Prvý okamih života…

V sychravom období roku 1979 som sa v jednej nemocnici narodil počujúcim rodičom. Od prvého okamihu som sa rovnako ako ostatné deti rád usmieval na rodičov aj príbuzných a pred známymi aj neznámymi ľuďmi som plakal i džavotal. Keď som mal 10 mesiacov, prestal som džavotať a rodičia sa od lekárov dozvedeli, že som prišiel o sluch. Mamka bola presvedčená, že som prišiel o sluch po podaní ototoxickej injekcie – Streptomycín, keď som bol v 9. mesiaci chorý na zápal priedušiek. Otecko zase tvrdil, že moju stratu sluchu spôsobila dedičnosť, pretože oteckova mamka bola nedoslýchavá a jej brat bol tiež nedoslýchavý. Nedávno sa potvrdila správa z geneticko-molekulárneho vyšetrenia, že moja strata sluchu je spôsobená dedičnosťou.

Momentálne mám na pravej strane stratu sluchu 79 dB – ťažká nedoslýchavosť a na ľavej strane som prakticky hluchý. Na pravom uchu nosím závesný načúvací aparát, ktorý mi pomáha porozumieť reči ľudí a orientovať sa vo zvukoch z okolia. Kedysi som nosil závesný načúvací aparát aj na ľavom uchu, ale prestal som ho používať, nakoľko mi nepomohol porozumieť reči ľudí, iba reagovať na silné zvuky z okolia.

 

Prvé slová…

Vyrastal som v dedinke Slavošovce, ktorá je známa tým, že sa v nej od roku 1817 vyrábal papier a tiež tým, že je rodiskom slovenského rozprávkara Pavla Dobšinského. Od 2 rokov som každý druhý piatok navštevoval logopédiu v Košiciach. Nemal som rád logopedičku a tak som tam tak často nechcel chodiť. Stávalo sa, že pred logopedičkou som často nevedel vysloviť niektoré slabiky, ale pri mamičke sa mi to podarilo. Mamka sa od nej mnohé veci naučila – napr. ako narábať s obrázkami, vyslovovať hlásky alebo slabiky. V pamäti jej však utkveli dva výroky logopedičky: „Romanko sa nikdy nenaučí rozprávať“ a „Romanko sa nikdy nedostane na vysokú školu“.

Mamka našťastie výpovediam logopedičky neverila. Mala pevnú vôľu a každý deň ma učila spoznávať veci, ľudí a zvieratá pomocou obrázkov. Tiež ma učila spoznávať písmená a naučila rozprávať. Prvé slová som začal hovoriť ako 3-ročný a vety ako 6-ročný. Všetky slová vo vetách som však používal v 1. páde.

Prvé slúchadlá, som dostal ako 3-ročný, boli to vreckové (krabicové) slúchadlá. O päť rokov neskôr som ako 8-ročný začal používať závesný načúvací aparát na pravom uchu. Druhý načúvací aparát – na ľavé ucho som dostal až na 2. stupni základnej školy.

Do škôlky…

V prekrásnom meste na východe Slovenska – v Košiciach som navštevoval nielen logopédiu, ale aj otorinolaryngologické oddelenie (ORL). Na základe odporúčania otorinolaryngologičky ma poslali ako 5-ročného do Materskej školy pre nedoslýchavé deti a deti so zvyškami sluchu do Lučenca. Bolo to ďaleko od domova a rodičia to nemali ľahké, odkedy som začal bývať na internáte. V piatok ma brávali domov a v nedeľu vozili späť. V nedeľu mi bolo najhoršie, ráno som sa chcel dívať na rozprávky (Dancúľ, Od Kuka do Kuka), ale namiesto toho som musel ísť na vlak z dediny do Lučenca. Pamätám si, že sa mi nechcelo ísť a tak som zamkol skriňu, v ktorej som mal pripravené veci do Lučenca. Kľúč som hodil za skriňu. Dokonca som zlomil aj varešky na varenie, aby som nemusel ísť do škôlky do Lučenca.

Občas sme zažili nepríjemné chvíle. Cestovali sme s otcom do škôlky a ja som bol často aj napriek svojej strate sluchu tichý. Jednej staršej pani v kupé sa to nepozdávalo a pýtala sa otecka, či som hlúpy a mentálne retardovaný, keď vôbec nerozprávam. Smutné bolo aj to, keď susedia z dediny povedali rodičom, aby ma dali do ústavu, veď majú druhé zdravé dieťa.

