia, rozumiem. Nezostáva inšie len otravovať a prerušovať rozprávajúcich, aby mi zopakovali o čom komunikovali. Niekedy mi vyhovejú hneď, väčšinou povedia „neskôr ti poviem“, žiaľ neskôr na podrobnosti zvyknú zabudnúť a musím sa uspokojiť s jednou vetou alebo ničím – zabudnú niekedy oni, niekedy ja. Hnevá ma to, ale musím to brať ako daň za hluchotu. Niekedy som „otravnejší“ a počujúci chápavejší, ústretovejší.

Myslím, že  psychicky ma to skôr posilňovalo, dodávalo mi to väčšiu húževnatosť, kdesi vo vnútri sa ozývalo ja vám ešte ukážem…..som Baran a tí sú vraj veľmi prispôsobiví : -) Nikdy mi nenapadlo „ako dobre by bolo keby som počul“, sám tomu nerozumiem, prečo mi to v takých chvíľach neprišlo na um.

Keď sa teraz spätne dívate na to ako ste vyrastali, chceli by ste, aby k vám vtedy rodičia pristupovali inak? Čo by ste odporučili súčasným rodičom?

Myslím, že mama ku mne pristupovala dobre. Počujúcim rodičom by som odporučil, aby so svojim nepočujúcimi deťmi komunikovali takým spôsobom, aby im dieťa bolo schopné nielen porozumieť, ale aj odpovedať (mali spätnú väzbu). Pre rodičov väčšiny nepočujúcich detí od narodenia to znamená, že sa musia naučiť posunkový jazyk, ktorý budú používať súčasne s artikuláciou. Takýmto spôsobom svoje dieťa postupne naučia nielen posunkový, ale aj hovorený slovenský jazyk.

Ako sa u vás doma komunikovalo? Učila sa vaša rodina posunkovať, keď ste vyrastali? Naučili sa rodičia posunkovať teraz, keď ste dospelí?

Doma sme iba rozprávali, posunkový jazyk nebolo treba používať, keďže v čase, keď sa u mňa rozvíjala reč a slovná zásoba som bol ešte počujúci. Ohluchol som až v 4 rokoch.
Mama sa nenaučila posunkovať. Môj názor je, že rodičia, ktorí majú postlingválne nepočujúce dieťa sa nemusia naučiť posunkový jazyk, keďže do poruchy sluchu s dieťaťom komunikovali hovoreným jazykom a pre dieťa je dôležité, aby sa aj naďalej doma komunikovalo hovoreným jazykom. Pre postlingválne nepočujúce dieťa je dôležité, aby sa naučilo počúvať s načúvacími prístrojmi a odzerať. Nie je však na škodu, ak sa dieťa naučí aj posunkový jazyk.

Chodili ste na internátnu školu alebo ste boli integrovaný?

Navštevoval som internátnu školu pre nedoslýchavých, hoci mám od 4 rokov praktickú hluchotu. Bol to najlepší možný výber školy. V bežnej základnej škole by som prejav učiteľky nestíhal a základná škola pre nepočujúcich by bola pre mňa veľmi ľahká.

Domnievam sa, že je omylom posielať ťažko sluchovo postihnuté deti do bežných škôl, pretože sú tam často komunikačne osamotené (komunikačná bariéra) a tým predurčené k skrytému neúspechu, ktorý zo začiatku nikto nechce vidieť. Neskôr je už neúspech zjavný natoľko, že sa nedá prehliadnuť, ale často ani napraviť.

Stretávali ste sa s počujúcimi deťmi?

Cez prázdniny som trávil čas len s počujúcimi deťmi, keďže iných sluchovo postihnutých detí v dedine nebolo. Nebolo to jednoduché, ale ani príliš ťažké. Časom som si vydobyl medzi deťmi na našej ulici vodcovské postavenie a ani biť som sa veľmi nemusel, ale stávalo sa to, hlavne s najväčšími grázlami : -). Mal som dosť kamarátov, v tínežerskom veku som patril k jadru chalanov v dedine. Nikdy som nechýbal na významných akciách (zábavy, oblievačky, záťahy na dievčatá alebo regrútska akcia) :- )

Aké to bolo žiť na internáte ďaleko od rodičov? Ako často ste sa s rodinou videli?

