Koľko ste mali rokov, keď si vaši rodičia uvedomili, že dobre nepočujete? Ako na to rodičia prišli?

Mala som približne rok a pol, keď rodičia zistili, že nepočujem. Viackrát som nereagovala na volania, potom to skúšali búchaním na niektoré veci, tiež nič. Tým sa začali postupne vyšetrenia. Ako trojročná som začala chodiť do MŠ pre SP v Bratislave na Hrdličkovu.

Narodili ste sa do počujúcej alebo nepočujúcej rodiny?

Narodila som sa ako úplne nepočujúca počujúcej rodine. Bol to pre nich šok, keďže vtedy v r.1985 neboli ešte také dostupné informácie ako dnes.

 

Nosili ste od mala načúvacie prístroje? Mali ste ich vtedy radi? Ako je to teraz, používate ich?

Ako malá som nosila načúvacie prístroje, no na ZŠ som ich skoro neznášala pre rôzne zvuky, ktoré som nevedela rozoznať. Nemala som z nich žiaden osoh. Na SŠ som ich úplne prestala nosiť a doteraz mi vôbec nechýbajú. Len som sa troška rečovo zhoršila. Rodičom ale odporúčam, aby ich deti nosili načúvacie prístroje a to neustále – je to dôležité kvôli rečovému vývinu!

Čo počujete bez načúvacích prístrojov? Ako si dokážete odkontrolovať reč, keď sa nepočujete?

Nepočujem vôbec nič, len cítim zvuky ako sú buchot a tak. Napríklad sirénu sanitky, keď prefrčí popri mne, vôbec nepočujem – musím si dávať väčší pozor. Viem, že keď som kedysi nosila aparát, tak som celkom dobre rozprávala a ako som ho prestala nosiť, tak som sa zhoršila. Niekedy si neuvedomím, že v zápale diskusie pomaly začnem zvyšovať hlas až kričím. Potom ma na to musí niekto upozorniť.

 

Prečo ste podľa vás nemali osoh z načúvacích prístrojov? Veľká strata sluchu, nekvalitné prístroje alebo niečo iné?

Nebola som trpezlivá, aby som sa naučila nejaké zvuky, či slová rozoznať Možno to bolo ťažké aj kvôli úplnej strate sluchu. Jednoducho neboli pre mňa pohodlné… No priznávam sa, že som sa aj troška hanbila ich nosiť, radšej som si ich schovávala pod dlhé vlasy, boli to pre mňa také škaredé mašinky :- ) Dnes je to iné, sú krajšie, menšie, farebnejšie. No už sa k nim teraz nevrátim, odvykla som si až priveľmi :- )

Aké to bolo vyrastať v prostredí, kde všetci hovorili? Vnímali ste, že ste iná?

Pre mňa normálne, nevidela som v tom žiadne prekážky. Všetci sa so mnou od malička pekne rozprávali a bavili, tak som s tým nemala problém. Mám o rok a pol staršiu sestru, ktorá počuje a práve s ňou mám výborný vzťah, spolu sme sa von chodievali hrávať s jej spolužiakmi. Niektoré decká na mňa kukali ako na neviemčo, a to mi aj vadilo, ale naučila som sa si to nevšímať. Najradšej spomínam na to, ako som sama chodievala o poschodie nižšie k susede, ktorá mala 3 deti. Dve z nich a ja sme sa spolu v lete kúpavali vo vani, výborne sme sa pri tom bavili. Keď ma mamina prišla zobrať, tak bola prekvapená, čo robíme v tielkach vo vani J Bola som riadne nezbedná. Pamätám si, že mi mamina spomínala, že som jej raz ako 6 ročná na balkóne povedala, že chcem skočiť dole. Keď mamina povedala, že nemôžem, tak som odpovedala, že ,,ja mám padák“ a tľapkala som si po pleci :- ) Dnešné nepočujúce deti ani nevedia, čo to je.

 

Keď sa teraz spätne dívate na to ako ste vyrastali, chceli by ste, aby k vám vtedy rodičia pristupovali inak? Čo by ste odporučili súčasným rodičom?