Jedného dňa, keď som mal 6 rokov si  rodičia povedali „Dosť!“ a rozhodli sa presťahovať do Lučenca, kde žijú dodnes. Veru neoľutovali, že prišli o svoje zamestnanie. Otecko hneď dostal tú istú prácu v Lučenci a neskôr našla prácu aj mamička. Vtedy som opustil internátny život a začal chodiť domov každý deň. V škôlke som rozprával hovorenou rečou. Naučil som sa tam používať aj zopár posunkov a pomocné artikulačné znaky, ktoré mi pomáhali správne vyslovovať slová. Po dvoch rokoch som nastúpil na Základnú školu pre nedoslýchavé deti a deti so zvyškami sluchu v Lučenci.

 

Základná škola…

Nastúpil som do novej školy, ktorú sa podarilo vybudovať po strastiplnom úsilí na sídlisku Rúbanisko v Lučenci. Riaditeľ – Ondrej Matuška tam viedol tím výborných špeciálnych pedagógov. Našiel som si tam nových priateľov s ktorými sa doteraz stretávam na rôznych akciách nepočujúcich.

V škole prevládala orálna metóda, smelo sa rozprávať iba hovorenou rečou a nesmelo sa posunkovať v triede ani na chodbe počas prestávok. Napriek tomu, že sme museli komunikovať hovorenou rečou, vždy sme si našli miesto, kde sme so spolužiakmi posunkovali. Slovenský posunkový jazyk som sa naučil od rovesníkov – nepočujúcich detí nepočujúcich rodičov.

V učení som dosahoval výborné výsledky a celých 9 rokov patril v triede medzi najlepších. Na konci každého školského roka som za výborný prospech dostal knihu. Bavilo ma nielen učenie, ale aj v športe. Vďaka rôznorodým krúžkom na základnej škole sa zo mňa stal zdatný všestranný športovec. Absolvoval som plavecký, futbalový, športový krúžok a krúžok branného preteku. Okrem toho som si rozvíjal zručnosti v krúžku šikovných rúk a na počítači.

Už na základnej škole ma vychovávali tak, aby som veľa čítal. Školské knihy som si s radosťou brával domov, aby som ich znova mohol čítať. Rodičia z toho mali veľkú radosť. Ako piatak som začal sám čítať celú povinnú literatúru – boli to Jano a Čenkovej deti od majstra pera Fraňa Kráľa. Veľa som čítal aj rozprávky od Pavla Dobšinského.

Na rozdiel od čítania, písanie mi nešlo dobre. Slohové práce som neznášal a boli pre mňa strašiakom. Po oprave vyzerali moje slohové práce ako „červené more“ chýb.

Na 1. a 2. stupni základnej školy som zvládal učivo veľmi dobre, vďaka výbornému prístupu špeciálnych pedagógov a rodičov. Horel som však túžbou vedieť, naučiť sa a spoznávať viac –  dosiahnuť rovnocennú úroveň vedomostí, ktoré majú počujúci. V 9. triede začala naša základná škola pre deti so sluchovým postihnutím spolupracovať so susednou základnou školou Ladislava Novomeského v Lučenci. Vtedy som začal chodiť spolu s dvoma spolužiačkami na vybrané predmety (matematika, chémia, zemepis) do tejto školy. Tam som zistil, že sa svojimi vedomosťami vyrovnám počujúcim spolužiakom. Integrácia však prinášala aj určité úskalia. Prišiel som do styku s učiteľmi, ktorí nemali skúsenosti v prístupe k žiakom s poruchou sluchu, musel som sa prispôsobiť rýchlejšiemu tempu a väčšiemu rozsahu preberaného učiva.

Posledný školský rok na základnej škole som sa nevedel rozhodnúť na ktorú strednú školu mám ísť. Viacerí pedagógovia ma nabádali, aby som šiel na gymnázium. V tom čase gymnázium pre žiakov so sluchovým postihnutím na Slovensku ešte neexistovalo. Byť sám integrovaný na gymnáziu pre počujúcich sa mi zdalo dosť ťažké. Rozhodol som sa preto ísť  na Strednú pedagogickú školu v Lučenci, odbor učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo, pretože v tom čase mala táto škola už 2-ročné skúsenosti s integráciou študentov s poruchou sluchu. Na rozlúčke s deviatakmi som pred pedagogickými pracovníkmi, rodičmi a inými osobami vyhlásil, že by som po skončení strednej školy rád išiel na vysokú školu. Splnilo sa mi to?