Samozrejme, že mi rodina chýbala. Kedysi neboli voľné soboty a tak som chodil domov iba na prázdniny, Vianoce alebo Veľkú noc. Až  v deviatom ročníku, keď sa zaviedli voľné soboty som začal chodievať domov častejšie – raz za mesiac. Televízia bola vtedy ešte v plienkach a tak ľudia nesedeli doma, ale chodili vonku a stretávali sa.  Sobotu a nedeľu som trávil vonku s počujúcich kamarátmi a kamarátkami. Pamätám sa ako ma veľmi hnevalo, keď som musel už okolo 14h prerušiť vychádzku, narýchlo sa s nimi rozlúčiť a  utekať na autobus. Ak by som neodišiel vtedy, musel by som v pondelok ráno vstávať o 4 hodine ráno.

Na čo najradšej spomínate zo školy?

Konkrétne spomienky na internátnu ZŠ nemám, ale celkovo to boli krásne časy. Vládla tam disciplína a poriadok – kasárenský režim, doteraz si to cením. Skutočné zlé spomienky mám iba na triedneho učiteľa v šiestom ročníku, ktorý nevedel dobre artikulovať a ja som mal problém mu rozumieť. Vtedy som trpel. Okrem šiesteho ročníka som bol vždy vyznamenaný, ale za jeho učiteľovania sa mi predmet slovenský jazyk sprotivil (dovtedy aj potom bol môj obľúbený). Učiteľ ma skrátka demotivoval.  Zo slovenksého jazyka som mal vždy jednotky, uňho to bola trojka. Už vtedy som vedel, že je to nespravodlivé a že ten učiteľ je na škole omylom. Viem si teda predstaviť ako trpia sluchovo postihnutí žiaci na bežných školách, ak majú učiteľky/-ov,  ktorí nevedia artikulovať…

Kto (čo) vám najviac pomohol, aby ste školu dokončili?

Čítanie s porozumením.

Mali ste na vysokej škole tlmočníka alebo asistenta? Čo všetko ste museli urobiť preto, aby ste zvládli študovať na vysokej škole s počujúcimi študentmi?

Pôvodne som chcel ísť na gymnázium pre sluchovo postihnutých na Ječnu do Prahy, ale v Bratislave sa v tom čase po prvýkrát otvoril na učňovskej škole pre SP mládež odbor sádzač (typograf). Po troch rokoch som mal v ruke výučný list a zamestnal sa v kníhtlačiarni v Bratislave, kde som sa preškolil na strojového sádzača. Maturitu som si dorobil neskôr spolu s počujúcimi počas 5 ročného diaľkového štúdia na Strednej priemyselnej škole grafickej v Bratislave (polygrafia). Ako 38 ročný som dokončil diaľkové štúdium na Pedagogickej fakulte UK (vychovávateľstvo pre OVOS).

Na strednej ani na vysokej škole som nemal tlmočníka. Učil som sa z odporúčaných skrípt a literatúry. Myslím, že strednú a vysokú školu som zvládol vďaka schopnosti čítať s porozumením. Bez toho by som bol odkázaný na iných ľudí a sotva by som sa osmelil študovať.

Čo by ste odporučili mladému človekovi, ktorý chce odísť zo školy, pretože sa mu zdá učenie ťažké?

Ak mladý sluchovo postihnutý človek nečíta s porozumením, netreba ho násilím tlačiť na vysokú. Aj keby získal titul, na trhu práce sa s funkčnou negramotnosťou vo svojom odbore veľmi neuplatní. Je pravda, že sa mu síce môže vďaka vysokej škole otvoriť trošku väčší priestor, rozhľad… ale bude to na úkor jeho ekonomického zabezpečenia.

Podľa môjho názoru by mali nepočujúci žiaci, ktorým robí problém čítať s porozumením ísť za remeselníkov (stolárov, maliarov, čalúnnikov, zámočníkov, grafikov, elektromechanikov, murárov, tesárov a pod.), kde by boli na pracovnom trhu konkurencieschopnejší  aj po finančnej stránke by boli na tom lepšie. Už počujem hlasy, že ekonomická stránka (peniaze) nie je všetko, že som spiatočník… Nuž neviem, či je lepšie mať diplom a nedokázať sa uplatniť.

