Na úvod tohto príbehu, ktorý sa Vám pokúsim vyrozprávať, sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorých sa nejakým spôsobom nechtiac dotknem, a tiež tým, ktorých nenahraditeľnú pomoc pri výchove a vzdelávaní mojej dcéry nespomeniem.

Silvia sa narodila v roku 1981 jeden deň pred MDŽ. Bol to nádherný darček a tešila som sa o to viac, lebo sa narodila krásna, na prvý pohľad zdravá a bez problémov. Toto „štastíčko“ som si užívala aj keď iba s mojimi rodičmi (manžel bol na vojne) celé štyri mesiace. Problémy nastali, keď som prestala kojiť. Prvá hospitalizácia, prvé antibiotiká (streptomycín, colimycín) s toxickým účinkom na sluchový nerv (ťažko povedať, či práve to bolo príčinou poškodenia sluchu). Silvia mala sedem mesiacov, keď som požiadala obvodného pediatra o prvé vyšetrenie sluchu. Dievčatko bolo krásne, veselé, kučeravá blondínka, bystrá, otočila sa za rapkáčom, ktorým jej lekár krúžil za hlavou, najskôr pri jednom, potom pri druhom ušku. Zrejme pocítila prúdenie vzduchu, alebo videla pohyb rapkáča, a tak ma lekár uisťoval, že je všetko v poriadku.

Doma prebiehali nekonečné až paranoické pokusy o zistenie, či naozaj počuje, ale čím ďalej, tým viac ma zneisťovalo porovnávanie s jej vrstovníkmi. Nereagovala na zvukové podnety, vydávala iba niekoľko neidentifikovateľných slabík, žvatlanie a plač boli iné ako u bežných detí, nereagovala ani na svoje meno. Cítila vibrácie a vtedy som sa občas nechala uchlácholiť jej reakciami v mojej bezútešnej a zúfalej situácii.

Nasledovali ďalšie vyšetrenia sluchu v odborných krčných a foniatrických ambulanciách, no vždy s neistým výsledkom. Ortieľ vyniesol foniater detskej kliniky v Bratislave, ktorý jej ako 12-mesačnej urobil objektívnu audiometriu. Výsledok, strata sluchu 90 až 100 decibelov obojstranne. Dodnes neviem ako som v ten deň prišla domov. Aj keď som mala pochybnosti, stále mi zostávala aspoň nejaká nádej. No v tom momente sa ma zmocnila ľútosť pri predstave, že moja dcéra nikdy nebude počuť slovo mama, nespozná môj hlas, nebude spievať…

V tom čase v mieste nášho bydliska som bola so svojim problémom sama. Široko-ďaleko nikto s podobným osudom, nikto kto by vedel poradiť ako ďalej, čo robiť, kto by udal nejaký smer – písal sa rok 1981.  Naopak, musela som zmobilizovať všetky svoje sily a moje povolanie zdravotnej sestry sa mi stalo osudným. Veľmi rýchlo som prestala plakať, lebo som si uvedomila, že plač a ľutovanie sa nič nevyriešia a mojej dcére nepomôžu. Začala som obiehať všetkých mojich známych i neznámych detských lekárov, foniatrov v Bratislave, v Banskej Bystrici, v Brne, v Prahe, výsledkom čoho bolo vždy to isté – sklamanie. Nikde mi nepovedali, to, čo som tak strašne chcela počuť – že ide o omyl, že moja dcéra počuje.

Jeden lekár mi radil dať si dieťa do špeciálnej materskej školy, čo by v mojom prípade znamenalo, dať si ju ako trojročnú 160 km od seba a zveriť ju do rúk cudzím ľuďom, druhý ma presviedčal o nevyhnutnosti mať dcéru aspoň do šesť rokov doma, aby sa medzi nami zachovala citová väzba, aby sme sa jej pobytom na internáte neodcudzili.

