„Môže sa to stať aj mne?“ „Je porucha sluchu nákazlivá?“ Nedivte sa takejto úvahe, nie je až taká nezrozumiteľná, ak sa na to pozriete z pohľadu malého dieťaťa. Malé deti vnímajú, že choroby sú nákazlivé, veď o tom aj často pred nimi hovoríme. Vidia, že si navzájom so súrodencom „podávajú“ chrípku, angínu alebo ovčie kiahne… Tak prečo by od neho nemohli nabudúce dostať aj poruchu sluchu alebo epilepsiu?

Ďalším dôvodom na strach sú niekedy situácie, keď si dieťa nevie vysvetliť, čo sa s ich súrodencom deje. Nerozumie, prečo mama súrodenca trápi a on pri Vojtovke stále plače, prečo jeho súrodencovi „ublížili“ v nemocnici a teraz musí nosiť obviazanú hlavu, prečo sa súrodenec trasie a potom zostane naraz ležať. Majú strach, že sa už mama nevráti, keď je tak dlho na rehabilitácii preč, alebo súrodenec umrie, keď sa prestane po epileptickom záchvate hýbať. Deti zažívajú mnoho strachov práve preto, že nemajú dostatok skúseností a informácií. Potrebujú byť pravidelne jednoducho a zrozumiteľne informované o tom, čo sa s ich súrodencom aktuálne deje. Veľa súrodencov spätne tvrdí, že je lepšie počuť jednoduchú pravdu, ako sa trápiť tým, či sa rodič ešte niekedy vráti alebo sa jeho súrodencovi niečo vážne v nemocnici stane.

 

Čo s tým robiť? Vysvetlite malým deťom, že porucha sluchu nie je nákazlivá. Deti potrebujú informácie o poruche sluchu a ďalších chorobách súrodenca rovnako ako vy, len v inom množstve a podané veku primeraným spôsobom.

Ak máte doma dieťa, s ktorým ste doteraz o postihnutí súrodenca nehovorili, skúste mu to dávkovať postupne. Väčšina starších deti sa totiž vyjadrila, že by sa im bolo páčilo, ak by sa rodičia zmieňovali o postihnutí „tu a tam“ – dávkovali im informácie po kúskoch a využívali na to bežné chvíľky počas toho, ako sa šli prejsť, umývali auto alebo škrabali zemiaky. Mnohým deťom bolo nepríjemné, ak si museli sadnúť s rodičmi na dlhý rozhovor a vypočuť si prednášku o postihnutí a o tom, ako so súrodencom komunikovať.