Aké je vaše povolanie?

Moje povolanie je špeciálny pedagóg – vychovávateľ pre osoby vyžadujúce osobitnú starostlivosť so štátnymi skúškami psychopédia, etopédia, surdopédia a špeciálna pracovná výchova. Považujem sa za surdopéda (špeciálneho pedagóga pre sluchovo postihnutých). Mám priame 20 ročné skúsenosti so sluchovo postihnutými žiakmi, ktoré mi umožňujú porovnávať teóriu s praxou iných surdopédov.

Kedy ste sa rozhodli, že budete robiť (študovať) to, čo robíte teraz?

Po skončení učňovskej školy som chcel ísť na vysokú polygrafickú do Lipska (NDR), ale nebolo to reálne, pretože som nemal maturitu. Neskôr som zvažoval ekonomickú univerzitu, ale nakoniec si vybral špeciálnu pedagogiku, pretože sa v polovici 80. rokov pošuškávalo, že špeciálni pedagógovia dobre zarábajú : -).
6 rokov som robil vo veľkom chemickom podniku na personálnom odbore. Mojou náplňou bolo napríklad umiestňovanie podnikových stredoškolákov, vysokoškolákov do prevádzok alebo reklama na nábory do podniku. Zároveň som mal za úlohu vytvoriť pracovno-spoločenské centrum pre sluchovo postihnutých.
Teraz pôsobím na ZŠ internátnej  pre sluchovo postihnutých.

Bolo náročné nájsť si prácu po ukončení štúdia?

Chvalabohu nikdy som nemal problém nájsť si prácu. Boli to iné časy. Teraz by som asi problém mal.

Čo máte na svojej práci rád?

Všetko a nič. Práca vychovávateľa ma uspokojovala, keďže na škole prevládali sluchovo postihnuté deti bez pridruženého postihnutia. Vždy som sa snažil pracovať s vášňou. Teraz? Za pochodu sa trošku preorientovávam. Myslím, že ťažko sluchovo postihnutí žiaci sú na bežných školách omylom, živím nádej, že do škôl pre sluchovo postihnutých postupne pribudne viac sluchovo postihnutých detí, aj detí s kochleárnym implantátom.

Čo by ste odporučili nepočujúcemu (nedoslýchavému) dieťaťu, ktoré by chcelo robiť to, čo robíte vy?

Myslím si, že pre moju prácu sú dôležité tri veci – čítanie s porozumenímm vďaka ktorému som mohol vyštudovať to čo robím a zároveň sa naďalej vzdelávať v odbore, písanie a hovorenie, vďaka ktorým komunikujem s počujúcimi ľuďmi a zároveň posunkový jazyk, ktorý mi umožňuje pracovať s deťmi, ktoré potrebujú budovať slovnú zásobu alebo komunikujú od mala posunkovým jazykom.

Kto bol vašou najväčšou oporou ?

Zvedavosť a tvrdohlavosť. Ale aj ambície, prispôsobivosť ba aj húževnatosť.

Kto bol vaším modelom, keď ste  vyrastali? Inšpiroval vás niekto?

Inšpirácie som zvykol čerpať zo života slávnych ľudí. Tak trochu som sníval svoj sen, že raz… Na to mi boli dobré  knihy, tlač, filmy…

Ktoré 2 vlastnosti  si na sebe najviac ceníte?

Prispôsobivosť a schopnosť nadchnúť sa pre dobrú vec. Je to však malo, chyba mi ťah na bránku a zakončenie.

Ktoré sú vaše 2 najväčšie úspechy?

