Väčšina mladých ľudí u nás sa snaží osvojiť si cudzí jazyk. Ja som sa musela, podobne ako ostatní nepočujúci, tvrdo učiť prvému hovorenému jazyku – slovenčine. Pre nás, nepočujúcich je materským jazykom posunkový jazyk. Volám sa Veronika. Pochádzam z Bratislavy, momentálne som na materskej dovolenke a teším sa z našej dcérky. Rada by som vám napísala svoj príbeh, ktorý sa začal na jednej ceste s niekoľkými rázcestiami.

Moje detstvo

Narodila som sa v Bratislave rodičom, ktorí žili vo svete ticha. Keďže moji rodičia boli nepočujúci, bolo pravdepodobné, že nepočujúca budem aj ja. Od svojich 3 mesiacov som s nimi žila v Čechách, konkrétne v Prahe. Pravdepodobnosť sa potvrdila vyšetrením sluchu – od narodenia mám ťažkú poruchu sluchu. Od 12 mesiacov som nosila načúvací aparát (ktorý mimochodom dnes nenosím, ruší ma to). Prvé detské spomienky sa vzťahujú na výchovu rodičov. Spomínam si, ako som prekvapila jednu babičkinu známu, ktorá bola učiteľkou. Keď som mala dva roky, rozpoznávala som základné farby. Mala som síce veľa hračiek, ale dávala som prednosť, ako hovorí babička, hrám, ako je Človeče, nehnevaj sa, domino, dáma atď. Aby som sa nenudila, hrala som s dvoma kockami, a tak mi prechod cez desiatkovú sústavu neskôr nerobil problémy. Doma sme využívali posunkový jazyk a spájali sme ho s orálnou rečou. Často som komunikáciu medzi rodičmi pozorovala, bolo to živé, bavilo ma to. So mnou tiež posunkovali. Keďže rodičia nič nepočuli, chodievala som na logopédiu. Zároveň sme navštevovali starú mamu z matkinej strany, ktorá sa mi veľa venovala, rozprávala sa so mnou a učila ma správnej výslovnosti, i keď som sa bránila. Ako povedala babička, veľmi pekne som artikulovala, ale bola som prefíkaná a nevydávala som hlas. Babičke veľmi vďačím za trpezlivosť. Problém bol, keď som sa dívala na televíziu. Chcela som vedieť, o čom sa rozprávajú, ale rodičia mi v tom nemohli pomôcť – v tom čase ešte neboli titulky. Materskú školu som navštevovala v Prahe na Ječnej ulici, po dovŕšení 6. roku sa moji rodičia rozviedli a ja som sa s veľkou bolesťou v srdci odsťahovala s mamou do Bratislavy…

Za školských čias

Keď som mala 6 rokovhneď v septembri som išla s mamou navštíviť Základnú školu pre sluchovo postihnutých na Drotárskej ceste. Tam uvažovali, či ma dajú do materskej školy, aby som si osvojila slovenčinu (rozprávala som po česky), alebo do prípravného ročníka. Prípravný ročník bol pre mňa zábavný. Všetko ma bavilo, na všetko som sa pýtala. Medzi rovesníkmi som sa cítila výborne, boli sme ako rodina. Dorozumievali sme sa nielen orálnou rečou, ale i posunkovým jazykom. Keď moji kamaráti chceli vedieť, ako sa ten či onen pojem posunkuje, obrátili sa na mňa alebo na starších žiakov, niekedy sa stalo, že som sa spýtala mojej mamy. Učitelia, žiaľ, posunkový jazyk neovládali. Zaujímala som sa o dianie okolo seba, aktívne som si rozširovala obzor poznania. Rada som pomáhala slabším. Keď niečo nechápali, vysvetlila som im to posunkovým jazykom. Učiteľky boli dobré, veľa som sa od nich naučila. Snažili sa obohatiť naše myslenie, naše vedomosti, našu slovnú zásobu, ale posunkový jazyk nepoužívali. Učiteľky chceli, aby sme viac rozprávali a menej posunkovali, čo bolo pre nás spočiatku náročné, no vo voľnom čase sme medzi sebou posunkovali a vôbec nedbali na to či hovoríme gramaticky správne. Keďže som bývala v Bratislave, do družiny som nechodila. Hneď poobede som sa vracala domov. Doma som si robila samostatne domáce úlohy a mama mi ich potom kontrolovala. Chodievali sme aj na prechádzky, k babičke, navštevovali sme nepočujúce rodiny. Vo voľnom čase som sa pohybovala nielen v spoločnosti nepočujúcich, ale i počujúcich. Pri prechádzkach sme často vymýšľali príbehy o kamienku, krištále, o princeznách… Keď som videla, ako často babička číta knihy, začala som sa o to zaujímať. Mojou prvou prečítanou knihou bola Jana Eyrová od Charlotte Brönteovej. Vďaka tejto knihe som si obľúbila knihy a čítanie je mojou veľkou záľubou.