Stredná škola…

Budova, do ktorej som vstúpil, patrila najstaršej škole v Lučenci. Postavili ju v 19. storočí a v rokoch 1939 – 1945 túto budovu navštevovali aj nepočujúci žiaci. V čase, keď som tam nastúpil, niesla názov Stredná pedagogická škola, neskôr ju premenovali na Pedagogickú a sociálnu akadémiu. Nebolo to ľahké. Väčšina spolužiakov bola počujúca a stredoškolskí učitelia nemali skúsenosti so študentmi s poruchou sluchu. Musel som sa preorientovať z doterajšieho spôsobu vyučovania v podaní špeciálnych pedagógov. V triede som sedel v prvej lavici vedľa počujúcej spolužiačky. Keď učiteľka diktovala učivo, musel som od spolužiačky odpisovať učivo priamo na hodinách. Občas mi chýbali poznámky, ktoré som potom musel dokončiť doma. Poznámky odpísané od spolužiačky sa mi často zdali neprehľadné a nesystematické. Všetko mi spolu splývalo, pretože boli písané od začiatku do konca bez odstavcov a pointy bývali sem-tam nedokončené. Keď som nechápal obsah učiva, vždy som doma požiadal mamku, aby mi ceruzou podčiarkla dôležité vety v poznámkach, alebo ich obsahovo upravila. Takýto spôsob mi zo začiatku pomohol. Neskôr, vo vyšších ročníkoch som sa už snažil učivo spracovať sám. Keďže som v škole dosahoval dobré výsledky, moja príprava často poslúžila aj iným spolužiačkam s poruchou sluchu.

V triede som našťastie nebol sám stratený medzi počujúcimi. Mal som tam 3 spolužiačky s poruchou sluchu zo základnej školy a 1 zo základnej školy v Prešove. Držali sme spolu po celé 4 roky. Počas veľkej prestávky sme sa stretávali vonku na dvore s ďalšími aspoň 10 rovesníkmi s poruchou sluchu. Pamätám si, že sme vytvorili veľký kruh, v ktorom sa komunikovalo v slovenskom posunkovom jazyku. Bola to taká malá školská komunita nepočujúcich, v ktorej som sa cítil najlepšie.

Štúdium na pedagogickej a sociálnej akadémii sa mi osvedčilo. Získal som viacej skúseností ako komunikovať s počujúcimi, pochopil ich život a kultúru, ktorá je o niečo odlišnejšia od kultúry nepočujúcich. Rapídne sa mi rozšírila slovná zásoba a to hlavne v odborných predmetoch (pedagogika, psychológia, špeciálna pedagogika). Výhodou bolo, že pedagogická a sociálna akadémia zamestnala špeciálneho pedagóga Ondreja Matušku zo základnej školy, ktorý sa venoval študentom s poruchou sluchu v rámci vyučovacieho predmetu komunikačné zručnosti (2x do týždňa). Tento predmet sme mali namiesto hry na hudobnom nástroji. Na hodine nám vysvetľoval odborné výrazy z oblasti pedagogiky a psychológie  a prebral s nami aj učebnú látku.

Okrem pozitív boli na škole aj negatíva. Za najväčší nedostatok som považoval neprítomnosť tlmočníka na vyučovacej hodine. Chýbal nám hlavne pri frontálnom skúšaní, keď učiteľ kládol žiakom otázky a vyvolal niekoho, kto sedel za mnou. Chcel som vedieť odpoveď, ale nedozvedel som sa nič, pretože som sluchom dobre nerozumel a očami som nemohol odzerať, lebo som za seba nevidel na ústa daného študenta. Keby bol vtedy pri mne tlmočník, tak by mi to všetko pretlmočil. Učiteľ občas doplnil výklad zaujímavými výrokmi, úsmevnými príhodami, skúsenosťami a poznatkami, ale ja som sa nič z toho nedozvedel, pretože sa mi pri rýchlej výmene informácií ťažko odzeralo z úst.

