Počas toho, ako sa sami snažíte vyrovnať s poruchou sluchu u vášho dieťatka, sa budete dostávať do mnohých situácií, keď sa budete musieť vyrovnať s reakciami širšej rodiny, priateľov a niekedy aj komunity, v ktorej žijete.

Väčšina starých rodičov chce byť oporou, avšak rovnako ako vy, aj oni bojujú s faktom, že ich milované vnúča má poruchu sluchu. Niekedy sa cítia nesvoji, keď vidia, ako ich vnúča nosí načúvacie prístroje, ktoré nevedia nasadiť, inokedy sú vystrašení, že sa možno nebudú vedieť naučiť novému spôsobu komunikácie. Presne tak ako vy, aj oni potrebujú čas adaptovať sa a prijať zmeny, ktoré vstúpili do ich života. Na rozdiel od vás, ktorí ste konfrontovaní s realitou poruchy sluchu každý deň, oni zotrvávajú vo svojich pôvodných snoch oveľa dlhšie, keďže netrávia s dieťaťom toľko času.

Napriek počiatočným problémom a častým nedorozumeniam viacerí starí rodičia sa časom stanú pre svoje nepočujúce vnúčatká veľkým zdrojom lásky a podpory.

 

 „Moja rodina vždy držala spolu a aj my sme chceli byť ostatným nablízku. Podporovali nás emocionálne.“

 

„Naša rodina plakala. Ľudia boli smutní, ale do určitej miery nás aj hnevali. Viacerí z nich tlieskali okolo syna rukami a robili si vlastné ,testy počutia‘ alebo nám dávali rady, o ktoré sme nežiadali.“

 

 „Moji rodičia, Vierkini starí rodičia, sú už v zrelom veku a zhodou okolností nosia obaja načúvacie prístroje. Vždy ich Vierke ukazujú a ona si ich prehliada. Úplne cítiť, akoby boli zvláštne spriaznení, akoby boli na jednej lodi.“

 

 „U nás v rodine nikto neberie Janku ako nepočujúcu, všetci to trošku zľahčujú. Vždy však stoja pri mne a všetko si trpezlivo vypočujú. Keď mám zlé dni, tak ma utešia.“

 

„Starký učí Zojku rozprávať vždy, keď k nim prídeme. Aj som sa mu pokúšala vysvetliť, že večer, keď už ideme spať a Zojka nemá uško, tak skoro nič nepočuje, jemu to však neprekáža a aj tak na ňu hovorí. Povedala som si, že nebudem na starkého tlačiť, veď Zojka je s ním rada. Síce mu nič neodpovie, vždy sa však na neho ostošesť chichoce a túli sa a k nemu. Myslím, že ich vzájomný vzťah je dôležitejší ako ,metodické vedenie‘ starých rodičov, Zojka cíti, že ju starký ľúbi. Možno sa časom sám naučí, kedy ho Zojka vníma viac a kedy menej.“

 

„Najväčšou pomocou bola pre mňa v prvom rade podpora manžela a potom celej našej rodiny. Vždy sa zaujímali a stále zaujímajú o to, či niečo nepotrebujeme. Pýtajú sa, ako by nám mohli pomôcť.“

 

„Moji rodičia mi boli veľkou oporou. Mama povedala – tak a máme malé, veľmi špeciálne dievčatko. Veľmi som si to cenila. Moji bratia a viacerí naši priatelia sa skutočne snažili komunikovať s našou Johankou. Avšak stretli sme aj takých ľudí, ktorí vôbec nerozumeli tomu, čím prechádzame, nevedeli, ako reagovať ani ako nám pomôcť.“

 

Ak je to možné a starí rodičia sú rozhovoru s vami prístupní, pokúste sa im vysvetliť, aké potreby vaše dieťatko má – prečo je dôležité, aby nosilo načúvacie prístroje alebo kochleárny implantát celodenne, prečo si myslíte, že mu daný spôsob komunikácie pomôže, a preto ich prosíte, aby používali rovnakú komunikáciu aj oni. Rovnako ako vy  a súrodenci dieťaťa s poruchou sluchu, aj starí rodičia majú často potrebu byť informovaní o poruche sluchu. Nie vždy to však otvorene povedia. Vŕta im v hlave, čo poruchu sluchu spôsobilo, alebo to, aké dôsledky bude mať porucha sluchu na ich vnúča. Skúste sa preto s nimi otvorene porozprávať o tom, čo by chceli o poruche sluchu vedieť, a ak majú záujem, ponúknite im, aby sa spoločne s vami stretli s odborníkom, ktorý im na ich otázky odpovie. Opýtajte sa zároveň svojho špeciálneho pedagóga, či by mohli byť starí rodičia aspoň z času na čas prítomní na stretnutí s ním. Viacerí odborníci v ranej starostlivosti uvítajú starých rodičov na spoločných stretnutiach, pretože sú si vedomí, aké je to dôležité, aby sa nielen rodičia, ale aj širšia rodina vyrovnala s poruchou sluchu a podľa možnosti zaujala rovnaký postoj ku komunikácii, výchove alebo budúcemu vzdelávaniu dieťatka s poruchou sluchu.