Ale vráťme sa do školy. Na druhom stupni to bolo síce trochu ťažšie, ale nie tak, aby som si pokazila prospech, ktorý bol od začiatku školskej dochádzky výborný. Učitelia mali vo vyučovacom procese rozdielne metódy výchovy a vzdelávania nepočujúcich. Starší učitelia, ktorí pôsobili na tejto škole dlhé roky, sa držali starých metód, ktoré neboli pre nás v tom modernom svete ťažké. Ale my sme chceli viac. Boli aj mladí učitelia, o ktorých sme si mysleli, že sú nenormálni, keď sa tak veľa učíme, no neskôr som pochopila, že je to dobré pre našu budúcnosť. Všetci na tejto škole, či boli malí alebo veľkí, sme boli ako jedna rodina. Poobede som chodievala na basketbalový krúžok, často som sa zúčastňovala na mnohých akciách, podujatiach v škole. Bola som úspešnou riešiteľkou olympiády v matematike a slovenskom jazyku pre sluchovo postihnutých. V 9. ročníku sa začal vydávať školský časopis a mne pridelili úlohu šéfredaktorky. Veľmi ma tá práca bavila, takto som mohla aktívne získavať nové informácie, skúsenosti. V tom čase mal každý deviatak napísať do prihlášky, na akú školu chce ísť. Dlho som uvažovala, dobre som sa učila a chcela som si vybrať školu, kde by som mohla svoje vedomosti ďalej rozvíjať. Zvážila som všetky klady a zápory jednej i druhej školy a rozhodla som sa…

Internátny život

Prihlásila som sa na Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Lučenci, odbor učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo, kde integrujú žiakov so sluchovým postihnutím. Chcela som tú istú školu v Bratislave, ale povedali mi, že neintegrujú žiakov so sluchovým postihnutím. Mne by to neprekážalo, ale bol tam predmet hudobná výchova a hra na hudobnom nástroji, tie by som nezvládla. Talentové skúšky v Lučenci som urobila a bola som prijatá. Bola som veľmi šťastná, ale zároveň som mala strach, lebo som nevedela, čo ma tam čaká. Budem sa s nimi môcť dorozumievať? Nebude to pre mňa príliš náročné? Zvládnem to? Tie otázky som si kládla skoro každý deň, ale vedela som, že v živote sú rôzne prekážky, pre ktoré sa nesmiem vzdávať. Aké boli moje začiatky? Bolo pre mňa ťažké opustiť bránu Bratislavy a užívať si internátny život v Lučenci. Zároveň bolo ťažké vstúpiť do komunity počujúcich. Musela som prekonať prekážky, ktoré súviseli s mojim sluchom. Trvalo to asi 2 mesiace, než som si na to zvykla. Zvykla som si, že nepočujem a že mi nerozumejú, horšie to bolo so spolužiakmi, mysleli si, že my nepočujúci sme ako „retardovaní“. A takto pristupovali aj ku mne. Musela som im dokázať, že sme ako oni, len nepočujeme. V 1. ročníku vznikli problémy s dorozumievaním. Nerozumeli mi, ani ja im. Ale nedržala som sa v ústraní, snažila som sa s nimi komunikovať tak, ako som najlepšie vedela. Aj profesori mali so mnou trpezlivosť. Postupne som sa naučila lepšie odzerať, naučila som sa veľa odborných slov, ktoré som doposiaľ nepoznala. Keď som sa s novými slovami stretávala, hľadala som v slovníku cudzích slov, alebo som sa obrátila na špeciálneho pedagóga pána Matušku, ktorý nielen mne, ale všetkým nepočujúcim veľmi pomáhal. Niektorí profesori mi dávali poznámky na papieri, čo mi veľmi pomáhalo. Ak som chcela vedieť niečo viac, spolužiaci mi to zjednodušene povedali, to mi však nestačilo. Napríklad, keď pedagóg frontálne skúšal a niekto vzadu odpovedal, alebo počas výkladu doplnil zaujímavé výroky, úsmevné príhody. Moje rozhodnutie o vstupe do tejto školy som neľutovala, našla som si dobrých kamarátov, ktorí mi pomáhali. Aj keď tam bolo zopár žiakov so sluchovým postihnutím, chýbala mi spoločnosť nepočujúcich. Vďaka strednej škole som sa naučila súvislejšie vyjadrovať, lepšie sa učiť, ale posunkový jazyk mi tu chýbal – komunikácia s počujúcimi nie je taká istá ako s nepočujúcimi. Tu sa nedalo so všetkými o všeličom rozprávať. Keď som sa pridala k parte, rozprávali sa a nik mi nevenoval pozornosť, cítila som sa ako piate koleso na voze, ktoré ničomu nerozumie. V spoločnosti nepočujúcich sa rozpráva každý s každým, zdieľajú si navzájom informácie, tam sa cítim uvoľnene. Vďaka tejto škole som pochopila, kam vlastne patrím. Patrím do spoločnosti Nepočujúcich, ale nebráni mi to pohybovať sa v spoločnosti počujúcich. Nie sú to dva svety, ale jeden svet rozdelený na niekoľko častí. Po úspešnej skúške dospelosti sa brána na Pedagogickej a sociálnej akadémií za mnou zavrela a ja som sa ubrala novou cestou…