Pred ukončením strednej školy…

Posledný ročník strednej školy býva občas ťažký, keď sa študent musí rozhodnúť, čo bude robiť ďalej – ísť na vysokú, hľadať si prácu v zahraničí alebo na Slovensku, prípadne ostať  nezamestnaný?

Ako som už spomenul, už na základnej škole som avizoval, že by som rád pokračoval na vysokej. Chcel som študovať špeciálnu pedagogiku. Prvou možnosťou bola pedagogika sluchovo postihnutých v kombinácii s predškolskou pedagogikou v Bratislave. Tu mi však skrížili plán tým, že mi nebola umožnená výnimka z hudobnej výchovy, ktorá bola k štúdiu potrebná. Pri talentových a prijímacích skúškach by som tak prišiel o potrebné body z hudobnej výchovy. To sa stalo môjmu nepočujúcemu kamarátovi, ktorý neuspel len pri hudobnej výchove. Pre istotu som si podal prihlášku  na podobný odbor – vychovávateľstvo pre osobitnú starostlivosť.

Druhou možnosťou bolo štúdium na Prešovskej univerzite, odbor pedagogika mentálne postihnutých. Vďaka pochopeniu vedúceho katedry, dekana pedagogickej fakulty a tiež zásluhou Ondreja Matušku, ktorý učil na tamojšej vysokej škole, mi udelili potrebnú výnimku z hudobnej výchovy. Na základe odporúčania vedúceho katedry som niekoľkokrát navštívil prípravné doučovanie na talentové a prijímacie skúšky v Prešove.

Tretiu prihlášku som si podal na odbor sociálna práca na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Po podaní prihlášok na tri vysoké školy som sa sústredil na maturitu a v máji ju úspešne zložil s výbornými výsledkami. Začiatkom júna som absolvoval na Prešovskej univerzite 2-dňové prijímacie a talentové skúšky (telesná výchova, výtvarná výchova, psychologický test, slovenský jazyk, matematika a na záver osobný pohovor). Keď som sa dozvedel o vynikajúcej správe, že som prijatý na vysokú školu, bol som veľmi šťastný. Splnil som si nielen vlastný sen, ale aj prianie rodičov. Na ostatné prijímacie skúšky som už nešiel.

Začiatkom júla ma čakala ešte skúška z autoškoly, ktorú som tiež úspešne zvládol. Takto sa uzavreli niekoľko mesačné prípravy na skúšky. Bol to pre mňa šťastný rok 1999.

Vysoká škola…

V Prešove, v treťom najväčšom meste Slovenska, sídli základná a stredná škola pre žiakov so sluchovým postihnutím i Prešovská univerzita. Na katedru špeciálnej pedagogiky (možno aj celej pedagogickej fakulty) som vstúpil ako prvý študent so zdravotným postihnutím. Opäť to nebolo jednoduché. V prvých troch rokoch, keď sa vyučovali prevažne všeobecné vyučovacie predmety, mala ku mne drvivá väčšina vysokoškolských učiteľov prístup rovnaký ako k počujúcim spolužiakom. Chýbali im znalosti zo špeciálnej pedagogiky. Štúdium, skúšky aj zápočty som napriek tomu zvládol dobre. V posledných rokoch ma učili vysokoškolskí učitelia z katedry špeciálnej pedagogiky. Vedeli ako ku mne pristupovať, ale skúšali ma ako rovnocenného s počujúcimi. Štúdium som zvládol aj zásluhou výborných spolužiačok, ktoré mi ochotne požičiavali zošity na odpísanie poznámok, pomáhali mi pri príprave na vyučovanie, sem-tam mi artikulačne tlmočili na hodinách, alebo písomne zaznamenali dôležité informácie. Niektoré hodiny sa mi zdali neefektívne využité, pretože som nestíhal vždy odzerať, prípadne som už bol z neustáleho odzerania úst prednášajúcich unavený. V Prešovskom kraji bol vtedy akútny nedostatok tlmočníkov slovenského posunkového jazyka. Snažil som sa pripravovať na vyučovanie svedomito a poctivo a preto som musel viac študovať odbornú literatúru. Pomohli mi však aj dobré vedomosti a poznatky zo strednej školy, hlavne z predmetov pedagogika a psychológia. Na konci vysokoškolského štúdia som úspešne zložil štátnice a obhájil diplomovú prácu (konzultantom bol Ondrej Matuška).

