Osobnosť dieťaťa s poruchou sluchu, jeho myslenie, cítenie aj správanie sa líši od dieťaťa k dieťaťu. Z vlastností, ktoré na začiatku tejto kapitoly uviedli rodičia o svojich deťoch, je zjavné, že tu nájdete deti, ktoré sú hĺbavé, tiché, introvertné, a zároveň deti, ktoré sú spoločenské, „ukecané“ a doslova extrovertné. Sú medzi nimi deti, ktoré sa bezhlavo rútia do neznámeho, a iné, ktoré si dvakrát premyslia každý jeden krok. Deti, ktoré  sú cieľavedomé, tvrdohlavé a rebelujúce, a na druhej strane deti, ktoré sú tvárne ako maslo.

To, aké to vaše konkrétne dieťa bude, ovplyvňujú mnohé veci – napríklad jeho genetická výbava (predpoklady a vlastnosti, ktoré zdedilo dieťa po vás alebo iných predkoch), rodinné prostredie, v ktorom vyrastá (prijímajúce, obviňujúce, voľnomyšlienkárske, nátlakové…), poradie dieťaťa v rodine alebo kultúra spoločnosti (hodnoty, zvyky, prístup širšej verejnosti k zdravotnému postihnutiu…).

 

Novorodenec si neuvedomuje samého seba (okolie sa mu zlieva s ním samotným). Prvá zmena prichádza v období okolo jedného roka, keď si batoľa začne viac uvedomovať svoje telo a zároveň svoje pocity. V tomto období dieťa pochopí, že môže pomocou komunikácie (gest a slov) meniť a ovplyvňovať veci a ľudí vo svojom okolí. Toto obdobie vyvrcholí vo veku okolo 2,5 roka, keď si dieťa uvedomí svoje sociálne ja (som iný ako ostatní ľudia). (Slovom „iný“ nemyslíme iný v zmysle poruchy sluchu.)

 

Odborníci tvrdia, že prvých päť rokov života je pre vývin osobnosti dieťaťa mimoriadne dôležitých, pretože vlastnosti, ktoré nadobudne dieťa v tomto období, už majú viac-menej trvalý charakter. Aj keď samozrejme, človek sa do určitej miery mení celý život. Veľkú úlohu vo vývine osobnosti zohráva v tomto období funkčná komunikácia, pretože vzťahy sa bez funkčnej komunikácie nedajú plne budovať. Vaša každodenná interakcia s dieťaťom, všetky vaše verbálne aj neverbálne výmeny poskytujú vášmu dieťaťu od malička cenné informácie o tom, kto je, kto sú ľudia okolo neho, a zároveň informácie o tom, ako funguje svet okolo neho (hodnoty spoločnosti, zvyky a kultúra).

Keďže je dieťa sociálny tvor, nedostatok informácií, komunikácie a priateľských skúseností s rovesníkmi môže viesť k nedôverčivosti, pocitom osamotenia, menejcennosti a nepochopenia. Ak dieťa nemá dostatok informácií, nemá pocit, že mu je porozumené, a zároveň nemá vplyv na to, čo sa okolo neho deje, nevypestuje si dostatočnú sebadôveru. Nenaučí sa veriť, že ťažkosti, ktoré ho teraz alebo v budúcnosti stretnú, úspešne zvládne, a to spätne ovplyvní celú jeho osobnosť.

 

Komplex menejcennosti vs rešpektovanie jedinečnosti

Je všeobecne známe, že osobnosť, citový život, ale aj budúce vzťahy dieťaťa ovplyvňuje to, ako sa ľudia okolo neho postavia k jeho postihnutiu. Či sa naučia vyhnúť dvom extrémom:

  1. Porucha sluchu nemá na naše dieťa žiadny vplyv.
  2. Porucha sluchu je taký závažný problém, že naše dieťa nemá šancu v bežnom prostredí uspieť bez toho, aby sme ho neustále vodili na terapie a hľadali pre neho možné úľavy.

Žiadny extrém nie je zdravý. Ideálne je vnímať, že porucha sluchu skutočne môže prinášať špecifické potreby a niektoré obmedzenia, zároveň však je dôležité vychádzať z toho, že dieťa potrebuje detstvo, a v prípade, že má dobrú a včasnú kompenzáciu sluchu, má veľkú šancu uspieť rovnako ako jeho počujúci rovesníci.