V rodine som bola šťastné dieťa, všetci sa so mnou normálne hrali, pekne sa mi venovali. Rodičia, starí rodičia, sestra, krstní rodičia, im som vďačná za krásne detstvo. Je to skvelé, keď sa rodičia intenzívne venujú deťom. Ocino bol poľovníkom a tak sme skoro každý víkend chodili do pola, naučil ma tam rôzne slová. Napríklad sme našli líščiu noru, tak mi ju ukázal a na dlaň napísal ,,nora“. Je dobré, keď sa rodičia spolu s deťmi hrajú a hlavne čítajú knihy. Ja som knihy milovala a mám ich rada doteraz. Je treba viesť deti od útleho veku ku knihám, inak ako starší budú mať veľmi slabú slovnú zásobu a budú pri vybavovaní, či podobných záležitostiach viac odkázaní na druhých. Mne síce moja mamina pomáha, ale len pri zložitejších veciach. Bežné veci si vybavím sama.

Ako sa u vás doma komunikovalo? Učila sa vaša rodina posunkovať, keď ste vyrastala? Naučili sa posunkovať teraz, keď ste dospelá?

Rodičia neposunkovali, len pár základných slov. Keď som mala okolo 4-5 rokov, používali sme gestá. Ako pod jesť, ideme maľovať, ideme k babke dole (bývala na konci dediny, troška dole kopcom, tak sa ľahko ukázalo, že smerom dole). Okolo 6-7 rokov som rozumela jednoduchým vetám, ktoré sa už potom rýchlejšie rozvíjali do zložitejších viet, keď som začala chodiť do školy a neustále čítala knihy. Nemala som problém s odzeraním z úst iného človeka. Ocino mi písal písmená na dlaň, keď som mu nerozumela. Dnes sú s posunkami rovnako ako kedysi. Sestra vie prstovú abecedu.

Chodila ste často k logopédovi? Alebo prišlo hovorenie samo?

Cvičili sme doma pred zrkadlom s rodičmi, aj so starými rodičmi – hlavne s dedkom. Chodili sme aj k výbornej logopedičke do Trnavy a ešte k tomu som mala logopédiu aj v škole. Tak všetko dokopy. Je pravda, že stále nerozumiem všetkému, závisí to od toho ako človek artikuluje, ale väčšinou rozumiem.

Kým ste chceli byť, keď ste vyrastali?

Ako malá som chcela byť učiteľkou a ako staršia archeologičkou – veľmi ma fascinovali tajomstvá Egypta.

Chodila ste na internátnu školu, alebo ste boli integrovaná?

MŠ aj ZŠ som navštevovala v Bratislave na Hrdličkovej ulici. Bývala som na internáte. Mali sme výbornú učiteľku, ktorá sa nám venovala naplno celých 8 rokov a som jej vďačná za to, čo pre nás urobila. Kombinácia starostlivosti rodičov, učiteľky a ostatných blízkych urobí svoje.

Na SŠ som chodila s počujúcimi. Začiatok bol ťažký, ale za polroka som sa v pohode začlenila. Poznámky som odpisovala od spolužiakov, niektorí profesori boli výborní, boli ochotní mi to samej zopakovať, aby sa uistili, že som tomu rozumela. Takže odporúčam navštevovať MŠ a ZŠ s nepočujúcimi a na strednej škole pokračovať s počujúcimi. U niektorých integrovaných je to naopak. Niektorí to zvládajú, niektorí nie.

Prečo ste sa rozhodli ísť po ZŠ pre nepočujúcich na strednú školu pre počujúcich? Bolo vás v triede takých viac?

Bol to nápad mojej učiteľky, aby sme to vyskúšali. Na ZŠ pre sluchovo postihnutých sme sa ako jediná trieda učili podľa osnov pre počujúcich. Vôbec sa nám do toho nechcelo, videlo sa nám to také neznáme. Ale pani učiteľka nám povedala, že keď sa prijímačky nepodaria, alebo sa nám tam nebude páčiť, tak nie je problém odísť do Kremnice, kde je odevná priemyslovka pre nepočujúcich. Boli sme dve nepočujúce dievčatá – kamarátka sa dostala na návrhárstvo a ja na odevníctvo, nepodarilo sa mi urobiť prijímačky na to prvé. Boli sme na škole spolu, ale v triede som bola sama nepočujúca.