Na rozdiel od pedagogickej a sociálnej akadémie som bol na internáte sám medzi počujúcimi. Každá streda večer bola pre mňa sviatkom, pretože som sa mohol stretnúť s nepočujúcimi rovesníkmi. Na základnej škole pre žiakov so sluchovým postihnutím sme potom spolu hrávali volejbal alebo futbal.

Prvé zamestnanie…

V metropole Slovenska v Bratislave vznikla prvá škola pre nepočujúce deti na Slovensku v roku 1833. Do tejto školy s názvom Základná škola pre žiakov so sluchovým postihnutím na Hrdličkovej ulici v Bratislave som v roku 2004 nastúpil ako vychovávateľ nepočujúcich žiakov I. stupňa. Pracoval som tam celé 3 roky. Popri práci vychovávateľa som rok a pol pracoval na skrátený úväzok ako učiteľ. Posledný rok som sa popri práci vychovávateľa venoval ako šéfredaktor časopisu Infonep, ktorý bol určený pre nepočujúcich čitateľov a ich priateľov.

Malý doktorát…

Počas prvého roku práce na škole som si uvedomil, že mi ešte stále chýbajú mnohé vedomosti a zručnosti. Rozhodol som sa preto podať prihlášku na rigorózne štúdium v odbore učiteľstvo pre špeciálne školy – pedagogika sluchovo postihnutých na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr som obhájil rigoróznu prácu s názvom Postoje počujúcich pedagógov škôl pre sluchovo postihnutých k sluchovo postihnutým kolegom vo výchovnom a vyučovacom procese a zložil rigorózne skúšky. Získal som titul PaedDr. v roku 2009.

 Posunkový jazyk…

Slovenský posunkový jazyk je prirodzený jazyk komunity slovenských nepočujúcich a plnohodnotný komunikačný systém. Je to krásny jazyk s bohatou posunkovou zásobou a zaujímavou gramatikou. Slovenský posunkový jazyk nie je pre mňa materinským jazykom. Začal som sa ho učiť v materskej škole a osvojil na základnej škole v styku s nepočujúcimi. Dodnes ho používam pri komunikácii s nepočujúcimi i nepočujúcou manželkou. Budem ho používať aj s dcérenkou.

V jeseni roku 2006 sa na Slovensku organizovalo školenie pre nepočujúcich lektorov posunkového jazyka zastúpené českými nepočujúcimi lektormi. Uvedomil som si, že ma fascinuje teória posunkového jazyka a preto som sa rozhodol, že si viac osvojím teóriu jazykovedy posunkového jazyka a kultúry nepočujúcich. Napriek tomu, že som sa s posunkovým jazykom a kultúrou nepočujúcich stretával každodenne, veľa som o nich stále nevedel. Na jar som si preto podal prihlášku na vysokú školu do Prahy, kde ma po skúškach prijali. Zanechal som prácu v škole, ale naďalej, až do roku 2010, som sa venoval redaktorčeniu časopisu Infonep.

Vysoká škola pražská…

V roku 1998 otvorili na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, na Ústave českého jazyka a teórie komunikácie samostatný odbor s názvom „Čeština v komunikácii nepočujúcich“. Tento odbor sa zameriava na teóriu jazykovedy posunkového jazyka, kultúru nepočujúcich a písanú češtinu nepočujúcich. Štúdium v Prahe ma milo prekvapilo mnohými pozitívami. Na každej hodine som mal k dispozícii tlmočníka českého posunkového jazyka, vďaka ktorému som všetkému rozumel. Získal som tak omnoho viac informácií, ako kedysi, keď som musel odzerať z úst vysokoškolských učiteľov z Prešova. Poznámky som si nemohol písať, pretože som musel sledovať tlmočníka, ktorý tlmočil výklad učiteľov. Mal som však  zapisovateľku poznámok, ktorá mi posielala poznámky e-mailom. Očarili ma aj nepočujúci vysokoškolskí učitelia, ktorí prednášali v českom posunkovom jazyku. Titul bakalára som obhájil prácou s názvom Porovnávanie podoby posunkovej zásoby českého posunkového jazyka a slovenského posunkového jazyka pre oblasť rodina. V magisterskom štúdiu som už nepokračoval, nakoľko bolo zamerané na teóriu jazykovedy českého jazyka.

