Triumf nad bojom

Moja mama si vyplakala oči od smútku, keď sa dozvedela, že som nepočujúca. Niekde vo vnútri svojho srdca viem, že bude znova plakať, keď ukončím strednú školu, ale tentokrát to budú slzy radosti. Jej triumf nad bojom akceptovať moju hluchotu a moja ochota prekonať moje postihnutie je to, čo zmenilo slzy mojej mamy. Môj otec zomrel, keď som mala 11 rokov. Ešte teraz cítim, že mi veril. Tvrdil, že som jeho slniečko a môžem svietiť na čokoľvek, čo si umaniem.

Keď sa narodíte s veľmi vážnou stratou sluchu, prirodzene to zmení spôsob vášho života. Učenie sa jazyku je veľmi obmedzené pre nepočujúce dieťa, pretože nie je schopné rozoznávať zvuky. Porozumieť reči je veľmi ťažké, prípadne nemožné. Keď som bola dieťa, moje čítanie bolo oneskorené a reč nejasná. Angličtina nebola materinským jazykom mojej mamy a preto bolo pre ňu zložité hovoriť a písať po anglicky. Nebola som schopná viesť normálnu konverzáciu so svojou mamou, kým som nedovŕšila 9 rokov. Mama mala takisto veľa práce s mojou mladšou sestrou, ktorá sa narodila nepočujúca.

Dokázali sme, že to zvládneme

Keď som bola mladšia, cítila som voči mame horkosť, že sa zo mňa snaží urobiť počujúcu osobu. Mala som pocit, že pre ňu nie som dostatočne dobrá. Naša komunikačná bariéra bola veľmi veľká. Pamätám sa, že som sa jej vyhýbala aj niekoľko dní, aby som sa s ňou nemusela rozprávať. Cítila som sa hlúpa, keď som jej nerozumela, alebo ona nerozumela mne. Ona sa zase cítila nešťastná, že zlyhá ako matka, ak nevychová svoju nepočujúcu dcéru tak, aby bola úspešná v živote.

Je veľa ľudí, ktorí si stále myslia, že nepočujúci sú hlúpi a ja som im chcela dokázať, že sa mýlia. Desila som sa toho, že ma počujúci ľudia odmietnu len preto, že som nepočujúca. Moja túžba získať rešpekt počujúcich ľudí, mi pomohla prekonať strach pristúpiť k nim. Keď som bola na integrovanom gymnáziu, prekvapila som niekoľko počujúcich rovesníkov tým, že som získala ocenenie za veľmi dobré študijné výsledky. Nakoniec som bola schopná postaviť sa a ukázať každému, že aj nepočujúci človek, môže uspieť v triede s počujúcimi študentmi. Táto motivácia mi ostala aj v ďalších rokoch, keď som dosiahla omnoho viac ako to, v čo som dúfala.

Mám mamu, ktorá má veľké očakávania

Poznám rodičov, ktorí sa vzdali a začali ľutovať ich dieťa s postihnutím. Moja mama nie je jedna z nich. Vždy mala odo mňa veľké očakávania a nenechala ma zakopnúť. Vždy ma povzbudzuje k tomu, aby som bola tým najlepším človekom, akým môžem byť. Ja len dúfam, že ju budem naďalej inšpirovať, aby bola tou matkou, ktorá je a bude pyšná na to, akú obdivuhodnú prácu so mnou urobila.