MUDr. Ozábal na ORL ambulancii v Topoľčanoch – bol to on, ktorý vniesol do môjho života iskierku nádeje tým, že mi porozprával príbeh dnes nám veľmi dobre známej, tiež sluchovo postihnutej, Iris. Povedal: „Poznám jednu matku, ktorá to dokázala.“, povedal aj to, že ona pochádza z Bratislavy, kde sú väčšie možnosti odbornej starostlivosti, zároveň ma upozornil aj na riziká, ktoré takáto „obeť matky“ vniesla do jej rodinného života. Zo všetkého čo som sa v ten deň dozvedela sa mi vryla do pamäti práve tá zázračná veta „ jedna matka to dokázala“, čo v mojom preklade znamenalo, že sa to dá, a že ja určite budem tou, ktorá túto „obeť“, ak sa to tak dá nazvať, určite rada prinesie.

Doktor Ozábal pridelil Silvii prvý naslúchací aparát – vreckový a poskytol mi niekoľko základných rád a inštrukcií ako začať so Silviou pracovať. Veľmi pozorne som ho počúvala a riadila sa presne podľa jeho pokynov. Jej oči – moje ústa, zrkadlo, výrazná artikulácia, priraďovanie predmetov, pomenovávanie predmetov, vystrihovanie a lepenie obrázkov, využívanie hmatu pri rozlišovaní pojmov teplo, zima. Jednotlivé situácie bežného života vysvetľovať prehnane emocionálne s dramatickým prejavom, hrať divadlo, ale predovšetkým si budovať silný citový vzťah. Pamätám si jednu situáciu, keď som jej ukazovala a vysvetľovala pojem „vlak“. Iné bola lokomotíva, iné vagón, iné rýchlik, a keď som chcela aby vedela čo robí vlak, po jeho odchode zo stanice som jej dovolila priložiť hlavičku ku koľajniciam, aby cítila vibrácie. Veľmi obľubovala zvukové hračky, zo všetkých mala najradšej bubon a predmety, ktoré vydávali nejaký zvuk, ktorý vnímala cez vibrácie. Možno niektoré tóny aj začula, lebo niekedy zostala prekvapene sedieť a chvíľu akoby ani nedýchala. Zrejme ju to prekvapilo. Môžem povedať, že sa mi aj darilo, zásluhu na tom mala najmä Silvia, nakoľko bola veľmi zvedavá, všetko chcela vidieť, mala záujem o nové, pre ňu nepoznané veci, predmety, ľudí, všade som ju brávala so sebou, chodila s nami na dovolenky. Mala neskutočnú výdrž a chuť spoznávať – pozorovať. S týmto sme si vydržali až do jej troch rokov.

Ako dvojročnú som sa ju pokúsila umiestniť v bežnej materskej škole pre počujúce deti. Pani riaditeľka najprv súhlasila, no keď zistila, že nepočuje, asi sa zľakla zodpovednosti a odmietla mi ju prijať. Jeden rok som zostala so Silviou na neplatenej dovolenke. S výchovou mi pomáhali starí rodičia a manžel, aj keď všetci boli zamestnaní. Celú rodinu som naučila, že musia pri komunikácii so Silviou udržiavať zrakový kontakt a pomaly ale výrazne artikulovane na ňu rozprávať. Bola šikovná v odzeraní, rýchlo chápala a veľa si pamätala. Veľmi sa tešila, keď k nám prišla návšteva, bavilo ju pomáhať pri obsluhovaní hostí, servírovať na stoly, počas návštev bola ticho a všetkých sledovala, potom napodobňovala správanie dospelých.

Sama som zistila, že takto to ďalej nepôjde, zaostávala vo vývine reči. Logopédia bola nepostačujúca (jedenkrát do týždňa sme cestovali do Topoľčian, logopédka sa nám venovala jednu hodinu aj to nie celú, lebo Silvia bola unavená z cestovania a skorého vstávania). Posunkovú reč nikto ani len nespomenul. Viedli ma ku komunikácii hovorenou rečou a veľmi ma povzbudzovali, vraj máme všetky predpoklady na to, aby sme to dokázali.

