Elka sa nám narodila v júni 2015 akútnou sekciou. Ako povedal pán doktor, ktorý ju odrodil, ak by zostala v brušku ešte o čosi dlhšie, už by to neprežila, takže bola múdrejšia ako všetci doktori naokolo :-) Keďže bol predčasný pôrod spôsobený mojou infekciou, musela byť Elka liečená silnými antibiotikami, ktoré veľmi často spôsobujú u takýchto detí poruchy sluchu. Ale to som vtedy ešte netušila. V nemocnici na Antolskej jej vyšli emisie dobre, tak som si vydýchla, že je v poriadku. Až doma, keď nás po šiestich týždňoch prepustili som si v správe všimla, že jej ešte v nemocnici robili OAE znova a že boli nevýbavné. Mali sme ísť na kontrolu o tri mesiace. Šli sme a tam, namerali jedno uško zle a druhé ešte horšie. Spomínam si, že som čakala na správu a na chodbe mi pani doktorka stručne povedala ako to je. Samozrejme, plakala som. Na chodbe. :-(

Poslali nás za primárom Šimkom. Povedala som si: fajn je to primár bude to ok. NEBOLO! Dal nám aparátik najprv na jedno uško a o tri mesiace na druhé. Mali sme tvrdé koncovky a Elka aparátiky vôbec nechcela nosiť. „Nastavovanie“ aparátov prebiehalo v ordinácii u doktora Šimka a keď som sa ho opýtala čo s nimi, odpovedal mi nech si prečítam návod a že je na nich taká páčka, ktorou môžem pridávať alebo uberať hlasitosť!!! Či s načúvatkami reaguje skúšal asi tak, že buchol nejakým kovovým predmetom o kovový stolík. Skonštatoval, že je to ok, že reaguje. Na VRA sme boli iba raz, keď už mala aj druhý aparátik. To bolo všetko.

Medzitým sme si s Elkou prechádzali inými problémami od operácií až po rehabilitácie. Priebežne som jej aparátiky dávala, ale nechcela ich. Ani som sa jej nečudovala.

V tom čase som sa zaregistrovala na stránku nepocujucedieta.sk a tam si prečítala príspevky rodičov, ktorí veľmi chválili kliniku v Brne. Vlastne tento portál a hlavne Ľubka a Fero Majtánovci boli tí úplne prví, ktorí nám pomohli. Tak sme sa s ich pomocou do Brna prihlásili a zhodou okolností a náhod sme  dostali termín vo veľmi krátkom čase. Keď sme im v Brne porozprávali o tom ako sme dostali prvé načúvatká, bolo im smutno, vraj nie sme prví. Bohužiaľ. No, ale v Audio-Fone sme si vybavili nové, lepšie aparátiky a dochádzali pravidelne na nastavenie. A tam nám dala Mgr. Smisitelová kontakt na skvelú surdopédku Silviu Hovorkovú. Hneď som jej volala a hneď sa prihlásila do Mobilného pedagóga. Elku prijali a tak k nám začala pravidelne chodiť naša zlatá Gabika Černáková. V súčasnosti chodíme s aparítikmi do Akustiku v Bratislave k pani Kňazovickej a máme aj nového foniatra pána doktora Kulicha, ktorého má Eli veľmi rada.

Práve od Gabiky som sa dozvedela, že na Drotárskej ulici funguje rodinné centrum pre nepočujúce deti a že od septembra budú otvárať triedu pre maličké detičky s „uškami“. Sama som mala pocit, že už neviem ako mám Elinke pomôcť a že nerobím dosť. Vyhorela som? Možno. Každopádne v septembri šla do škôlky a bola a je tam šťastná.

Elkin sluchový vek je cca. 13 mesiacov. Začína hovoriť prvé slová, opakuje po nás. A spieva si a rozpráva si, ako hovoríme : „po čínsky“. Ráno ma zvykne upozorniť, že som jej ešte nedala „ušká“. Mám pocit, že nám každým dňom viac a viac rozumie. Miluje hudbu, tanec, zvuky. Najradšej má hračky, ktoré vydávajú zvuky, najlepšie sú tie ktoré prehrávajú pesničky.