Ďalšie zamestnanie na Slovensku…

„Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich“ je občianske združenie a zároveň chránené pracovisko, kde pracujú 4 nepočujúci a 1 pracovná asistentka. „Myslím“ sa venuje výučbe slovenského posunkového jazyka, organizuje kultúrne aktivity, vydáva knižné a multimediálne publikácie v oblasti jazyka a kultúry nepočujúcich. Pracujem tam už tretí rok ako lektor kurzov slovenského posunkového jazyka. Venujem sa výskumu slovenského posunkového jazyka, píšem odborné príspevky a publikácie o slovenskom posunkovom jazyku a spoluorganizujem kultúrne aktivity. Na web stránke www.nepocujuci.sk uverejňujem články o kultúre nepočujúcich. Zároveň píšem do elektronického časopisu Myslímovinky. V tomto roku – 2012 chodím v rámci projektu prednášať o základnej teórii posunkového jazyka na Masarykovu univerzitu v Brne.

Život okrem práce a štúdia…

Život je krásny, keď ho človek môže naplniť, môže mať svoju rodinu a prežívať krásne chvíle so svojimi priateľmi.

Som šťastne ženatý s nepočujúcou Veronkou, s ktorou mám dcéru, ktorá len nedávno prišla na svet. Voľný čas trávim s nimi. Okrem toho ma baví šport. Aktívne sa venujem tenisu, volejbalu a plážovému volejbalu. Počas zimného obdobia trénujem s nepočujúcimi každú sobotu volejbal na Strednej odbornej škole pre žiakov so sluchovým postihnutím v Bratislave. Chodíme aj na volejbalové turnaje. V roku 2007 som reprezentoval Slovensko vo volejbale v Belgicku. Počas letného obdobia trénujem s nepočujúcimi plážový volejbal na športovom areáli občianskeho združenia Športový klub Nepočujúci Štart 1947 Bratislava, ktorého som členom. S nepočujúcimi občas trénujem aj tenis na tenisovom kurte Základnej školy pre žiakov so sluchovým postihnutím na Hrdličkovej ulici v Bratislave.

Okrem športu rád čítam rôzne odborné knihy, chodievam do kina na filmy s titulkami, doma sledujem filmy s titulkami v televízii alebo na DVD-ROM. Rád sa zúčastňujem na rôznych aktivitách nepočujúcich – kultúrnych, športových, klubových a pod.

Som členom niekoľkých občianskych združení. Od roku 2003 do roku 2007 som bol predsedom Spolku nepočujúcich pedagógov. V rámci tejto funkcie som zostavoval zborníky: Život n/Nepočujúcich a osôb s kochleárnym implantátom (2007), Žiaci a študenti so sluchovým postihnutím v školskej integrácii (2007) a Pedagóg so sluchovým postihnutím vo výchovno-vzdelávacom procese (2007). V spolupráci s 2 autorkami som sa podieľal na tvorbe: zborníka Dramatická výchova a Sign Writing ako prostriedky výchovy a vzdelávania sluchovo postihnutých (2008), knižnej publikácie Tichou rukou písané (2008), DVD-ROM Rozprávky v posunkovom jazyku (2008). V spoluautorstve som vydal publikáciu (kniha + DVD-ROM) s názvom Nepriame pomenovania v slovenskom posunkovom jazyku (2009). Okrem toho som bol členom Asociácie Nepočujúcich Slovenska a zostavil zborník s názvom Problematika osôb s poruchou sluchu v sociálnej oblasti (2010). V rámci občianskeho združenia Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich som vydal publikácie: Úvod do kultúry a sveta Nepočujúcich (2011) a Slovník slovenského jazyka a slovenského posunkového jazyka pre oblasť rodina (2012) (CD-ROM, II. prepracované vydanie). Čoskoro sa s manželkou chystáme vydať publikáciu (kniha + DVD-ROM) s názvom Špecifické posunky v slovenskom posunkovom jazyku (2012). Som tiež členom Českej komory tlmočníkov posunkového jazyka, kde mám preukaz certifikovaného tlmočníka medzinárodného posunkovania.

Jazykové zručnosti…

V súčasnosti by mal človek ovládať niekoľko jazykov a tak sa o to snažím aj ja.