Trojročná nastúpila do špeciálnej materskej školy v Bratislave. Nakoľko sa nám nepodarilo v tom čase presťahovať sa, musela bývať na internáte. Začala som sa stretávať s rodičmi podobného osudu, vymieňali sme si skúsenosti, postupne som v škole získavala potrebné informácie v oblasti sociálnej, kompenzačných pomôcok, v oblasti vzdelávania. Už o niekoľko mesiacov bolo vidieť zmenu v správaní mojej dcéry, i keď cestovanie do Bratislavy odmietala, v piatok sa nevedela „vyrozprávať“ zo zážitkov z celého týždňa. Vtedajšia pani učiteľka ma potešila, keď mi oznámila, že Silvia ovláda oveľa viac pojmov ako jej spolužiaci a má na čom stavať reč.

Cez víkendy, okrem prípravy vecí na ďalší týždeň, sme sa minimálne štyri až šesť hodín venovali domácim úlohám. Učili sme sa nové slová, vystrihovali a lepili obrázky do písanky, ktorú v škole dostala. Nešetrila som pochvalou a prejavovala som vždy obrovskú radosť z každého úspechu či pokroku. Veľmi ju to bavilo, učenie prebiehalo formou hry. Prostredníctvom fotografií som ju učila spoznávať jednotlivých členov rodiny. Čakala, kedy si s ňou sadnem za stôl a budem sa jej venovať. Mala nekonečnú výdrž, niekedy aj tri hodiny nepretržite. Iné však bol dril, neustále opakovanie slov a pojmov, ktoré sme už prebrali, ktorý som praktizovala v každom momente, ktorý bol na to vhodný. Niekedy som si pripadala ako krkavčia matka, bola som na ňu veľmi prísna, nič som jej neodpustila a ona si bola toho vedomá. Musela ma oslovovať slovíčkom mama, učila som ju poprosiť, poďakovať, donekonečna musela opakovať slová, tvárila som sa, že nerozumiem. Často to nevydržala a „ušla“ k starej mame, aby ju „vyslobodila“.

Prvá jej súvislá veta bola: „Dobrú chuť, papám polievku.“ Túto vetu si opakovala celá naša rodina počas celého týždňa, keď Silvia bola na internáte. Ťažko sme znášali odlúčenie, cítila som, že keby sme bývali spolu ako rodina, dokázala by som jej dať oveľa viac, vedela som, že zameškané dnes už nikdy nedobehne. V tom čase sa nám narodila ďalšia dcéra Žaneta, ktorá bola pre mňa odmenou za všetko moje predošlé trápenie. Do života rodiny nám prinášala samé radosti, bola šikovná, múdra, dobre sa učila, dokonca mi v jeden deň, keď Silvia odchádzala na internát a videla ako plačeme povedala: „Mami ja od teba nikdy neodídem, vždy budeme spolu.“, čo dnes samozrejme už neplatí, ale vtedy mi to veľmi pomáhalo, vždy som si uvedomila, že musím žiť pre obe moje dcéry. Silvia svoju sestru zbožňovala, tešila sa, že máme bábätko, chcela ju prebaľovať, ošetrovať, napodobňovala ma.

Počas piatich rokov cestovania do Bratislavy som stretla niekoľko múdrych ľudí, ktorí mi veľa pomohli, či už cennými informáciami, alebo vlastnými názormi, ktoré boli pre mňa veľkým povzbudením. V marci 1989 sa nám podarilo presťahovať do Bratislavy a zamestnať sa priamo v škole, ktorú Silvia navštevovala. Svoj údel sme začali ľahšie znášať. Zrazu sme videli, že sme jedni z mnohých, ba niektorí sú na tom oveľa horšie. Ja ako zdravotná sestra som mala a bohužiaľ stále mám možnosť vidieť, čo všetko príroda dokáže. Deti viacnásobne ťažko postihnuté, či už zmyslovo alebo telesne, deti z rôznych sociálnych pomerov a s rôznymi osudmi. Zrazu bolo všetko jednoduchšie. Bola som v centre diania, mohla som sledovať ako sa Silvii darí v škole, byť denne v kontakte s učiteľmi a vychovávateľmi. Po návrate zo školy domov som zase mala možnosť zapájať ju do činností a aktivít, o ktoré boli internátne deti ochudobnené, mala svoje povinnosti, bola zapojená do diania rodiny.