Ďalšia cesta za vzdelaním

Po maturite som mala prijímací pohovor na vysokej škole, ktorú som si zvolila. Skúšky boli ťažké, ale bola som prijatá. Sen sa mi splnil. Život na vysokej škole je voľnejší a zaujímavejší. Študent je tu zodpovedný za svoje štúdium, sám si musí zháňať učebné materiály, sám si musí zvoliť tempo vlastného štúdia. Na začiatku som sa stretla s komunikačnou bariérou, skoro všetkým pedagógom som nerozumela. Nevedela som ani kde sa prednáška koná a či sa vôbec koná. Tu mi najviac pomohli spolužiaci, ktorí mi to vždy povedali, alebo pripomenuli. Postupne som sa naučila lepšie odzerať. Často som sa spoliehala na knihy a poznámky od mojich spolužiakov. Na výklad profesorov si človek musí zvyknúť, prednášky boli dlhé a ja som nedokázala po celú dobu udržať pozornosť pri odzeraní na rovnako dobrej úrovni. Vďaka tomu, že som mala pedagogický základ zo strednej školy, moje vzdelávanie na vysokej nebolo až také náročné. Úspešne som ukončila bakalárske štúdium a hneď som pokračovala v magisterskom štúdiu. Popri štúdiu som bola aj členkou expertnej komisie pre posunkový jazyk v Štátnom pedagogickom ústave. Za ten čas, kedy som chodila na vysoký školu, som zažila jeden z krásnych momentov svojho života. Dostala som osobitnú cenu študentskej osobnosti Slovenska za školský rok 2007/2008 od prezidenta Ivana Gašparoviča za výborné študijné výsledky a aktivity v oblasti športu a vzdelávania detí s poruchou sluchu. V poslednom ročníku som sa zúčastnila výmenného pobytu ERAZMUS. 3 mesiace som  navštevovala  Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, odbor Čeština v komunikaci neslyšícich (zameraný na lingvistiku posunkového jazyka, kultúru Nepočujúcich a písanú češtinu českých nepočujúcich). Pre mňa bol veľkým prínosom vidieť rozdiel medzi vysokoškolským štúdiom na Slovensku a v Čechách. Páčil sa mi prístup pedagógov a služby nepočujúcim študentom. Tam ten odbor mal k dispozícii tlmočníkov posunkového jazyka priamo na hodinách, alebo som mala možnosť vidieť nepočujúcich pedagógov. Vzhľadom na to, že som si zvolila odbor, ktorý nebol totožný s odborom, ktorý som študovala v Bratislave, musela som absolvovať skúšky z predmetov z obidvoch univerzít, ale neľutovala som to. Práve ten pohľad na situáciu v Prahe ma naštartoval k zamysleniu nad situáciou, ktorá je u nás na Slovensku. Vysokoškolský život sa skončil získaním červeného diplomu a titulu magister…

 

Ďalší krok do sveta práce a dospelých

Po skončení vysokej školy som podala žiadosti do škôl, kde som chcela pracovať ako špeciálny pedagóg s deťmi s poruchou sluchu. Žiaľ, nemali pre mňa miesto. Tak som začala pracovať ako kultúrna referentka a lektorka slovenského posunkového jazyka v občianskom združení Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich, kde som učila počujúcich záujemcov náš krásny jazyk. Keď som videla ich radosť naučiť sa niečo nové, mala som radosť aj ja. Okrem toho som bola šťastná, keď sa mi podarilo moju diplomovú prácu publikovať ako knihu. Strašne rada sa venujem výskumu nášho posunkového jazyka. S kolegom a zároveň terajším manželom sme vydali knihu s DVD – „Nepriame pomenovania v slovenskom posunkovom jazyku“. Neskôr som nastúpila ako učiteľka na Základnú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím – internátnej na Drotárskej ulici v Bratislave. Táto práca ma veľmi bavila, bola mi nielen povolaním, ale aj poslaním. Bolo krásne vžívať sa do duše dieťaťa s vedomím, že od dôkladného rozvoja dieťaťa potom závisí jeho ďalšia budúcnosť. Zároveň som rada pracovala ako lektorka slovenského posunkového jazyka.