Na začiatku to bolo ťažké. Veľmi ťažké. Ale mám pri sebe super manžela, ktorý bol vždy silnejší ako ja, za čo ho neskutočne ľúbim. A máme Mateja, nášho staršieho syna a babku Milku s dedkom Paľkom, ktorí brali a berú Elku takú aká je, či má jedny ušká naviac, alebo nie. Samozrejme, obavy mám. Asi ako každá mama. Bude v pohode? Zaradí sa? Sú dni keď ma prepadnú čierne myšlienky a je mi smutno, asi hlavne vtedy, keď vidím ostatné detičky ako rozprávajú. Myslím, že sa tomu odborne hovorí „sebaľútosť“ :-) A potom sa pozriem na Elku a vidím silnú „ženu“, ktorá toho má za sebou viac ako ktokoľvek iný a len tak sa nedá.

Vo svojej škôlke sa pochopiteľne stretáva s deťmi s poruchami sluchu. Zatiaľ neviem ako to vníma, zatiaľ si to necháva pre seba :-) Len viem, že sa od septembra neskutočne posunula dopredu. Teraz v lete začala chodiť do bežnej škôlky, tak uvidíme čo s ňou spraví kolektív počujúcich detí.

Kto nám najviac pomohol? Určite sú to pani doktorka Weberová a Mgr. Smísitelová z kliniky v Brne, naša surdopédka Silvia Hovorková, MUDr. Kulich náš foniater a samozrejme naša Gabika Černáková zo škôlky. Všetci na nás boli veľmi milí, bolo a je vidieť, že chcú pomôcť a nie sme pre nich len ďalšie číslo v štatistike. Z Brna sme odchádzali neskutočne príjemne prekvapení ich prístupom a tak isto aj MUDr. Kulich sa radí u nás k tým TOP. No a Silvia a Gabika? Poznám ich niečo vyše roka a napriek tomu mám pocit, že ich už poznám roky. Sú to všetci ľudia s veľkým srdiečkom a som rada, že som ich spoznala. V neposlednom rade by som rada spomenula našu logopedičku Danku Hudecovú, ktorá nám veľmi pomáha a hlavne v Elku verí. A Elka ju za to aj patrične ľúbi :-).

A musím spomenúť aj pani Vlastu Kindji z opatroveteľského centra Vrabček, kam začala Elka chodiť cez leto, pretože sa ani na malú chvíľku nepozastavila na tým, že má Eli poruchu sluchu, že menej rozumie a rozpráva. Práve naopak, bola a je presvedčená, že kolektív počujúcich detí Elke iba prospeje. Viem, že je občas problém s tým, že nechcú prijímať deti s poruchou sluchu do bežnej škôlky a preto som jej veľmi vďačná, že Eli bez jediného slova vzala.

A čo by som odkázala rodičom? Nebojte sa! Nie ste v tom sami. Je tu kopec ľudí, kopec skvelých ľudí ktorí ochotne pomôžu a poradia. Nebudem hovoriť, že som sa s  Elkinou poruchou sluchu zmierila, to nie, ale každým dňom je to lepšie a už to beriem tak ako to je. Prijímam to. Každý deň viac a viac :-).

Totiž detičky, ktoré majú nejaký problém nás učia byť lepšími, tešiť sa z každej maličkosti a nebrať všetko ako samozrejmosť. Všetko sa totiž deje z nejakého dôvodu a všetko je tak ako má byť a to nechcem byť patetická :-).

A čo by som odporučila rodičom? Pýtajte sa, hľadajte informácie kde sa dá. Či už na stránke nepocujucedieta.sk, alebo na Kramároch v novom centre, kdekoľvek, len hľadajte. My sme si mysleli, že ak nás má v starostlivosti „kapacita“ tak je to dobré. A nebolo. Ale teraz už je :-)  :-) :-)