Keď mala narodeniny či meniny, vždy to bola riadna oslava, museli byť kvety, torta, darčeky, cítila sa dôležitá, milovaná, čím viac hostí, tým lepšie. Najradšej bola, keď prišiel niekto aj s malým bábätkom – celý čas sa od neho nepohla. Silvia bola vždy uprednostňovaná, dodnes mám výčitky, že Žanetke, nakoľko je počujúca, som sa venovala oveľa menej, ako by si bola zaslúžila. No bolo to na úkor starostlivosti o Silviu, nikdy v živote mi to Žanetka nevytkla, brala to ako samozrejmosť. Pomáhať si jeden druhému bolo v našej rodine bežné, normálne a automatické.

Po roku 1989 začala v škole pracovať pani vychovávateľka, ktorá sa venovala pantomíme a zároveň ovládala posunkový jazyk. Okrem toho mala obrovské sociálne cítenie a bola nesmierne bohatá na duchu. Od nej som sa naučila, že nie iba orálna metóda, ale aj iné formy komunikácie sú potrebné a významné pre všestranný rozvoj nepočujúceho dieťaťa. Silvia sa v pantomíme našla. Krúžok pantomímy bol spojený s cestovaním aj do zahraničia (Čechy, Beroun, Morava, Brno, Rakúsko, Maďarsko), kde spoznala nových priateľov, prinášala si stále nové zážitky, naučila sa pohybmi vyjadrovať rôzne činnosti a prejavovať svoje pocity. Bola to ďalšia forma obohacovania slovnej zásoby a osvojovania si pojmov.

Okrem pantomímy veľmi aktívne pracovala v oblasti náboženskej výchovy. Deti chodievali do kostola, kde prebiehala svätá omša v posunkovom jazyku. Doma sme používali prevažne hovorenú reč, občas prstovú abecedu, sem – tam posunky. Nebránili sme sa žiadnej forme komunikácie. Silvia sa bez problémov vedela dohodnúť posunkovým jazykom nielen so svojimi sluchovo postihnutými rovesníkmi, ale veľmi rýchlo si porozumela aj s kamarátmi zo zahraničia, ktorých posunky sa líšili od našich. Mala aj počujúce kamarátky, s ktorými sa snažila rozprávať, a naopak oni sa učili jej posunky.

Keď bola Silvia v piatom ročníku základnej školy, foniatrička ma na jednej z pravidelných kontrolných návštev nabádala k tomu, aby som preradila svoju dcéru do bežnej školy alebo aspoň k nedoslýchavým. V škole Silvia dosahovala vynikajúce študijné výsledky, vždy bola o krok vpred. Bála som sa ju vytrhnúť z komunity nepočujúcich, po takmer ôsmych rokoch pobytu v špeciálnej škole, kde sa cítila, ako povedala jedna pani učiteľka „medzi slepými jednooký kráľ“. Práve tento moment jej dodával patričné sebavedomie, ktoré potrebovala – úspech a pochvala motivuje. Vtedy som možno zaváhala, či robím dobre, či sa správne rozhodujem, no dnes to neľutujem.

Nedá mi však nespomenúť ešte jeden víkend, Silvia mala vtedy približne desať rokov. Spoločne sme pozerali televízny program – práve to bolo Televariete, tancoval balet československej televízie – kankán. Krásne kostými, ladné rytmické pohyby. Silvia mala položenú hlavu na mojich kolenách a zrazu som cítila, ako jej stekajú slzy po mojej nohe. Dovtípila som sa, čo jej prišlo ľúto, ale bála som sa spýtať, prečo plače. Odpoveď na jej otázku, nech by bola akokoľvek vykonštruovaná, nemohla zmieriť bôľ, ktorý aj mne prebodol srdce. Silno som ju objala a obe sme sa vyplakali. Asi aj ona vedela, že jej rozumiem, ale nemôžem pomôcť.  Až neskôr som využila príležitosť vysvetliť jej, prečo práve ona nemôže počuť, rovnako ako jej sestra. Vyrozprávala som jej prijateľnou formou ako ochorela keď bola malá, ako ležala v nemocnici a musela užívať silné lieky, ktoré jej ublížili, ale nedalo sa inak pomôcť aby vyzdravela, aby sme boli teraz všetci spolu. Nezabudla som jej povedať, ako som sa veľmi o ňu bála a aká som šťastná, že ju mám, že je zdravá – len nepočuje. Od vtedy sa ma ani raz neopýtala, prečo práve ona…