Aké to bolo žiť na internáte ďaleko od rodičov? Ako často ste sa s rodinou videli?

Internát bol fajn, ale ja som veľmi rodinný typ, rodina mi chýbala. Chodila som v piatok domov a v pondelky zase do školy, ale bolo to pre mňa málo.

Na čo najradšej spomínate zo školy?

Na strednej najradšej na spolužiačky, pomáhali mi veľmi. A na VŠ v Brne na zábavy a akcie, keďže sme boli nepočujúci, tak bolo veselšie..

 

Kto (čo) vám najviac pomohol, aby ste školu dokončili?

Rodina.

 

Mali ste na vysokej škole tlmočníka alebo asistenta? Čo všetko ste museli urobiť preto, aby ste zvládli študovať na vysokej škole s počujúcimi študentmi?

Po SŠ s maturitou som vyštudovala bakalára umenia v Brne na JAMU – odbor Výchovná dramatika pre nepočujúcich. Je to normálna VŠ, ale jeden odbor je pre nepočujúcich. Boli sme 10-ti nepočujúci a celá škola počujúcich. Také prostredie mi vyhovovalo. Mali sme tam výborné podmienky. Tlmočník bol k dispozícii denne, po celé štúdium. Výborné!

Po JAMU som pokračovala diaľkovo na magisterskom 2 ročnom pedagogickom štúdiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Na to obdobie spomínam nerada, bola som sama s 20-timi počujúcimi. Už ráno som sa necítila dobre z nervozity zo školy, takto to bolo skoro každý víkend. Asistenta som nemala. Poznámky mi kolegovia kopírovali. Pri skúškach som mala dovolené písať na papier, čo som mala radšej. Veľmi ma povzbudzovala moja rodina, chceli aby som to dotiahla do konca, hoci som toho mala dosť. Prvý rok som študovala a druhý rok som si popri štúdiu našla prácu, kde robím aj doteraz.

Aké je vaše povolanie?

Pracujem ako vychovávateľka na ZŠ pre nepočujúcich. Snažím sa dať deťom to, čo kedysi dali mne.

Čo by ste odporučili mladému človekovi, ktorý chce odísť zo školy, pretože sa mu zdá učenie ťažké?

Ten, kto sa nechce učiť, robí chybu. Nič potom v živote nedosiahne. S ukončeným SŠ alebo VŠ vzdelaním má aspoň širší obzor na výber povolania.

Kedy ste sa rozhodli,  že budete robiť (študovať) to, čo robíte teraz?

Ja som mala sen stať sa archeologičkou, ale ľahko som sa ho vzdala, keďže tých štúdií som už mala dosť. Viem, že archeológia by ma bavila a učenie by nemal byť problém. Lenže jedna vec je istá, mám dosť internátneho života a chcem byť v kruhu rodiny. Tak som si vybrala pedagogický smer, pre nás nepočujúcich najatraktívnejší, ale aj najľahší zo všetkých VŠ.

Bolo náročné nájsť si prácu?

Pravdupovediac nie, písal mi kamarát, že v škole končí a či by som tam nechcela nastúpiť, tak som poslala životopis, prišla na pohovor a bolo to. A hlavne bolo príjemné, že to bolo známe prostredie, kde som vyrastala.

 

Čo máte na svojej práci rada?

Hlavne deti :- ), ale aj to že s kolegami pekne vychádzame a môžem v práci naplno rozvinúť svoju tvorivosť.

Čo by ste odporučili nepočujúcemu (nedoslýchavému) dieťaťu, ktoré by chcelo robiť to, čo robíte vy?

Aby sa usilovalo a nebolo lenivé. A musí stále čítať.