 

Ak vypestujete v dieťati pocit hodnoty založený na tom, že je jedinečné a milované také, aké je, bez ohľadu na to, aký výkon v reči, sluchu alebo odzeraní podá, naučí sa nepreceňovať ostatných len preto, že počujú. Uvedomenie si svojich talentov a silných stránok a zároveň obmedzení, ktoré porucha sluchu prináša, mu pomôže dozrieť v silnú osobnosť. Umožní mu otvorene hovoriť s inými ľuďmi o poruche sluchu a vytvárať si tak podmienky, ktoré mu uľahčia bežný život, komunikáciu aj  vzdelávanie v počujúcej spoločnosti.

 

Ak, naopak, dieťa cíti, že ostatní vnímajú jeho poruchu sluchu ako niečo, čo je nutné na verejnosti schovávať, bude sa za svoju poruchu sluchu hanbiť, cítiť sa menejcenné a negatívne „iné“. Deti majú na takéto správanie tykadielka. Zo začiatku nerozumejú, prečo im rodičia schovávajú implantát alebo načúvacie prístroje pod vlasy, keď začnú vykúkať, prípadne ich zložia dole, hneď ako odídu zo školy. Prečo s nimi rodičia posunkujú iba doma, ale nikdy nie na verejnosti. Prečo za ne rodičia odpovedajú vždy, keď ich niekto osloví na ulici… Prijímajú toto správanie ako samozrejmosť. Postupom času však dozrejú a uvedomia si, že cieľom tohto správania je zakryť ich poruchu sluchu a všetko, čo s ňou viditeľne súvisí – načúvacie prístroje, posunky alebo menej zrozumiteľnú reč. Začnú sa cítiť menejcenné, pretože si uvedomia, že na to, aby boli prijímané, by vlastne museli byť počujúce, museli by spĺňať predstavy rodiča. Mladí ľudia s týmto pocitom pracujú rozdielne. Niektorí sa vzbúria a utrhnú od počujúcej rodiny, iní nasledujú predstavy a vzor rodičov a snažia sa poruchu sluchu zatĺkať aj v dospelom živote všade, kde sa dá. Takéto správanie im však prinesie mnoho náročných a „trápnych“ sociálnych situácií, keď v škole alebo v partii nepochopia (nezachytia) rozhovor, otázky alebo obyčajné vtipy, za čo si vyslúžia udivené alebo posmešné pohľady. Bez viditeľného načúvacieho prístroja totiž počujúce prostredie nemá ako rozoznať, že nedorozumenia sú dané poruchou sluchu a nie ignoranciou, nepozornosťou alebo hlúposťou.

Mnohým týmto problémom sa dá predísť, ak prijmete poruchu sluchu nielen vy, ale naučíte ju prijať aj vaše dieťa.

 

Izolácia vs hľadanie identity

Kedysi sa o ťažko nedoslýchavých ľuďoch hovorilo „ani ryba, ani rak“, pretože sa nevedeli plne nájsť ani v počujúcej spoločnosti, ani v Nepočujúcej komunite. V súčasnosti nám odrastajú deti s ťažkou stratou sluchu, ktoré vďaka kvalitnej kompenzácii sluchu, ktorú dostali v ranom veku (päť až šesť mesiacov), alebo kochleárnemu implantátu, ktorý dostali v prvých dvoch rokoch života, majú natoľko rozvinutú reč, že v počujúcej spoločnosti fungovať vedia. Navštevujú materské centrá s počujúcimi deťmi, chodia do bežných materských škôl, navštevujú sa s počujúcimi priateľmi. Všetko nasvedčuje tomu, že budú mať aj v dospelosti veľkú šancu prirodzene žiť v počujúcej spoločnosti.

Ak sa tieto deti zároveň v dospelosti naučia prijať fakt, že napriek dobrej kompenzácii sluchu sú posluchové situácie, keď dobre reči nemusia rozumieť (rodinná oslava, kde je veľa ľudí naraz, káva s priateľkou v hlučnej kaviarni, plávanie bez prístrojov atď.), a naučia sa o tom s ostatnými otvorene hovoriť, vytvoria dobrý základ na to, aby sa necítili izolované alebo nepochopené.

V poslednom čase sa nám v poradni osvedčilo, ak rodičia alebo špeciálny pedagóg z CŠPP navštívili škôlku alebo krúžok, kam dieťa chodí, a hravou formou vysvetlili deťom, čo porucha sluchu znamená, prečo sú „načúvačiky“ úžasné a užitočné prístroje, vysvetlili ostatným deťom, ako komunikovať s dieťaťom s poruchou sluchu tak, aby z toho malo čo najväčší úžitok. Vytvorili jednoducho prostredie, kde má šancu dieťa s poruchou sluchu rásť bez toho, aby sa za poruchu sluchu muselo hanbiť. Ukázalo sa, že je to dobrý spôsob, ako predísť výsmechu alebo zbytočným nedorozumeniam.