Silvia veľmi rada sledovala televízne programy – aj hudobné, rozprávky, či filmy, ktoré som jej však musela tlmočiť, lebo bola zvedavá, kto a čo hovorí. Dodnes si neviem sadnúť k televízii a vychutnať si film bez toho, aby som sa neobzrela, kde je Silvia, či jej netreba tlmočiť. Bohužiaľ Slovenská televízia vysiela veľmi málo programov so skrytými titulkami. Brávala som Silviu do opery, do divadla, videla Figarovu svadbu, Evanjelium o Márii, Na skle maľované, pri tlmočení ju zaujímali aj najmenšie detaily. Popri tom som veľakrát zistila, že sleduje viac priestory, róby, návštevníkov, spôsob ich obliekania, komunikácie, správanie sa a podľa nich sa snažila správať aj ona. Zrazu chcela byť jednou z nás počujúcich. Často odmietala tlmočenie, aby na seba nepútala pozornosť okolia.

Po ukončení základnej školy, chcela ísť študovať módne návrhárstvo. Vybavila som jej učiteľku výtvarnej výchovy, ktorá ju pripravovala na talentové skúšky. Namiesto pozvánky sme dostali vyrozumenie, že Silviu na základe študijných výsledkov zo základnej školy prijímajú na Odevnú priemyslovku pre sluchovo postihnutú mládež v Kremnici bez prijímacích pohovorov, nakoľko sa návrhárstvo neotváralo. Odevná priemyslovka v Kremnici bola vtedy jediná stredná škola pre sluchovo postihnutých s maturitou. Naučila sa síce šiť, jej výrobky boli precízne vypracované, ale vzťah k šitiu ako takému nenadobudla. Okrem toho táto práca nebola pre ňu vhodná ani zo zdravotného hľadiska. Úspešne zmaturovala a popri stredoškolskom štúdiu získala aj vodičský preukaz, čo pre ňu bol ďalší krok k samostatnosti.

Od útleho detstva mala blízky vzťah k malým deťom. Tak som ju prehovorila, aby išla ďalej študovať. Napokon sa rozhodla pre štúdium špeciálnej pedagogiky. Veľmi sa bála, či štúdium na vysokej škole s počujúcimi bude stíhať, či jej budú rozumieť prednášajúci, spolužiaci, či si nájde kamarátku, kamarátov, kto jej pomôže. Presvedčila som ju, že ak by sa jej podarilo vyštudovať predškolskú pedagogiku, mohla by učiť rovnako postihnuté detičky a toto povolanie ju bude uspokojovať a napĺňať oveľa viac ako zamestnanie krajčírky. Súhlasila a od tohto momentu som sa stala jej neplatenou osobnou asistentkou na plný úväzok.