Kto bol vašou najväčšou oporou ?

Najviac mi bola a stále je oporou moja maminka.

Kto bol vaším modelom, keď ste vyrastali? Inšpiroval vás niekto?

Naša triedna učiteľka, hoci sme ju niekedy neznášali J V škole bola na nás prísna, ale v súkromí, ako boli výlety, či návštevy u nej, bola ako mama. Na vyučovaniach nám pripravovala rôzne hry a súťaže, aby sme si lepšie zafixovali učivo. V triede sme sa rozdelili do skupín a súťažili v slovenskom jazyku, na komunikačných zručnostiach, v dejepise a etickej výchove (tie predmety nás učila). Na to spomínam najradšej, bola to dobrá zábava. Vedela ako na nás, aby sme neboli veľmi znechutení z neustáleho učenia. Na 2týždňový výlet (škola v prírode) v Taliansku zobrala aj syna a manžela. Ten nám varil raňajky, obedy a večere (pre dokopy asi 15 detí a 5 dospelých). Boli sme ako rodina, na to sa nedá zabudnúť, mali sme z toho silný zážitok :- )

Ktoré 2 vlastnosti  si na sebe najviac ceníte?

Na sebe si cením úprimnosť a snahu.

Ktoré sú vaše 2 najväčšie úspechy?

Úspechom je pre mňa to, že mám prácu a šťastne som sa vydala :- )

Vydali ste sa za počujúceho alebo nepočujúceho? Ak sa vám raz narodí počujúce dieťa, budete ho učiť posunkovať?

Vydala som sa za nedoslýchavého. Ak sa mi narodí počujúce dieťa, je jasné, že ho naučím posunky. Bolo by to pre mňa neprirodzené, keby len rozprávalo a malo nepočujúcich rodičov. Budem s ním normálne rozprávať a keď sa mi nebude chcieť, tak ukážem pár posunkov, nech si nepokazím hlasivky :- )

S akou najväčšou prekážkou ste sa v živote stretli a ako ste ju prekonali?

Najväčšou prekážkou bolo pre mňa štúdium na VŠ v Nitre. Musela som to vydržať, naliehala mamina, sestra, babička nech vydržím, tak som zaťala zuby. Neviem, či som to vôbec prekonala, skôr som musela vydržaaaať!

Máte nejaké obľúbené motto ktorým sa v živote riadite?

,,Nikdy sa nevzdávaj, aj keď si myslíš, že si prehrala. Skutočne prehráš až keď sa vzdáš.“

Tým mottom som sa začala riadiť, keď som sa pred 5 rokmi stala predsedníčkou Slovenského klubu mladých nepočujúcich. Robila som to síce len rok, ale veľa som sa toho naučila. Predtým som bola niekoľko rokov členka výboru. Tú funkciu som ukončila z osobných a pracovných dôvodov, bolo toho veľa, už som nestíhala. :- )

Aké problémy zažívate v počujúcom svete?

Problémom je komunikácia na verejnosti – nie vždy, ale stáva sa. Napríklad, zastaví auto a šofér sa ma pýta na dedinu a ja ani za mak nerozumiem, vtedy len myknem plecami. Podľa toho ako človek artikuluje sa buď hneď vzdám, alebo sa ešte aj 3x opýtam.

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec vo vašom živote, aká by to bola?

Nič neľutujem a nič by som nezmenila, ani neviem čo. Všetko podľa mňa ide tak ako má. Problémy predsa patria k životu.

Aký názor máte na posunkový jazyk?

Komunikácia s nepočujúcimi je fajn, len je škoda, že nemáme na všetky slová posunky. V posunkoch sa ľahšie komunikuje ako hovorenou rečou.

Myslíte si, že sa má posunkový jazyk šancu rozvíjať, ak na Slovensku pribudnú vzdelaní nepočujúci? Všimla som si, že v Amerike (na univerzite) už používajú posunky reprezentujúce rôzne odborné výrazy.