 

Pre budovanie identity u dieťaťa, ktoré vyrastá v počujúcom prostredí, je zároveň dôležité, aby malo možnosť byť v kontakte s iným dieťaťom s poruchou sluchu, čítalo si knižky, kde sa hovorí o poruche sluchu, alebo videlo filmy, kde vystupujú ľudia s poruchou sluchu. Viacerí dospelí nepočujúci nám povedali, že sa v detstve nikdy nestretli s iným dieťaťom s poruchou sluchu. Vyrastali s pocitom, že sú jediní na svete, ktorí sú „iní“. Vo väčších mestách začali preto rodičia organizovať stretnutia, kde sa deti s poruchou sluchu môžu navzájom zoznámiť. (Ak neviete o rodine vo vašom okolí, skúste sa pozrieť na mapu rodín, ktorá je uverejnená na www.nepocujucedieta.sk.) Uvedomujú si totiž, že tak ako im samotným najlepšie rozumie rodič, ktorý si prešiel rovnakou skúsenosťou, aj pre ich dieťa je často dôležité nájsť si seberovných. Na týchto stretnutiach sa občas rodičia aj deti môžu zoznámiť s dospelými ľuďmi s poruchou sluchu, ktorí bez ohľadu na to, či lepšie hovoria alebo lepšie posunkujú, majú priateľov, vlastné rodiny, fungujú, pracujú, sú šťastní a vyrovnaní. Títo ľudia sa môžu stať pre dieťa pozitívnym modelom.

 

Inú situáciu zažíva dieťa, ktoré nemá sluch dostatočne kompenzovaný a (alebo) nemá dostatočne vyvinutú hovorenú reč. Takéto dieťa sa často cíti v počujúcom prostredí izolované a vyčerpané, pretože musí byť v neustálom strehu, aby porozumelo svojmu kamarátovi, susede alebo učiteľovi. Uvedomuje si, že síce čosi počuje, ale nikdy si nie je isté, či započulo všetko dobre, a to ho zneisťuje. To, že dieťa dobre nepočuje a zároveň musí vynakladať veľké úsilie na to, aby mu bolo porozumené, jeho začlenenie do počujúcej spoločnosti výrazne sťažuje. Ak je takéto dieťa ponechané  v bežnej počujúcej triede dlho, môže sa stať, že sa nepochopenie medzi ním a ostatnými deťmi bude zväčšovať natoľko, že sa dieťa nakoniec počujúcej spoločnosti začne strániť a nebude chcieť s nimi ani komunikovať. Takéto dieťa bude vnímať svoju „inakosť“ omnoho intenzívnejšie a s veľkou pravdepodobnosťou nebude mať pocit, že patrí do počujúceho sveta.

 

Neradi by sme však vytvorili dojem, že na to, aby mohlo byť dieťa spokojné a šťastné, musí vyrastať medzi počujúcimi deťmi na bežnej škole. Sú deti, ktoré sa vzdelávajú na školách pre deti so sluchovým postihnutím a vďaka tomu, že majú dostatočne vyvinutú hovorenú reč, sa môžu stretávať s počujúcimi deťmi poobede, počas krúžkov alebo na ihrisku. Tieto deti často (ale nie vždy) vedia posunkovať, a preto sa plynulejšie hýbu medzi počujúcou aj nepočujúcou spoločnosťou, čím môžu v oboch komunitách získať priateľstvá a načerpať tak veľa pre svoj sociálny a emocionálny rozvoj.

 

Sú však aj deti, ktoré navštevujú špeciálne školy a z rôznych dôvodov nedosiahnu dobrú a zrozumiteľnú reč, a preto je ich integrácia do počujúcej spoločnosti obmedzená. Tieto deti sa omnoho častejšie identifikujú s inými ľuďmi s poruchou sluchu, ktorí tiež posunkujú. Bez ohľadu na úroveň hovorenej reči mnohé tieto deti sú spokojné tam, kde sú, a v dospelosti z nich vyrastú šťastní a spokojní ľudia s vlastnými rodinami a množstvom priateľov. Viac sa o komunite Nepočujúcich dozviete v kapitole Kultúra a komunita Nepočujúcich.