 

Ak túto kapitolu čítate preto, lebo ste starým rodičom dieťatka s poruchou sluchu, chceli by sme vás povzbudiť, aby ste si prečítali nasledujúce výroky. Možno vám pomôžu stretnúť aspoň takto na papieri niekoho, kto bol v rovnakej situácii ako vy…

 

„Cítila som sa zmätená a bezmocná. Kedysi som pracovala v jasličkách a potom neskôr aj v škole, ale nikdy v živote som sa nestretla s nijakým, kto by mal poruchu sluchu… teda okrem seniorov. Keď som videla, že sa môj syn s manželkou rozhodli s malým posunkovať, prihlásila som do kurzu aj ja. Odvtedy sa snažím nedívať späť.“

 

„Chcel by som povedať, že len čo sa dostanete cez ten šok a je to hrozný šok, tak to najlepšie, čo môžete urobiť, je milovať a podporovať svoje deti a vnúčatá. Veľmi to potrebujú. Potrebujú vidieť, že sme súčasťou toho celého. Skúste sa nedívať na poruchu sluchu ako neschopnosť, ale, naopak, ako schopnosť. Ja už teraz viem, že je toho skutočne veľa, čo môžu nepočujúci ľudia dokázať.“

 

„Veľmi mi pomohlo, že som sa nakoniec stretla s inými rodinami, odľahlo mi. Myslím, že keby som šla na tieto podporné stretnutia hneď od začiatku a videla vtedy rodiny v podobnej situácii, uľavilo by sa mi skôr.“

 

„Keď som sa kedysi dávno dozvedela, že moja dcéra nepočuje, plakala som. Mali sme vtedy šťastie, že sme stretli vynikajúcich ľudí. Teraz sa nám narodilo nepočujúce vnúča. Snažíme sa s manželom, aby bolo u nás doma čo najviac, aby sme sa mu mohli venovať. Teraz je to iné ako kedysi, vnúča má na rozdiel od mojej dcéry načúvadlá už od ôsmich mesiacov.“

 

„Keď spolu telefonujeme, moja nevesta mi zvykne povedať, aké vyšetrenia ich teraz čakajú alebo ako bolo na stretnutí, kde sa chodia hrávať také isté nepočujúce deti, ako je Lucka. Nemôžem tam ísť s nimi, lebo bývam veľmi ďaleko. Veľa však pre mňa znamená, že viem, čo robia, že s nimi udržujem kontakt aspoň takto na diaľku.“

 

„Keď som si uvedomila na koľko vyšetrení s malou chodia, tak som sa ponúkla, že ju prídem častejšie postrážiť. Myslím, že oddych veľmi potrebovali.“

 

„Pomohlo mi, keď som sa odvážil spýtať syna, kedy pôjdu znova s Olinkou k lekárovi. Spýtal som sa, či by som tam mohol ísť s nimi. Mne to veľmi pomohlo, že som sa mohol spýtať priamo lekára, či bude vnučka v poriadku.“

 

„Keď som dával vnúčaťu prístroje prvýkrát, bál som sa, že mu ublížim. Ani teraz v tom ešte nie som veľmi dobrý, ale už je to už lepšie. Zvyknú si aj ostatní.“

 

„Musím si dávať pozor, že keď chcem zobrať  Danka na prázdniny, tak musím premýšľať omnoho viac dopredu, napríklad či mám dostatok batérií do prístrojov.“

 

A na záver zopár tipov:

  • Snažte sa naučiť od rodičov vnúčaťa, ako s ním komunikovať. Ak sa to dá, je dobré, aby ste mali rovnaký komunikačný prístup ako váš syn alebo dcéra, aby ste ich podporili v ich rozhodnutí.
  • Užívajte si čas s vaším vnúčaťom rovnako, ako keby bolo počujúce. Nezabudnite, že porucha sluchu nič nemení na tom, že je vaše vnúča dieťa, ktoré sa predovšetkým rado hrá a zabáva.
  • Uistite sa, že sa vaše vnúčatá navzájom stretávajú. Keď sa hrajú spolu, dajte pozor, aby ste neboli k vnúčaťu s poruchou sluchu príliš ochranársky. Vaše vnúča sa potrebuje naučiť riešiť spory samo, potrebuje získať nezávislosť.
  • Urobte všetko pre to, aby ste trávili dosť času aj s počujúcimi vnúčatami. Všetky potrebujú zažiť príjemný čas s vami.