Uf ťažká otázka, ale môže byť. Amerika je veľká, tam je viac hláv. Je to len môj názor, ale pravda je taká, že u nás je len veľmi málo takých nepočujúcich, ktorí by to mohli robiť… väčšina ani bežným slovám nerozumie :- (

Aký názor máte na kochleárny implantát?

Na rovinu – som proti KI. Deťom s KI sa treba intenzívne sluchovo a rečovo venovať, aby napredovali, ale mnohým sa takto nevenujú a potom majú KI úplne zbytočne. Nebudem to hlbšie rozoberať, je to individuálne. Ja by som svojmu dieťaťu v žiadnom prípade KI nedávala a súhlasí so mnou aj mnoho nepočujúcich rodičov nepočujúcich detí. Dieťa treba brať také aké je. To, že nepočuje, nie je koniec sveta. Ak sa niekto rozhodne pre KI v dospelosti, pretože ako dospelý stratí sluch, to je iná vec, je to jeho voľba.

Ako komunikujete s počujúcimi ľuďmi?

S kamarátmi sa dorozumievam posunkovým jazykom a s rodinou a počujúcimi hovorenou rečou. Niektoré sykavky neviem poriadne vysloviť, ale som výborná v gramatike, čo ma aj teší.

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastná, že nepočujete?

Nebývala som a ani nebývam nešťastná, že nepočujem. Len občas, ale naozaj len občas som frustrovaná, keď je toho v práci veľa a nestíham rozumieť všetkému čo máme splniť. Je to hlavne vtedy, keď sa cez týždeň koná veľa akcií a ledva stíhame. To skôr ja sa smejem počujúcim, aké majú nevýhody. Napr. v práci, keď deti kričia ma hlava nebolí, lebo absolútne nič nepočujem :- ).  Len tú hluchotu musím nahradiť očami a byť obozretnejšia, lebo deti vedia byť veľmi živé.

Vysmievali sa vám niekedy ľudia, že nepočujete?

Dospelí nie, skôr počujúce decká, ktoré ešte nechápu, čo to je.

S kým sa viac stretávate s počujúcimi alebo nepočujúcimi ľuďmi? Je pre vás dôležité stretávať sa s inými nepočujúcimi?

Stretávam sa aj s počujúcimi aj s nepočujúcimi. U nepočujúcich je troška nevýhoda, že sme menšia komunita a tam každý o každom všetko vie, nemáš tam súkromie. Stretávať sa s mnohými nepočujúcimi nie je pre mňa dôležité, stačí len pár blízkych nepočujúcich kamarátov a ostatných vídam 2x do roka na nejakej akcii, čo mi bohato stačí.

Čím sa podľa vás najviac líši komunita nepočujúcich od počujúcej komunity?

No témy o ktorých sa bavíme! S počujúcimi hovoríme o všetkom, u nepočujúcich preberajú predovšetkým iné nepočujúce osoby.

 

Čo by ste povedali dieťaťu, ktoré postupne stráca sluch?

Neviem :- (, aby sa nebálo, naučilo sa zopár posunkov, naučilo sa odzerať z úst, bolo v spoločnosti nepočujúcich rovesníkov a ostatné príde samo.

Myslíte si, že by malo pre počujúcich rodičov nepočujúcich deti zmysel stretávať sa s dospelými nepočujúcimi ľuďmi? Ak áno, prečo? Kde by ich pripadne mohli stretnúť?

V škole, v kluboch. Môže to mať zmysel, nech rodičia lepšie pochopia akí sú nepočujúci, lebo z rozprávania to nestačí. Keď nás uvidia rozprávať (posunkami), uvidia nás ako vieme byť normálni, spokojní, šťastní… ľahšie to prijmú, aspoň si tak myslím. Nie ako kedysi moja mamina, keď bola taká nešťastná a nevedela si vôbec predstaviť, aké to bude v budúcnosti.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby mali nepočujúce deti lepší život?

Nepočujúce deti nepotrebujú nič špeciálne na to, aby mali lepší život. Len mať MILUJÚCU RODINU, FAJN UČITEĽOV a rodičov, ktorí budú mať v dnešnej dobe viac času na deti!