Popri práci som sa niekoľkokrát aktívne zúčastnila prednášok, konferencií. Vždy som mala k dispozícii tlmočníka, lepšie povedané, zúčastňovala som sa väčšinou tam, kde bol prítomný tlmočník, alebo bolo to určené nepočujúcim. Som aj členkou Spolku nepočujúcich pedagógov /SNEPEDA/. Vďaka tejto organizácii som mohla svoju tvorbu básní a poviedok zvečniť vo forme knihy „Ticho rukou písané“ spolu s ostatnými nepočujúcimi autormi. Okrem toho sme vydali aj DVD „Rozprávky v slovenskom posunkovom jazyku“.

 

Čo s voľným časom?

Ako každý človek, aj ja som mala rada, keď som si našla voľný čas. Nikdy som nepoznala nudu, vždy som sa rada niečomu venovala. Či to bol šport, čítanie kníh, tvorba básní a podobne. Rada som sa zapájala do aktivít pre nepočujúcich. V roku 2004 som sa pre zábavu prihlásila na Miss nepočujúca Slovenska, tam som získala titul 2.vicemiss. Rok na to ma vybrali ako hostesku v rámci kandidatúry na deaflympiádu, ktorá sa mala konať na Slovensku v roku 2011. Vtedy som sa prvýkrát ocitla v komunite nepočujúcich z rôznych krajín. Bola to Austrália a tam sa konali letné deaflympijské hry. Čo sa týka športu, aktívne som sa venovala zimnému a to curlingu. Zúčastnila som sa v roku 2007 na Zimnej deaflympiáde, olympiáde nepočujúcich v Salt Lake City v Amerike, kde sme ako družstvo získali 3.miesto. Potom sme získavali ceny ako Majstrovstvá Slovenska v curlingu žien s počujúcimi, alebo Majstrovstvá sveta curlingu nepočujúcich vo Winnipegu. Aj tam sme obsadili 3. miesto.

Môj život ide ďalej

Vďaka rôznym úskaliam som pochopila, že ak chce človek niečo dosiahnuť, musí si veriť, nesmie sa ľahko vzdávať. O svoje šťastie treba bojovať. Ak má človek pevnú vôľu, dokáže to. To naše postihnutie nie je až takou prekážkou, aby nám bránilo prekonávať prekážky, s ktorými sa človek stretne. Sluchový postih môže byť výsadou, ktorá robí človeka výnimočným v akomkoľvek prostredí. Čiže mojim mottom bolo: „Nikdy sa nevzdávaj!“

Mojou oporou celý život bola moja babička. Bola mi nielen babičkou, ale aj kamarátkou, kritičkou. Vždy ma vedela posunúť ďalej. Vďaka mojim rodičom a babičke si na sebe cením svoju vytrvalosť, cieľavedomosť a predovšetkým empatiu. Empatia je veľmi dôležitá v živote človeka. Vedieť sa vcítiť do duše iných, prečo sa tak správajú a konať potom tak, aby na obidvoch stranách vládla spokojnosť.

Keď si tak teraz spätne spomínam na svoje časy, neľutujem chvíle, ktoré som prežila. Vždy si poviem, osud to tak chcel. Som rada, že som sa mohla a musela naučiť prekonávať prekážky, na ktoré som narážala.

 

Po skončení vysokej školy som sa vydala za Romana, ktorý je ťažko nedoslýchavý a v decembri 2011 sa nám narodila krásna dcérka Miriam. Momentálne som na materskej a teším sa z každého dňa a každej chvíle prežitej s rodinou. Na chvíle, ktoré sú nezabudnuteľné. Často sa k malej prihovárame aj hlasom aj posunkami, malá vníma, teší sa z nás, ako aj z objavovania nových vecí, ktoré sú pre ňu novým poznaním. Ale to je už iná kapitola…

….a zopár otázok na záver: 

Čo by ste odporučili nepočujúcemu (nedoslýchavému) dieťaťu, ktoré by chcelo robiť to, čo robíte vy?

