A.J má 7 a pol roka. Má progresívnu stratu sluchu. Nosí načúvacie prístroje a chodí do školy pre nepočujúcich.

Náročné tehotenstvo

Mala som 17, keď som po prvý krát otehotnela. Bolo to náročné tehotenstvo, vyberali mi slepé črevo. A.J sa narodil o 6 týždňov skôr, ale ja som bola napriek tomu taká šťastná. Zo začiatku nevyzeral byť nijak oneskorený – chodil normálne a málo rozprával. Ale viete, lekári vždy hovoria, ”Ešte počkajte, on to dobehne”. A tak som čakala.

Prvé príznaky straty sluchu

Po čase som si začala všímať, že A.J síce uprene sleduje moje ruky, ale vôbec si nevšíma moju reč. Nebol pomalý, myslím si, že sa tak správal preto, lebo mi nerozumel. Rozhodli sme sa ísť k ORL lekárovi a audiológovi a on povedal, že má tekutinu v ušiach a potrebuje do nich trubičky.

Na chvíľu sa zdalo, že je všetko v poriadku, ale nie na dlho. Tušili sme, že niečo nie je v poriadku, veď mal 18 mesiacov a nereagoval na svoje meno, ale nechceli sme robiť paniku. Vonku sa vždy správal bláznivo. Raz, keď mal asi 19 mesiacov, veľmi sme sa vyľakali. A.J. našiel na zemi maličkú papučku a keď ju chcel zdvihnúť, porezal si ruku na skle. V tom čase som bola už skoro na konci tehotenstva s druhým dieťaťom. Nemotorne som sa snažila vybrať niečo z tašky, čím by som mu to utrela. A.J. vtedy urobil niečo, čo by som nikdy nečakala – vychytil sa naprieč veľkej cesty. Bežala som za ním a márne kričala “STOJ”. Napriek tomu, že autá zbesilo húkali, z jeho strany nebola žiadna reakcia, žiadne pozastavenie, nevystrašil sa …. nič. Vtedy mi to došlo – on NEPOČUJE.

Zistenie – A.J. má stratu sluchu

Ihneď sme zašli k jeho detskému doktorovi. Poslali nás k foniatrovi a ten zistil, že A.J. má nielen tekutinu v uchu, ale aj pridruženú stratu sluchu. Bola som zdrvená. Bolo to ako “Bože, to nie je fér”. Cítila som sa divne, moje dieťa bolo iné. Bolo to omnoho ťažšie, pretože zatiaľ, čo ja som sa vyrovnávala s vlastnou bolesťou, môj muž stratu sluchu odmietal. Povedal niečo ako, “Môj syn nikdy nebude nosiť načúvací prístroj.” Veľa sme sa kvôli tomu hádali. Myslela som si, “ČO? Jeho syn je jeho syn, s alebo bez načúvacieho prístroja.” Po tom, čo si muž uvedomil, že prehral boj povedal, “Uvidíš, v druhej triede už bude taký veľký frajer, že načúvací prístroj aj tak nebude nosiť.” Prišlo mi to srandovné, veď to nie sú botasky, to sú načúvacie prístroje!

Získanie načúvacieho prístroja

Začiatky s načúvacími prístrojmi boli hrozné – A.J. si ich neustále strhával a bojoval. Myslela som si, “Bože, chcela by som plakať.” Myslela som na to, aký bude jeho život, akí sú ľudia krutí. Bol to ťažký proces a nevedela som do ktorých dvier sa vydať. Kristína jeho audiologička bola perfektná. Bola milá a dala mu vybrať, aké chce ušné koncovky. Vybral si jednu modrú a jednu červenú. Vtedy som si pomyslela, že mu záleží na tom, že ho niekto vidí, pretože si vybral tie najjasnejšie farby a bol na nich veľmi hrdý.

Vždy mal rád, keď mohol meniť ušné koncovky. Vyberal si šialené farby a miloval ich, pretože boli jeho a vedel, že vďaka nim môže počuť. Raz si vybral fosforeskujúce farby – zelenú a ružovú. Ja som nimi nebola veľmi nadšená, ale on tvrdil, že sú to farby jeho obľúbeného futbalové družstva. Tak som si povedala ”OK, viacfarebné, no čo už”. Keď prišli, boli z veľkej časti ružové. Môj muž bol veľmi nespokojný ”Ružové, prečo si ho nechala vybrať ružové!” a ja som jednoducho odpovedala, “Pretože sú jeho a on ich má rád”.

Začiatok škôlky

A.J. začal chodiť do škôlky, kde bol časť dňa s počujúcimi deťmi (head start) a časť dňa s deťmi so stratou sluchu (SPIN). Mal rád triedu, kde všetky deti boli ako on, ale takisto mal rád druhú triedu. Tam si uvedomil, že svet sa neskladá iba z ľudí so stratou sluchu. Mal rád oba svety a vyzeral, že patril do oboch. Pamätám si, že jedného dňa som za ním prišla do škôlky a všetky deti mali za uchom Lego. Smiala som sa, bola som šťastná, že tieto deti chceli byť také ako A.J a Lego pokladali po načúvacom prístroji za druhú najlepšiu vec.

Rovnaká výchova pre obe naše deti

A.J. mal to, čo odborníci nazývajú progresívna strata sluchu – pomaličky strácal sluch viac a viac. Mali sme dvoch chlapcov, počujúceho a nepočujúceho. Vychovávali sme ich oboch rovnako. Jeden potreboval viac pomoci, ale po väčšinu času obaja hrali šport, mali priateľov a podieľali sa na Skautingu.

Naše tretie dieťa – znova

Keď sa narodilo naše tretie dieťa, hneď po pôrode som vedela, že má stratu sluchu. Nechala som ho vyšetriť, ale výsledky hovorili, že je počujúci. Neviem, či mi to hovoril Boh, ale vedela som, že Áron počujúci nie je. Nezvykol sa zľaknúť. Lekári si mysleli, že som len vystrašená a tak som ho znova nechala vyšetriť……znova negatívne.

Keď mal Áron 18 mesiacov, objavilo sa u neho to isté správanie – žiadna reč, výbušný temperament a skoro sa zbláznil v príliš stimulujúcich podmienkach. Ale nebolo to “Hej, som zlý”. Bolo na ňom vidieť, že potrebuje byť vypočutý. Bola to frustrácia a ja som poznala tieto príznaky.

Svetlá budúcnosť

Árona diagnostikovali, keď som sa rozhodla zmeniť nemocnicu. Nesúhlasila som s ORL oddelením a tak som sa rozhodla zmeniť nemocnicu. V tej novej potvrdili, že Áron má stratu sluchu. Chodí do školy pre nepočujúcich a má rovnaký typ straty sluchu. Teraz vieme, že to nebolo tým, že by som bola príliš mladá, tým, že sa dieťa narodilo skôr, ani ničím iným, čo by sme urobili. Je to dedičná progresívna strata sluchu a my sme sa s tým zmierili. Veríme, že naši traja synovia majú pred sebou svetlú budúcnosť, kým ich budeme vychovávať rovnako a kým držia s úsmevom svoje hlavy hore.