Nuž ťažko povedať. Radosť som určite mal z vlastných zhudobnelých básní, ktoré som odprezentoval na dvoch koncertoch. Nenašiel som si však čas na zlepšenie a tak sa už ďalšie koncerty neopakovali. Aj získanie diplomu ma potešilo, ale za najväčší úspech asi pokladám moje 37 rokov trvajúce manželstvo :- )
Myslím, že veľkým úspechom bolo aj to, že sme v roku 2005 založili Spolok nepočujúcich pedagógov (SNEPEDA). Plány sme mali smelé, veľké a aj zaujímavé akcie sme robili, no neskôr prišiel útlm a pretrváva doteraz. To ma mrzí. Veľmi som si prial, aby sa nám podarilo presadiť kvalitnú ranú starostlivosť aj u nás na Slovensku, lebo výskumy hovoria, že práve vďaka ranej starostlivosti sa podarí vybudovať slovná zásoba už u detí v ranom veku, čo zabráni neskorším problémom v porozumením pri čítaní.

S akou najväčšou prekážkou ste sa v živote stretli a ako ste ju prekonali?

Dávam si reálne ciele, preto prekážky prekonávať nemusím, ale mrzí ma, že sa mi doteraz nepodarilo presvedčiť viacerých počujúcich rodičov nepočujúcich detí a lekárov o význame posunkového jazyka vo veku od  0-3 rokov. Veľmi by som si prial, aby pochopili, aké dôležité je vybudovanie jazyka v ktorom bude dieťa schopné spontánne reagovať už v rannom veku (prirodzené posunky, posunkový jazyk, artikulácia, odzeranie, obrázky aj písmo). To všetko musí ísť paralelne …

Máte nejaké obľúbené motto ktorým sa v živote riadite?

Neviem, či sa nejakým mottom riadim, ale páči sa mi  „Ži a nechaj žiť“  alebo  „Nesúhlasím s tvojím názorom, ale urobím všetko, aby sa o tvojom názore dozvedeli aj iní ľudia“.

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec vo vašom živote, aká by to bola?

V podstate som spokojný, ale ak by som sa mal ešte raz rozhodnúť, asi by som si vybral štúdium na gymnáziu v Prahe (Ječná) a štúdium špeciálnej pedagogiky by som asi vymenil za štúdium ekonómie.

Aké problémy zažívate v počujúcom svete?

Aj keď s počujúcimi nemám komunikačné problémy, v ich spoločnosti (keď sme pri stole traja) sa cítim nesvoj, v debate môžem zareagovať iba po funuse, keď už to nie je aktuálne,  niekedy nevhodne skáčem do reči a potom si vyčítam, že som nemlčal. Ale pri komunikácii s priateľmi som v pohode.

Aký názor máte na posunkový jazyk?

Posunkovým jazykom sa dorozumievajú nepočujúci, pretože je pre nich najprirodzenejší. Každé nepočujúce dieťa by sa s ním malo stretnúť už v kojeneckom veku. Mal by byť jeho prvý jazyk, ale nemal by zostať jediným. Paralelne s posunkovým jazykom by si malo nepočujúce dieťa osvojovať hovorený jazyk v jeho artikulačnej podobe. Myslím si, že práve preto, že nepočujúce deti nemajú v ranom veku dostatočnú a zmysluplnú komunikáciu v posunkovom jazyku, nenaučia sa v škole poriadne  štátny jazyk (druhý jazyk). Význam posunkového jazyka vidno na nepočujúcich deťoch nepočujúcich rodičov, ktorých úroveň porozumenia a vzdelávania je často o niekoľko priečok vyššia ako u nepočujúcich detí počujúcich rodičov. Ak by si počujúci rodičia dali poradiť nielen od lekárov, ale zvážili aj „praktiky“ nepočujúcich rodičov, pravdepodobne by rozdiel medzi jednotlivými deťmi nebol taký priepastný.

Aký názor máte na kochleárny implantát?