V komunikácii s rodičmi, bratom, príbuznými, rôznymi ľuďmi z verejnej správy (keď sa vyžaduje osobný kontakt pri vybavovaní formalít) i rôznymi ľuďmi z pracovnej brandže  používam hovorený jazyk, čiže slovenčinu.

V komunikácii so svojou manželkou, jej rodičmi a inými nepočujúcimi používam slovenský posunkový jazyk – prirodzený jazyk komunity Nepočujúcich, ktorý im je bližší a zrozumiteľný než hovorený jazyk. Na konferenciách, odborných seminároch a rôznych aktivitách, udalostiach (napr. uvítanie dieťaťa, svadba) využívam pre lepšie porozumenie tlmočníka slovenského posunkového jazyka.

V komunikácii s dcérenkou používam striedavo hovorený i posunkový jazyk, aby dcérenka ovládala 2 jazyky, jazyk väčšiny a jazyk menšiny, v ktorej sa pohybujú jej rodičia.

Písanú slovenčinu používam v emailoch, SMS, chate, v odborných príspevkoch, vo formalitách a pod.

V osobnej komunikácii so zahraničnými nepočujúcimi používam medzinárodné posunkovanie, ktoré je odlišné od slovenského posunkového jazyka.

Pre písomnú komunikáciu so zahraničnými nepočujúcimi alebo pre účasť na rôznych akciách nepočujúcich ovládam základy angličtiny.

Pre získavanie informácií z internetu, novín, časopisov, teletextu, kníh, formalít, zbierky zákonov, zo skrytých i otvorených titulkov relácií, filmov a pod. potrebujem mať dobrú zručnosť a to čítanie s porozumením.

To sú jazykové zručnosti, ktoré potrebujem v každodennom živote. Som rád, že ovládam posunkový jazyk a nesúhlasím s názorom niektorých zdravotníckych alebo pedagogických pracovníkov, že posunkový jazyk je menejcenný jazyk, keďže ho dobre neovládajú ako taký. Vďaka štúdiu v Prahe mám znalosti z jazykovedy posunkového jazyka a tak ho viem porovnať s jazykovedou hovoreného jazyka.

Na záver…

Počas stredoškolského a vysokoškolského štúdia i rôznych zamestnaní, či prác sa riadim citátom od Ondreja Matušku: „Treba držať ruku na pulze pokroku, nezaostávať v práci za najlepšími.“

A zopár otázok na záver:

Čo by ste odporučili nepočujúcemu (nedoslýchavému) dieťaťu, ktoré by chcelo robiť to, čo robíte vy?

V prvom rade vrelo odporúčam každému nepočujúcemu alebo osobe s poruchou sluchu, aby sa stala nezávislou, sebestačnou osobnosťou, aby bola čo najmenej odkázaná na svojich rodičov, prípadne iné osoby. Zároveň odporúčam, aby veľa čítali knihy a tlač a získali tak informácie, ktoré sú užitočné a potrebné pre život. Tak sa nepočujúci alebo osoba s poruchou sluchu stane úspešnou osobou v našej spoločnosti.

Kto bol vaším modelom, keď ste vyrastali? Inšpiroval vás niekto?

Nie, nemal som nejaký model, vzor. Sám v sebe som veril, že sa vyrovnám počujúcim. Počujúci boli pre mňa inšpiráciou, aby som niečo dosiahol ako oni, a nieže by som im závidel.

Ktoré 2 vlastnosti  si na sebe najviac ceníte?

Pevná vôľa a ambicióznosť.

Ktoré sú vaše 2 najväčšie úspechy?

Nemôžem hodnotiť len dve najväčšie úspechy, cením si každý úspech, ktorý som dosiahol a je ich niekoľko.

 Aký názor máte na kochleárny implantát?

Baviť sa o tejto téme je veru citlivé. Je treba si uvedomiť, že nestačí, keď má dieťa kochleárny implantát, že hneď po implantovaní bude dobre. Dieťa s KI bude neustále vyžadovať dobrú starostlivosť hlavne zo strany rodičov, odborníkov i okolia.

Napriek tomu, že naša dcéra má nejakú stratu sluchu, nedal by som jej kochleárny implantát…aj bez neho sa dá krásne žiť.

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastí, že nepočujete?