Každý má svoje sny, nesmie sa však báť ísť za nimi a bojovať, pokým sa to dá. Nevzdávať sa. A treba však aj počúvať ľudí nie uchom, ale srdcom.

Kto bol vaším modelom, keď ste vyrastali?  Inšpiroval vás niekto?

Nepamätám si, kto bol mojim modelom. V rodine to bola vždy babička, vždy ma posúvala ďalej. Podporovala ma. A keď som si niekedy myslela, že to bude z mojej strany hlúposť, bola to vždy ona, ktorá ma kritickým pohľadom zhodnotila a dokázala mi z tej hlúposti vytvoriť inšpiráciu a tak som potom mohla z tej inšpirácie čerpať.

Aký názor máte na kochleárny implantát?

Téma „kochleárny implantát“ je veľmi háklivá. Ja osobne nie som zástancom kochleárneho implantátu. Nedala by som ho sebe, ani svojmu dieťaťu, pretože v súčasnosti existujú vysokokvalitné načúvacie aparáty. Bolí ma už aj pohľad na to ako zasahujú do malej hlavičky dieťaťa. Cvičiť a cvičiť sluch budú musieť rodičia s aparátom alebo KI.

Ako komunikujete s počujúcimi ľuďmi?

S počujúcimi ľuďmi komunikujem hovoreným jazykom. Niekedy sa stane, že mi neporozumejú, vtedy zopakujem. Stane sa však, že ani vtedy mi nerozumejú. Vtedy komunikujem formou “pero a papier”. Snažím sa však, aby komunikácia prebiehala dobre a aby z mojej ako z ich strán bola spokojnosť. Vyžadujem si vždy od nich, aby pomalšie a zreteľnejšie artikulovali. Horšie je to v komunikácii v skupine. Nestíham sledovať sled hovoru.

 

Bolo obdobie, kedy ste boli nešťastná, že nepočujete?

Nikdy sa mi nestalo, že by som bola nešťastná. Nikdy mi nevadilo, že nepočujem. Videla som svojich nepočujúcich rodičov, brala som to ako bežnú vec. Teraz, keď mi niečo vadí, napr. nerozumiem čo hovoria v televízii, alebo rozhlasu na vlakovej stanici, nie som nešťastná, že nepočujem, ale hnevám sa, že nie sú titulky, alebo vizuálny oznam na vlakovej stanici a podobne.

 

Čo by ste povedali dieťaťu, ktoré postupne stráca sluch?

Chápem a viem, aké to musí byť ťažké dieťaťu, ktorý doposiaľ sa tešil zo zvukov, ktoré vnímal. Pretože, ako sa hovorí, chýba ti veľmi a uvedomíš si to, až keď to stratíš. V prvom rade by som povedala, aby si nevešal hlavu a netrápil sa nad tým. Aby skúsil sa nad tým povzniesť a brať sluchový postih ako výsadu. Viem, je to ťažké. Dôležité je, aby sa neuzavrel sám do seba, ale vyhľadal pomoc, ktorú potrebuje a rozprávať o tom.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby nepočujúce deti mali lepší život?

Myslím si, že by veľmi pomohlo, keby každá škola mala kvalifikovaných nepočujúcich pedagógov, aby deti videli vzor. Viem to z vlastnej skúsenosti. Ako aj možnosť výučby v posunkovom jazyku. Potom sú to zmeny vo verejnosti a to kvalita a dostupnosť tlmočníckej služby, titulkované filmy a rozprávky v kinách. Lebo ako vieme, skoro všetky rozprávky v kinách sú dabované podľa zákona. A čo nepočujúce deti, ktoré chcú vidieť rozprávky a žiť tak ako ostatné deti. ďalej sú to skryté titulky v televízii a podobne.

 

Myslíte si, že by malo pre počujúcich rodičov nepočujúcich deti zmysel stretávať sa s dospelými nepočujúcimi ľuďmi? Ak áno, prečo? Kde by ich pripadne mohli stretnúť? 

Podľa mňa áno. Počujúcim rodičom to veľmi pomôže, lebo zvyčajne ostanú bezradní, sú smutní a často sa aj pýtajú, čo bude s dieťaťom ďalej. Takto majú možnosť vidieť aj úspešných nepočujúcich, žijúcich svoj vlastný život a tešia sa, trápia sa tak ako počujúci ľudia. Veľmi si cením možnosť stretávania sa napríklad v materskom centre Prešporkovo. Tam sa schádzajú aj nepočujúce mamičky. Žiaľ, je to len v Bratislave. Keby bolo takých materských centier viac, vo viacerých mestách, alebo v klube pre nepočujúcich.