Žiť medzi počujúcim a nepočujúcim svetom

Keď som pred 7 rokmi prišla na Gallaudetku, nevedela som skoro vôbec posunkovať a dovtedy som nestretla dospelých Nepočujúcich. Keď som sa zlepšila v posunkovaní, naučila som sa komunikovať s rozličnými ľuďmi na kampuse. Na Gallaudetke som našla miesto, kde boli ľudia ako ja, vyrastali izolovane vo svojich domovoch, mali problémy v škole, mali problémy nadviazať priateľstvá, robili si z nich srandu, pretože nerozumeli otázkam alebo rozprávali smiešne, boli ľutovaní alebo obdivovaní ..a to len preto, lebo nepočuli.

Vo väčšine prípadov sa ľudia, s ktorými som sa stretla identifikovali ako Nepočujúci. Bola som z toho zmätená, pretože niektorí z nich, mali lepší sluch ako ja. Neskôr mi vysvetlili, že to bola viac kultúrna identita vzťahujúca sa k posunkovému jazyku a histórii, ktorú si cenili. Cítila som sa dobre v blízkosti ľudí, ktorí mali podobnú skúsenosť ako ja.

Nachádzanie vlastnej identity

Približne v tomto čase, som začala premýšľať o svojej identite. Bola som nedoslýchavá? Nepočujúca? Spýtala som sa niekoľkých Nepočujúcich ľudí. Povedali mi, že som Nepočujúca, pretože mám poruchu sluchu – koniec príbehu. No dobre, tak sa to vyriešilo, tak som sa snažila prestať používať svoj hlas navždy. Bol tu však malý problém, moje posunkovanie bolo také hrozné, že mi Nepočujúci nevedeli porozumieť a môj muž mi nerozumel tiež, pretože neposunkoval….. a ja som stále počula niektoré zvuky z okolia, mala som ich ignorovať, aby som bola skutočne nepočujúca???? Hmmmm… bolo to viac komplikované ako som si myslela.

Potom som sa musela vrátiť tam, kde som vyrastala. Vyrástla som v počujúcej rodine, kde nikto neposunkoval. Musela som odzerať. Moja porucha sluchu nebola objavená až kým som nechodila do škôlky (dovtedy o mne hovorili, že som hyperaktívna a mám problémy s učením). Jednoducho nevedeli, čo so mnou urobiť a tak povedali ”bude v pohode”. A ja som nebola, ničomu som nerozumela, nič som nevedela a snažila som sa urobiť čokoľvek, aby som sa s tým vyrovnala, hoci aj podvádzať. Mala som málo priateľov a kvôli mojej reči ma nazývali hlúpou a retardovanou. V tom čase na našej škole nebol žiadny poradca, ktorý by mi pomohol z toho von… Trvalo to dosť dlho, vlastne až dovtedy, než som sa dostala na Galladuetku. Až tu som pochopila, že nie som hlúpa, len potrebujem podporu posunkovým jazykom.

Takže sa vráťme k pôvodnej otázke, nedoslýchavá alebo nepočujúca? Neverím tomu, že by mi veľa ľudí protirečilo, že veku 30 rokov, keď pochádzate z počujúcej rodiny, máte počujúceho manžela, počujúce deti, počujúcich priateľov a ste začiatočník v posunkovom jazyku, že je ľahké prispôsobiť sa kultúre Nepočujúcich. Som síce audiologicky nepočujúca, ale necítim sa byť kultúrne Nepočujúca, pretože som vyrastala v počujúcej kultúre a nedá sa na tom nič zmeniť. Ak by som nechcela prijať tento fakt, znamenalo by to, že odmietam svoju rodinu, priateľov, manžela aj deti a to sa v blízkej dobe nestane.

Som nedoslýchavá

Jednoducho povedané, som nedoslýchavá. Mám šťastie, že viem rozprávať po telefóne, komunikovať so svojimi deťmi a konverzovať s jednou osobou tým, že odzerám. Nemôžem ísť do divadla bez tlmočníka, nemôžem pozerať televíziu bez titulkovania (vďaka bohu za modernú technológiu) a nemôžem konverzovať s viacerými ľuďmi naraz.

Viem, že som jedna z mála ľudí, ktorí sa identifikujú ako nedoslýchaví (King Jordan bol prvá osoba, ktorá sa identifikovala ako nedoslýchavá na Galladuetke!)…môže to byť frustrujúce, pretože je nás málo. Každý deň si uvedomujem, že v skutočnosti nepatrím do ani jedného sveta – ani nepočujúceho ani počujúceho. Keď stretnem nepočujúcu osobu a poviem jej, že som nedoslýchavá povie: “Ach, skutočne? Vyzeráte ako počujúca”. Keď som v blízkosti počujúcich ľudí na verejnosti, hneď ako začnem hovoriť otočia hlavy a začnú na mňa hovoriť veľmi pomaly a snáď sa aj snažia začať s prstovou abecedou, aby mi pomohli!

Bez ohľadu na to, aké boli niektoré zážitky náročné, keď som vyrastala, keď sa na to pozriem spätne, myslím, že ma to dobre pripravilo na terajšiu prácu. To, že som sa naučila chodiť na tom jemnom rozhraní medzi svetom počujúcich a nepočujúcich, mi teraz umožňuje podporovať s otvorenou mysľou každé dieťa, bez ohľadu na to s ktorým svetom sa identifikuje.