Nie, nikdy. Spomínali mi to aj rodičia, že som nikdy nepociťoval ľútosť, žiaľ nad stratou sluchu.

Čím sa podľa vás najviac líši komunita nepočujúcich od počujúcej komunity?

Každý človek vyhľadáva svoju spoločnosť, v ktorej sa cíti najlepšie. Ja sa cítim najlepšie v komunite nepočujúcich, pretože zdieľame rovnaký jazyk, čiže posunkový jazyk, ktorý je nám bližší. Môžeme sa rozprávať o všetkých témach. To ale neznamená, že sa identifikujem iba s nepočujúcimi. Mám aj ďalšiu identitu, ktorá je mojou súčasťou, keď sa pohybujem v majorite počujúcich ľudí našej vlasti. Výrazným rozdielom komunity nepočujúcich od majority počujúcich je používanie jazyka, s ktorým je zviazaná kultúra, spoločenské zvyklosti a pravidlá komunikácie.

Čo by ste povedali dieťaťu, ktoré postupne stráca sluch?

Pokiaľ ide o dieťa, tak aby sa nebálo toho, čo mu priniesol život. Nebude osamelé vo svete počujúcich, lebo je nás veľa nepočujúcich. Je dôležité, aby sa neuzavrelo do seba, aby sa stretávalo s rovesníkmi s poruchou sluchu, prípadne sa naučilo komunikovať v posunkovom jazyku.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby nepočujúce deti mali lepší život?

Zlepšiť služby, viac prístupnosti, napr. aby deti si mohli pozerať rozprávky s titulkami v televíziách, v kinách, na DVD-ROM, aby si tiež mohli pozerať rozprávky v slovenskom posunkovom jazyku v televíziách a na DVD-ROM. Prial by som si, aby mali k dispozícii tlmočníka slovenského posunkového jazyka počas divadelných predstavení, rôznych predstavení pre deti, aby mohli porozumieť, prežívať emócie a vnímať čaro estetična.

Je pre vás komunikácia v posunkoch ľahšia ako orálna reč…alebo je vám to jedno.

Dieťa (človek), ktoré nemôže vnímať sluchom, kompenzuje sluch zrakom. Práve posunkový jazyk je vizuálno-motorický jazyk, ktorý sa vníma zrakom a prejavuje pohybom rúk a preto je často bližší a zrozumiteľnejší. V porovnaní s hovoreným jazykom, ktorý je audio-orálny, vníma sa sluchom a prejavuje sa vyslovovanými hláskami z úst sa prostredníctvom posunkového jazyka rýchlejšie vníma komunikácia, svet, ale aj udalosti okolo nás. Myslím si, že je dôležité, aby deti ovládali oba jazyky a nevnímali jeden z nich ako menej podstatný.

Čo počujete bez načúvacích prístrojov? Ako si dokážete odkontrolovať reč, keď sa nepočujete?

Bez načúvacích aparátov na ľavom uchu nepočujem nič a na pravom uchu počujem len silný hluk, buchot, silný rev, silný plač a pod. Bez načúvacích aparátov som ale stále schopný odzerať. Pre dobré porozumenie je veľmi dôležité vycvičiť sa v odzeraní, mať dobrú slovnú zásobu a poznať situáciu, v ktorej sa konverzácia odohráva.

Myslíte si, že by malo pre počujúcich rodičov nepočujúcich deíi zmysel stretávať sa s dospelými nepočujúcimi ľuďmi? Ak áno, prečo? Kde by ich pripadne mohli stretnúť?

Jednoznačne áno. Stretávať by sa mohli napríklad v bratislavskom rodinnom centre Prešporkovo, kde sa zdržiavajú aj nepočujúce mamičky nepočujúcich alebo počujúcich detí, ďalej v školách pre žiakov so sluchovým postihnutím, na rôznych vzdelávacích a kultúrnych aktivitách nepočujúcich a sociálno-rehabilitačných programoch. Väčšina počujúcich rodičov si nevie predstaviť, ako žijú nepočujúci v našej spoločnosti, akú prácu vykonávajú, kam chodili do školy, či majú rodinu, či sa zúčastňujú na rôznych aktivitách, ako strávia svoj voľný čas, či nie sú izolovaní od sveta, či môžu študovať na vysokých školách, aké kompenzačné pomôcky využívajú i aké služby a pod.