Milí rodičia nepočujúceho dieťatka,

určite vám budem hovoriť z duše, keď opíšem pocity, ktoré vás ovládli pri zistení, že váš potomok nepočuje : SMÚTOK, BEZNÁDEJ, ZÚFALSTVO…….. Presne to som zažívala aj ja.

Všetci na okolí, aj odborníci ma presviedčali, že Tea počuje, no niekde v podvedomí som cítila, že to nie je v poriadku. Nedala som sa učičíkať a pátrala som ďalej. Kontaktovala som nových lekárov  – foniatrov a moje tušenie sa splnilo. Diagnóza: Veľmi ťažké obojstranné sluchové postihnutie, strata nad 95dB. Opäť SMÚTOK, BEZNÁDEJ, ZÚFALSTVO……. no prekonala som to veľmi rýchlo. Musela som! Viem, že každý deň, každá hodina, každá minúta u malého nepočujúceho dieťatka je dôležitá! Musím tu byť s dcérkou a najmä pre ňu!

Hľadala som pomoc ďalej – u logopéda, špeciálneho pedagóga, rodičov s podobnou skúsenosťou…. Získala som množstvo nových poznatkov a pomocnú ruku. Je dôležité mať čo najviac informácií a zorientovať sa v nich, to vám pomôže pri výbere tej najvhodnejšej metódy pre výchovu a vzdelávanie vášho dieťatka. Je to individuálne, neexistuje jedna „overená, univerzálna“ metóda pre všetkých sluchovo postihnutých. Pri jej výbere musíte zvážiť všetky kritériá i vaše možnosti.

Ja som zvolila“ miešanú metódu“ – totálnu komunikáciu, ktorá sa skladá z viacerých modelov a postupov. Mojim cieľom bolo čo najlepšie využiť zvyšky sluchu a rozvíjať reč prirodzeným spôsobom. Denne sme s Teou robili sluchovú výchovu,  načúvací aparátik bola prvá vec, ktorú si ráno dávala na uško a posledná, ktorú si dávala večer zo seba dole….a prvé ovocie sa dostavilo po troch mesiacoch, kedy Tea pochopila, že buchnutie dverí znamená príchod ocka z práce.  Potom to už išlo veľmi rýchlo. Uvedomovala si každý zvuk a pýtala sa, čo to znamená.

Vďaka našej logopédke sme objavili Laheyovej model vývinu reči a aplikovali ho na Terezke. Tento model má rozpracovaný vývin reči počujúcich detí od 0 – 3 rokov v jednotlivých štádiách a je výskumne overený na slovensky hovoriacich deťoch. V každom štádiu je opísaná jazyková kompetencia / obsah, forma, použitie/ a tak som presne vedela, čo musíme zvládnuť. Postupne sme tieto štádiá prekonávali, samozrejme, že s určitým oneskorením  a v poslednom štádiu (tvorba súvetí) sme boli, keď mala Tea 4,5 roka. K logopédke sme chodili 2krát do týždňa. Teraz ma Tea logopédiu denne ako predmet ILI v prípravnom ročníku pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou.

K tejto metóde som prirodzene pridala posunkový jazyk. Každý pojem, vetu, výpoveď som nahlas povedala a vyposunkovala. Viem, že laická i odborná verejnosť si myslí, že posunkový jazyk bráni rozvoju hovorenej reči, no ja s týmto názorom vôbec nesúhlasím. Posunkový jazyk je prirodzený jazyk nepočujúcich, úžasne pomáha dieťatku rozvíjať slovnú zásobu, myslenie, súvislosti i samotnú reč. Veď neverbálna komunikácia v ranom veku každého dieťaťa je hlavným dorozumievacím kanálom medzi ním a okolím. Dieťa tvorí gestá, ktorými vyjadruje svoje pocity, myšlienky. Pri sluchovo postihnutom dieťatku to platí dvojnásobne a preto treba v tomto období postupne pridávať prirodzené posunky. Posunky, posunkový jazyk mu neskôr pomôžu pri vyjadrovaní, pri tvorbe verbálnych výpovedí. Pre mňa bolo voľba posunkového jazyka bezproblémová aj preto, že posunkujem od malička, môj ocko je nepočujúci. Stretávame sa s nepočujúcimi, máme veľa priateľov, ktorí sú sluchovo postihnutí alebo majú nepočujúce detičky. Najlepšou Terezkinou priateľkou je 5 ročná nepočujúca Emka.

Dnes má Tea 6 rokov, tvorí súvetia, neustále sa na všetko pýta, je úžasne komunikatívna. Naučila sa sama čítať a po večeroch spolu sedíme s knihami v ruke a ja jej trpezlivo vysvetľujem nové pojmy, ktoré v texte objaví. Samozrejme, že ešte nie sme „ za vodou“, musíme sa denne spolu učiť, rozvíjať slovnú zásobu, veľa rozprávať a stále dbať na správnu výslovnosť……. Napadla mi príhoda, ktorá podľa mňa dokazuje, že Tea dokáže myslieť v jazyku. Po krátkej hádke s bratom Tea dostala od ocka výčitku, že je tvrdohlavá. Ona prišla s plačom za mnou a hovorí: „ Mamička, ja nie som tvrdohlavá, ja som mäkkohlavá, ja loptu vrátim Dávidkovi.“

Pri hrach a sluchovej výchove sa snažím využiť fantáziu a všetko, čo ponúka interiér aj exteriér. Úžasnou vecou je tvorba „denníka“ pomocou fotiek. Nafotila som Teu napr. na výlete v Zoo, fotky sme spolu vytlačili, vystrihli, nalepili do denníka a k postavám dotvorili bubliny. Do bublín sme vpisovali jednoduché monológy – začínali sme len citoslovcami a postupne tvorili vety.

Toto je náš príbeh a ak môžem na záver jedno želanie: Chcela by som, aby si každý rodič uvedomil, že on je zodpovedný za svoje dieťa a nie odborník! Odborníci nám len pomôžu. Foniater predpíše správne načúvacie aparáty, no my musíme robiť sluchovú výchovu. Logopéd vyvodí hlásku, no my ju musíme trénovať v reči. Špeciálny pedagóg niečo naše dieťa naučí, no my to musíme opakovať a aplikovať v praxi. Viem, že je to pre nás ťažké. No toto bremeno zodpovednosti musíme prijať a postaviť sa k nemu „opäť použijem slovíčko“  – ZODPOVEDNE!

Prajem vám veľa lásky, síl, pohody a úspechov pri práci s vašim dieťatkom.

 Eva Vaňová