Na kochleárny implantát u malých detí mám iný názor ako lekárska verejnosť. Vychádzam z toho, že väčšina dospelých nepočujúcich, ktorých poznám, nie je nešťastná preto, že nepočuje, ale preto, že nevie čítať s porozumením. Počujúci rodičia si, ale bohužiaľ myslia, že to, čo deťom najviac chýba je sluch. Kochleárny implantát nevie zabezpečiť, aby dieťa vedelo čítať s porozumením, vie iba zabezpečiť, aby dieťa počulo zvuk.. a aj ten je iný ako to čo počujú počujúci.
Nepočujúci rodičia nepočujúcich detí si napríklad neželajú, aby ich dieťa malo kochleárny implantát, lebo vedia, že človek môže byť šťastný aj bez sluchu, dôležitejšie je, aby vedel komunikovať, orientovať sa vo svete a bol čo najviac vzdelaný a informovaný.  K počujúcim rodičom tieto informácie sotva dôjdu a to ma mrzí. S kochleárnym implantátom bude dieťa lepšie počuť iba vtedy, ak sa s ním bude každodenne trénovať (bohužiaľ poznám deti, ktoré majú kochleár, ale rodičia s nimi pravidelne necvičia…v takom prípade bola implantácia úplne zbytočná).
Myslím si, že malým nepočujúcim deťom stačia kvalitné načúvacie prístroje. Pravidelným tréningom s kvalitnými načúvacími prístrojmi môže dieťa dosiahnuť podobné výsledky ako s kochleárnym implantátom. Často totiž nie je rozhodujúci kochleárny implantát ako taký, ale rodičia, pedagógovia a včasná raná každodenná obojstranná komunikácia. Kochleárny implantát má možno oprávnenie u detí, ktoré stratili sluch v neskoršom veku (cca po 10-15 rokoch počutia).

Ako komunikujete s počujúcimi ľuďmi?

S počujúcimi ľuďmi, ktorí dobre artikulujú, komunikujem rád hovoreným jazykom. Ak sa dostanem do styku s osobou, ktorá nevie dobre artikulovať, pomôže mi pero a papier.

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastný, že nepočujete?

Také obdobie nebolo až doteraz…. a aj teraz súvisí iba s finančnou istotou mojej rodiny. Teraz je taká doba, že aj šikovní nepočujúci majú problém nájsť si prácu. Ak v žiadosti o prácu uvedú, že majú stratu sluchu, dopredu ich vylúčia. Ak by som si teda teraz mal hľadať prácu, nielen, že by som sa k sluchovému postihnutiu v životopise nepriznal, ale aj z veku by som si asi musel odpočítať minimálne 10 rokov : – ).

Vysmievali sa vám niekedy ľudia, že nepočujete?

V detstve sa mi niektoré deti posmievali, ale neboli to deti z našej ulice. Mal som však veľa iných počujúcich kamarátov/-tky a tak ma to nijak nepoznačilo.

S kým sa viac stretávate s počujúcimi alebo nepočujúcimi ľuďmi?

Vo voľnom čase som väčšinou s rodinou (manželka je nepočujúca od narodenia, syn a dcéra počujú). V robote sú to nepočujúce deti :- ) a počujúci a nepočujúci kolegovia/-gyne.

Čím sa podľa vás najviac líši komunita Nepočujúcich od počujúcej komunity?

Nepočujúci posunkujú, počujúci rozprávajú, tým sa ich komunity líšia. V každej komunite, v každom  národe sa nájdu rôzne typy a charaktery  ľudí. Osoby z komunity Nepočujúcich to majú v živote ťažšie, keďže  neovládajú poriadne väčšinový jazyk, sú na pracovnom trhu druhou až treťou kategóriou, ich príjmy takisto. Takisto sú o trošku menej informovaní. Od toho sa potom odvíja ich ťažší život, ale to neznamená, že sú menej šťastní.

Čo by ste povedali dieťaťu, ktoré postupne stráca sluch?

V prvom rade by som mu (aj jeho rodine a blízkemu okoliu) povedal, že hluchota nie je choroba a kvalitný načúvací prístroj je pomôcka ako okuliare a dá sa s ním celkom dobre fungovať a žiť, len neslobodno z nárokov na seba zľavovať. Takisto si myslím, že je dôležité rodičom povedať, aby svoje detí neľutovali, lebo deti sami seba nezvyknú ľutovať.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby nepočujúce deti mali lepší život?

Zase sa vrátim k pôvodnej téme. Nepočujúcim deťom treba zabezpečiť ranú starostlivosť a tak im pomôcť získať funkčnú gramotnosť – dopraje im to neskôr slobodu vziať si hocikedy knihu do ruky.