Ja som človek, ktorý sa rád zverí do rúk odborníkov. Vyhľadala som Doc. PaeDr. Darinu Tarcsiovú, Phd., vedúcu Katedry pedagogiky sluchovo postihnutých, aby ma zorientovala v problematike, ale hlavne som chcela počuť jej názor, na štúdium nepočujúcich na vysokej škole, najmä, keď celé doterajšie štúdium absolvovali v školách pre sluchovo postihnutých. Po získaní smerodajných a cenných informácií som začala s vybavovaním osobnej asistencie. Oslovila som niekoľko osobných asistentov – tlmočníkov posunkového jazyka, aby nám pomohli s prípravou na prijímacie pohovory. Náplňou osobných asistentov, ktorých mala Silvia niekoľko, bolo najmä tlmočenie prednášok do posunkového jazyka a pomoc pri štúdiu. Boli to prevažne absolventi špeciálnej pedagogiky, bez ktorých by tak príprava na prijímacie pohovory ako aj následné štúdium neboli možné. Najťažšie boli prvé dva roky štúdia. Silvia musela zvládnuť obrovské kvantá textov, musela ich nielen prečítať, ale sa aj naučiť a hlavne im porozumieť. I keď nerada, ale predsa čítala s porozumením, no bez slovníka cudzích slov, slovníka slovenského pravopisu a výkladového slovníka sme neurobili ani krok. Každý pojem, každé slovo, každý odborný výraz, ktorý sa v texte objavil som jej musela vysvetliť, vyhľadať, keď sme si nevedeli rady, požiadali sme osobnú asistentku, lebo bez toho sa nedalo ísť ďalej. Musela sa naučiť aj písomne sa vyjadrovať, nakoľko skúšky boli väčšinou písomné. Napriek všetkým nevýhodám Silvia bola priemerná študentka a počas štúdia som mala možnosť vypočuť si veľa pozitívnych hodnotení na jej pôsobenie na VŠ. Bola naozaj dôsledná, zodpovedná, dochvíľna. Potrebnú literatúru a odborné texty mala zadovážené vždy v predstihu. Udávala tempo v krúžku, spolužiačky sa mi často ponosovali, ale si i pochvaľovali Silviinu netrpezlivosť. Často práve ona ich prinútila začať písať seminárne práce oveľa skôr ako by boli chceli. Stále mala strach, že bude mať na prácu či na učenie na skúšku málo času. Rovnako uháňala aj svoje osobné asistentky. Bola som v kontakte s jej spolužiačkami z krúžku, pravidelne sme využívali konzultácie počas prednáškového obdobia. Mali sme šťastie na veľa ochotných a mimoriadne ľudských pedagógov, ktorý jej vždy ochotne a radi pomohli pri vyhľadávaní odbornej literatúry a odborných textov.

Osobným asistentkám som nesmierne vďačná, bola som ich vnímavým poslucháčom, počas celého Silviinho štúdia viedli nielen ju, ale aj mňa. Nesmierne si vážim čas, ktorý Silvii venovali aj mimo pomoci pri štúdiu. Navštevovala s nimi univerzitné pastoračné centrum, kde okrem zaujímavých prednášok, napr. o eutanázii, interrupcii, či bežných životných problémoch, sa stretávala s mladými ľuďmi, mala možnosť využívať vynikajúcu knižnicu. Vďaka nim ju počujúci študenti prijali medzi seba a veľmi sa obohatil aj jej duchovný život.

Na zábavu počas štúdia nemala čas. Jediným rozptýlením bol jej priateľ, ktorého trpezlivosť a spoluzodpovednosť si veľmi vážim. Potom už nasledovali štátnice, promócie a obrovský pocit zadosťučinenia. Zrazu sme mali doma magisterku, učiteľku malých sluchovo postihnutých detí – predškolákov. Neuveriteľné a pritom skutočné.

Uvedomila som si, aké som mala šťastie, že som mala možnosť stretnúť toľko úžasných ľudí, ktorí boli vždy ochotní pomôcť a veľa krát aj nad rámec svojich povinností. Nezištne, obetavo, len preto, že boli hlboko ľudskí a chceli.  Potešilo ma a bola som na Silviu nesmierne hrdá, keď mi Doc. Tarcsiová povedala, že Silvia urobila sluchovo postihnutým študentom na fakulte dobré meno. Nebola žiadnym outsiderom, ale študentkou s výborným prospechom. Veľmi hodnotná je aj jej diplomová práca, v ktorej sa zaoberá práve problematikou čítania detí predškolského veku za pomoci posunkového jazyka. Práve štúdium na vysokej škole u nej zaznamenalo veľký posun vpred. Stala sa samostatnejšou, zlepšili sa jej vyjadrovacie schopnosti, rozšírila si všeobecný prehľad.

