Hnev

a.) Možno ste počas detstva aj vy zažili chvíle, keď vám rodičia hovorili: „Nechaj na pokoji svojho súrodenca. Ty si väčší, silnejší a mal by si vedieť ustúpiť.“ Táto veta padá omnoho častejšie v rodinách, kde je dieťa so zdravotným postihnutím. Niekedy majú počujúci súrodenci pocit, že sa kvôli tomu, že majú „prevahu“, nesmú na nepočujúceho súrodenca už ani hnevať, nieto mu dať riadnu súrodeneckú príučku.

Čo s tým? Určite by ste nemali tolerovať ubližovanie alebo týranie, faktom však je, že je dôležité, aby si aj dieťa s poruchou sluchu malo šancu riešiť konflikty samo. Koniec koncov, ak sa naučí bojovať, brániť a argumentovať v bezpečnom prostredí domova, pripraví ho to lepšie na budúcnosť, keď za ním rodič nebude stáť, aby mu kryl chrbát.  A ešte jedna úvaha na koniec. Ak si deti nemajú možnosť riešiť konflikty medzi sebou otvorene, tak sa stáva, že si ich tak či tak vyriešia, len si počkajú na to, keď ich nikto nevidí. Pamätajte, že súrodenecké vzťahy sú zo svojej podstaty súperivé a konfrontačné. Nebojte sa týchto emócií a bežné konflikty riešte bez ohľadu na zdravotné postihnutie.

 

b.) Súrodenci sa často hnevajú, ak vidia, že sa nepočujúcemu súrodencovi „prepečie“ veľa len preto, lebo má poruchu sluchu. Špeciálne sú citliví na to, keď rodičia nechávajú povinnosti v domácnosti na nich len preto, lebo je ľahšie dať príkaz počujúcemu dieťaťu ako nepočujúcemu dlhodobo vysvetľovať, čo a ako má urobiť alebo upratať. Ak deti nemajú rovnaké povinnosti vo veciach, ktoré majú šancu s prihliadnutím na postihnutie a vek zvládnuť, vytvára to medzi súrodencami veľkú nerovnováhu a spory. „Môj brat nikdy nemusí po sebe upratať a naložiť všetky riady do umývačky. Ale ja viem, že to vie urobiť. Keď rodičia nie sú doma, tak to pri mne musí urobiť. Ja mu to nebudem tolerovať.“

Čo s tým? Dobre zvážte, ktoré povinnosti ovplyvňuje porucha sluchu a ktoré musí dieťa zvládnuť bez ohľadu na to, či poruchu sluchu má alebo nie. Z výpovedí rodičov v tejto kapitole vyplýva, že sa im vyplatilo, ak nerobili rozdiely medzi súrodencami a odmalička viedli nepočujúce deti k zodpovednosti.

 

c.) Mnoho súrodencov si netrúfne rodičom povedať, že sa nechcú vždy a za každú cenu hrať s dieťaťom s poruchou sluchu alebo sa o neho starať a neustále mu robiť tlmočníka, keď idú von.

Čo s tým? Porozprávajte sa s dieťaťom o tom, čo ešte je pre neho príjemné a čo už nie. Netlačte na neho nasilu, aby bolo vždy dieťaťu s poruchou sluchu naporúdzi a robilo mu tlmočníka počas hrania. Môže sa stať, že ho na výlet alebo do partie zoberie, ale venovať sa mu aj tak nebude. Súrodenci by sa nemali stať druhými rodičmi. Dajte im priestor byť samými sebou a žiť aj život mimo rodiny.