Keby som mala rekapitulovať, čo som robila dobre, čo bolo zlé alebo nesprávne, čo som mala urobiť a neurobila som, určite by vzniklo veľa nezodpovedaných otázok. Odporučila by som rodičom nepočujúcich detí, aby od útleho detstva učili deti čítať rozprávky formou posunkového jazyka a využívali intenzívnu logopedickú starostlivosť, ktorá nám v období dôležitom pre vývin reči veľmi chýbala.

Dnes majú rodičia nepočujúcich detí neporovnateľne priaznivejšie podmienky pre vzdelávanie svojich sluchovo postihnutých detí, ako sme mali my. Modernejšia a výkonnejšia technika v oblasti kompenzačných pomôcok a hlavne odborné poradenstvo už v rannom veku dieťaťa je veľkou pomocou rodičom sluchovo postihnutých detí. Dnes existuje veľa odbornej a hlavne dostupnej literatúry, kurzy posunkového jazyka, videokazety a DVD so základnými posunkami pre rodičov sluchovo postihnutých detí, podľa ktorých sa môžu sami doma učiť posunky. Existujú špeciálno – pedagogické poradne, v ktorých rodičia majú možnosť získať potrebné informácie v oblasti sociálnej pomoci, právnej, psychologickej a tiež špeciálno pedagogickej. Majú možnosť absolvovať rôzne tréningové pobyty v sociálno – rehabilitačných táboroch spolu so svojimi sluchovo postihnutými deťmi. Rodičia môžu absolvovať diagnostické pobyty v špeciálnych školách ešte pred zaradením dieťaťa do výchovno – vzdelávacieho procesu, aby sa potom mohli samy a pod odborným dohľadom rozhodnúť, v akej škole sa ich dieťa bude vzdelávať.

Neľutujem nič z toho, čo som pre svoju dcéru urobila, neľutujem ani to, že sa vzdelávala v špeciálnej škole pre sluchovo postihnutých, pretože práve v tejto komunite Nepočujúcich si našla svoju lásku, svojho životného partnera. Dnes je šťastnou matkou počujúcej Paulínky, pripravenou do života tak, aby v ňom obstála čo najúspešnejšie. Samozrejme aj naďalej stojí pri nej jej rodina, ktorá tu vždy bola a bude vždy, keď ju bude potrebovať. Ja hovorím, že naša rodina má „zdravé jadro“, pretože napriek všetkému v nej pretrváva láska.

Silvia sa s veľkou láskou a až neprimerane úzkostlivo sa stará o svoje dievčatko. Veľmi si stráži aby ona – jej matka, aj keď je iná, lebo nepočuje, bola vždy tá prvá, ktorá je pri nej, keď zaplače, keď sa Paulínka naučí niečo nové – píše jej denník. Využíva detský alarm ako kompenzačnú pomôcku, ktorá signalizuje rôzne zvukové efekty ako je plač, zvonček pri dverách, mobil ale aj oheň, plyn, paru. Silvia má na ruke hodinky, ktoré zobrazia symbol konkrétneho zvuku a zároveň vibrujú, takže ju upozornia a zobudia aj v noci.

Okrem starostlivosti o Paulínku sa venuje aj sebe, ďalej sa vzdeláva, chodí na kurz práce s počítačom, naďalej je aktívna a nápomocná pri posudzovaní posunkov odborných textov pripravovaných učebníc pre špeciálne školy. Pomáha pri tvorbe videokaziet, DVD, ktoré obsahujú posunkovú zásobu z rôznych oblastí života a sú určené pre rodičov a priateľov sluchovo postihnutých, ktorí majú záujem naučiť sa posunkovú reč.

Narodením počujúceho dieťatka dvom nepočujúcim manželom začal život písať ďalší, povedala by som opačný príbeh. Nepočujúci rodičia budú vychovávať počujúce dieťa. Nebojím sa a pevne verím, že za pomoci nás počujúcich sa aj tejto náročnej úlohy zhostia úspešne.

Janka Geciová